Dar jazykov – Rozprávanie vo svojom rodnom jazyku, pričom mu rozumejú aj ľudia rôznych jazykov.
