Sv. Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 v Dardilly, čo bola pomerne veľká obec asi osem kilometrov severovýchodne od Lyonu vo Francúzsku. Jeho rodičia boli zbožní a dobrí ľudia. Okrem neho mali ešte päť detí a každé z nich dostalo do mena zasvätenie Panne Márii. Od malička boli vychovávaní vo veľkej úcte k Pánu Bohu. Ján od malička prejavoval záujem o veci duchovného charakteru. Od narodenia mal však prudkú povahu. Sám si dával s ňou veľa námahy, aby ju skrotil. Darilo sa mu. Bol poslušný a matka ho dávala za vzor aj ostatným súrodencom. Počas francúzskej revolúcie, ktorá vypukla, keď mal Ján len tri roky, sa ešte viac celá rodina utiekala k Pánu Bohu, potajme chodili na sv. omše a v dome ukrývali kňazov. Keď mu zverili otcovské stádo, vždy nosil so sebou sošku Panny Márie. Zorganizoval aj ostatných malých pastierikov a spoločne vytvárali procesie, modlili sa. On ich napomínal, aby nekliali, aby boli poslušní. Ak boli chudobnejší, podelil sa s nimi o to, čo mal. V zime roku 1795 navštevoval súkromnú školu v dedine. Robil veľké pokroky. V trinástich rokoch prijal prvé sv. prijímanie. Keď mal dvadsať rokov, prijal birmovanie. Hneď po birmovke sa vrátil domov, aby pomáhal na gazdovstve. Túžil však stať sa kňazom. Matka bola nadšená, no otec ho nechcel pustiť. Nebolo peňazí na štúdium, Ján mal už priveľa rokov na také štúdium a otec ho chcel mať radšej doma. Nakoniec mu však dovolil chodiť do malej farskej školy v Écully, ktorú tam otvoril ich farár Charles Balley. Ján mal však veľmi slabú pamäť a veľké medzery vo vedomostiach. Najmä latinčina mu robila veľké problémy. Modlil sa, zapieral, chytala sa ho nechuť. Vykonal si púť k hrobu sv. Františka Regis a to mu dodalo odvahu a trochu sa zlepšil v škole. V roku 1809 však musel narukovať. Zanedlho na vojne ochorel a dva roky býval v malej dedinke v horách, kde učil deti a povzbudzoval ich svojím zbožným životom. Podľa štátu však bol dezertér a musel sa skrývať. Až roku 1811 udelili amnestiu všetkým zbehom z vojska, a tak sa mohol vrátiť domov.

Mal dvadsaťšesť rokov, keď začal študovať filozofiu vo Verrieres. Štúdium mu išlo veľmi slabo. V roku 1813 nastúpil do seminára v Lyone, no nespravil skúšky a do vyšších ročníkov nepostúpil. Farár Balley ho potom doma doučoval, no ani to nepomohlo. Balley dosiahol, aby ho vyskúšali vo francúzštine. To skúšajúcich uspokojilo. Videli jeho zbožnosť, a tak sa Ján mohol stať subdiakonom, diakonom a nakoniec v roku 1815 kňazom. Jeho prvé miesto bolo kaplánka v Écully. Sprvu nemohol spovedať, až po čase mu dali dekrét na spovedanie. Jeho spovednica však bola vždy obľahnutá ľuďmi, ktorí si žiadali jeho radu a duchovnú pomoc. V roku 1817 zomrel farár Balley. Sám Vianney ho zaopatril a odprevadil na cestu do večnosti. V roku 1818 vymenovali Jána za administrátora do obce Ars-Dombes, ktorá sa stala samostatnou farnosťou až roku 1821. Jána tam poslali so slovami: „Je to malá obec a niet v nej veľkej lásky k Bohu, vy ju tam zasejte!“

Ars bola dedinka asi tridsať kilometrov od Lyonu. Mala iba dvestotridsať obyvateľov a bola povestná svojou bezbožnosťou. Kostol opustený, štyri krčmy boli otvorené takmer nonstop, chýbala úcta medzi ľuďmi, nočné zábavy a hýrenia ničili mravnosť, opilstvo prekvitalo. Keď Ján prišiel, dal sa ihneď do roboty. Vyčistil kostol, faru zariadil len najnutnejším nábytkom, spával na zemi, spánok si skracoval a vždy pred spaním sa bičoval. Desať rokov si varil len sám a stále to isté jedlo, len aby ho udržalo pri živote. Navštevoval svojich farníkov, najmä chudobných a pre každého mal milé slovo. Do kostola zadovážil nový oltár, rúcha a pristaval kaplnky. Osem rokov tvrdo bojoval so zlozvykom kliatia v dedine. Dvadsaťpäť rokov mu trvalo, kým sa podarilo odstrániť hriešne tance. Raz sa stalo, že prišiel do verejnej miestnosti, tanečníkov vyhnal, hudobníkom a hostinskému zaplatil škodu. V kaplnke sv. Jána Krstiteľa dal napísať výstižný nápis: „Jeho hlava bola cenou za tanec.“

Ján Mária Vianney bol malej a chudej postavy, vlasy mu padali až na ramená, mal vysoké čelo a ohnivé oči mali v sebe nezvyčajné čaro. Vedel aj zavtipkovať. Výsledky jeho namáhavej práce sa dostavovali pomaly, ale isto. Zbožné duše prijímali jeho reformy s radosťou a mali ho v úcte. Takých však bolo málo. Viac bolo takých, ktorým tento farár prekážal. Na biskupský úrad preto písali zlomyseľné listy a ponosovali sa naňho. Arcibiskup však situáciu poznal a Jána plne podporoval. Po čase sa začal kostol napĺňať. Ľudia prestali pracovať v nedeľu. Už nebolo počuť kliať, v rodinách zavládli kresťanské zvyky. Ján založil Dom prozreteľnosti pre dievčatá a siroty zo svojej farnosti. Použil na to svoje dedičstvo.

Od roku 1820 chodieval kázavať aj do okolitých farností, konal misie. V roku 1832 vypukla vo Francúzsku cholera. Ľudia začali hľadať útechu u farára v Arse. To bol začiatok mnohých pútí. Ľudia z celého Francúzska a všetkého druhu chodievali do Arsu, aby mohli vidieť farára, vyspovedať sa u neho a dostať radu. Odhaduje sa, že ročne navštívilo Ars asi stotisíc ľudí. No ani diabol ho nenechal na pokoji. Trápil farára hrmotom, buchotom, nedal mu spať, snažil sa ho znechutiť. Iba posledné roky života mal farár od neho pokoj. Keďže ľudí bolo veľa, Ján dostal na výpomoc mladšieho kňaza a neskôr viacerých misionárov. On sám bol stále presvedčený o svojej ničotnosti a dvakrát chcel dokonca z farnosti odísť. No raz sa sám vrátil a druhýkrát ho nepustili samotní farníci. A tak slúžil ďalej. Čítal vo svedomí mnohých ľudí, tridsať rokov strávil denne šestnásť až dvadsať hodín v spovednici. V horlivosti neochaboval. 29. júla 1859 prišlo zle. Spovedal a v plnom kostole vykladal katechizmus. Horko-ťažko vydržal do konca. Keď prišiel na faru, musel si ľahnúť. Horúčka ním lomcovala. Dal si zavolať svojho spovedníka, farára z Jassansu. Vyspovedal sa a viac už nehovoril, len mlčky požehnával tých, ktorí za ním prišli, aby ho videli. Dokonca prišiel aj biskup, aby ho ešte naposledy videl. Vo štvrtok 4. augusta 1859 o druhej ráno farár z Arsu zomrel s úsmevom na perách. Mal vtedy sedemdesiattri rokov.

Zvesť o jeho smrti sa rýchlo rozniesla a tisíce pútnikov prichádzali, aby ho odprevadili na poslednej ceste. Podľa jeho želania bol pochovaný v Arse v lodi farského kostola. Tento kostol sa stal cieľom mnohých pútí a miestom modlitieb. V roku 1905 bol vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1925 za svätého. Jeho telo sa zachovalo neporušené a dnes je vystavené v novej bazilike v Arse.

ZDROJ: https://www.zivotopisysvatych.sk/jan-maria-vianney-knaz/

Zázraky sv. Ján Mária Vianney, miláčika sv. Filomény

Jedného dňa v sirotinci pre ženy „Providence“, ktorý svätec založil, pekárka informovala farára z Arsu, že skriňa na obilie je prázdna. Kňaz odpovedal: Choďte pozbierať posledné zrno rozsypané na povale. Pekárka, ktorá vedela, že podkrovie je pusto prázdne krútila hlavou, ale svätca poslúchla. Keď sa pokúsila otvoriť dvere, musela zo všetkých síl zatlačiť a na prekvapenie, keď sa dvere otvorili, videla, že podlaha je plná obilia. Zázrak!

V máji 1843 išla Claudine Raymondová, chorá na hrtan a priedušky, do Arsu, aby požiadala o uzdravenie, pretože nevedela hovoriť a aby sa vyjadrila, musela písať na papier. V Arse jej svätý kňaz povedal: „Dcéra moja, lieky zeme sú zbytočné a Pán ťa chce uzdraviť. Porozprávaj sa so svätou Filoménou, polož prosbu na oltár a povedz, že ak ti nechce dať tvoj hlas späť, že by sa aspoň mala vzdať svojho.“ „Okamžite” – povedala Claudine – “som sa hodila k nohám malej svätice a po modlitbe som bola uzdravená. Šesť rokov som trpela ukrutnými bolesťami a dva roky som nemohla hovoriť. No ihneď po modlitbe som čítala nahlas niekoľkým ľuďom pár strán. Bola som úplne uzdravená.“

Anna Thorin sa po vypočutí zázrakov, ktoré sa stali v Arse, rozhodla vziať tam svojho osemročného syna, ktorý trpel bolesťami stehennej kosti. Do Arsu prišla 25. februára 1857, pričom so sebou priviedla aj svojho syna, ktorý bol na invalidnom vozíku. Hoci unavená z namáhavej cesty strávila noc vo vestibule kostola v nádeji, že ako prvá stretne svätého farára. Keď ju uvidel, utešil ju, odslúžil omšu a pozval jej syna do sakristie. 

„Tento chlapec, povedal zrazu sv.farár, je príliš veľký na to, aby sa dal prenášať, položte ho na zem.“ 

„Ale on nemôže,“ povedala jeho matka. Farár bez váhania povedal: „Musíš dôverovať sv. Filoméne,“ a pobozkal nevinného chlapca na čelo. Chlapec vyskočil a začal pomaly chodiť. Prešiel pomaly k oltáru svätej Filomény, kľakol si a dlho zotrval v modlitbe. Keď vstal, bol uzdravený, vypýtal si jedlo a rozbehol sa k dverám kostola v ústrety životu.

Dvaja neveriaci profesori Lyonskej univerzity chceli ísť do Arsu posmievať sa kňazovi. Vošli do malého kostolíka, keď slávil svätú omšu. Postavili sa do polohy, aby mohli pozorovať všetky jeho pohyby. Keď prišlo k pozdvihnutiu Kristovho tela, jeden z nich, keď videl, ako sa všetci ľudia klaňali, pomyslel si: „Ako môžu inteligentní ľudia rozpoznať svojho Boha v kúsku chleba?”Svätý farár, ktorý sa v čase prijímania obrátil k veriacim, hľadel na profesora, akoby mu v duši čítal tie myšlienky nedôvery. Poklonil sa, pozdvihol hostiu nad kalich a povedal liturgické slová: „Hľa, Baránok Boží!“ Hostia mu unikla z rúk a ľahla si na jazyk prvej osoby, ktorá kľačala pri balustráde. Svätý kňaz opäť hľadel na neveriaceho, akoby chcel povedať: „To dokáže obyčajný kúsok chleba?“ Profesor sa cítil šokovaný a dojatý. Kľakol si a uctieval Pána a po omši utekal k sv.farárovi  na spoveď. Neskôr bol vysvätený za kňaza dominikánskej rehole.

V novembri 1862, po smrti Vianneyho, zriadil biskup z Belley Tribunál pre proces blahorečenia farára z Arsu.

Súd vybral sedemnásť uzdravení, ku ktorým došlo po smrti svätca. Vybrali dve, najvýznamnejšie pre blahorečenie.

Adelaide Joly v septembri 1861 zasiahla silná bolesť v ľavej ruke. Previezli ju k hlavnému lekárovi Nemocnice Charity v Lyone, kde zistili, že v ruke je nádor, pre ktorý by bola navždy zmrzačená, bez nádeje na uzdravenie.

Adelaide žila v sirotinci, ktorý spravovali Dcéry lásky. Spolu s nimi sa začala novéna modlitieb k farárovi z Arsu, pričom sestry vlastnili jeho pár starých topánok. V siedmy deň novény Adelaide s radosťou zistila, že „ruka už nebolí“. Na konci novény bolo uzdravenie dokonalé: nádor zmizol. Prekvapený lekár si všimol uzdravenie a vydal potvrdenie, ktoré poslali biskupovi z Belley.

O zázračnom uzdravení mladého Leone Roussata rozpráva jeho otec. „V januári 1862 môjho syna postihli nervové krízy, ktoré boli čoraz vážnejšie. Obrátili sme sa na lekárov, ale bezvýsledne. Leone sa skutočne zhoršoval. Išiel som do Lyonu k špecialistovi, ktorý predpísal používanie železitých vôd. Výsledok bol, že kríza narastala čo do počtu a intenzity: v priemere sa záchvaty opakovali pätnásťkrát denne. Svojho syna som priviedol do Lyonu k tomu istému špecialistovi, ktorý na koniec, povedal: „Váš syn je mladý… niektorí sa vyliečia, iní sa nevyliečia, no, je zbytočné, aby ste ho sem privádzali späť.“ 

Bola len jedna nádej: priviesť nášho syna do Arsu. Už sme začali novénu k Svätému kňazovi. Lekár cestu neodporúčal, pretože sa oprávnene obával, že by nám dieťa počas cesty zomrelo. Ale 1. mája sme sa rozhodli ísť do Arsu, práve keď biskup z Belley požehnával prvý kameň kostola v Arse. Priviedli sme nášho syna k hrobu svätca a keď sme sa vrátili do hotela, videli sme Leoneho úplne paralyzovaného, ​​no predsa vzal pohár do pravej ruky a začal sa hrať. Späť do dediny do Saint Laurent sme sa vrátili v neskorú hodinu a sadli sme si na večeru. Leone sa však zrazu „rozbehol“. Bol vyliečený, dokonale vyliečený“.

Marilde Rugeoi vo veku 28 rokov postihla tuberkulóza laryngitídy s úplnou stratou hlasu. Keďže vedela, že jej choroba je nevyliečiteľná, prestala konzultovať s lekármi a v júli 1910 sa rozhodla zúčastniť na púti do Lúrd, ktorá bola na ceste do Arsu. Massabielska Panna ju napriek mnohým modlitbám neuzdravila. V Arse sa pútnici zhromaždili okolo oltára, aby pobozkali relikviu svätého farára. Marilde, plná dôvery v srdci, ho prosila: „Ak chceš, môžeš ma uzdraviť.“ Zrazu začala spievať s ostatnými: hoci predtým bola štyri roky nemá. Uzdravenie bolo okamžité a úplné. Jasným hlasom predniesla svoju výpoveď pred cirkevným súdom, jej uzdravenie bolo zázrakom.

Svätého farára vyhlásil pápež Pius XI. za patróna všetkých kňazov Cirkvi.

Za svätého ho vyhlásil 31. mája 1925 pápež Pius XI.

Zdroj: Zázraky sv. Ján Mária Vianney, miláčika sv. Filomény – Modlitba.sk

Zdroj titulnej fotografie: Image by Dorothée QUENNESSON from Pixabay

Dávame do pozornosti: kniha, ktorá vo Vás vzbudí neuhasiteľnú lásku k Ježišovi v Najsvätejšej Sviatosti a k svätej omši:

SLOVENSKÝ DOHOVOR ZA RODINU o.z.

Našou hlavnou snahou je šíriť eucharistickú a mariánsku úctu, chrániť prirodzenú rodinu a život od počatia až po prirodzenú smrť. Organizujeme modlitbové akcie na národnej aj medzinárodnej úrovni, duchovné semináre, ružencové a pôstne reťaze. Ako jediný v Európe vysielame v mesiacoch máj a október NonStop modlitby svätého ruženca počas celého mesiaca naživo. V spolupráci s biskupmi a kňazmi vysielame online relácie so zaujímavými hosťami zo Slovenska aj zahraničia na rôzne duchovné témy. V pravidelných reláciách odpovedáme na otázky veriacich. Denne vysielame modlitby naživo s kňazom svätý ruženec, zasvätenie Panne Márii, modlitby za uzdravenie a oslobodenie s kňazským požehnaním, živé prenosy z pútnických miest a adorácie. Zaoberáme sa mariánskymi zjaveniami, duchovným rozlišovaním a životopismi svätých. Vďaka našim podporovateľom sme rozšírili našu činnosť taktiež na výrobu katolíckych dokumentárnych filmov a vydávanie kníh. Na našej webstránke www.slovenskydohovorzarodinu.sk prinášame denne zaujímavé kresťanské články, overené informácie a aktuality zo Slovenska aj zo sveta.

Ďakujeme Vám, že nás sledujete, modlíte sa s nami a podporujete nás. Vďaka Vám môžeme tvoriť kvalitný duchovný obsah, ktorý si môžu pozrieť desaťtisíce ľudí.

Sledovať nás môžete na našej stránke:
www.slovenskydohovorzarodinu.sk
Facebook & YouTube:
Slovenský dohovor za rodinu
alebo v našej novej aplikácii MariaNet.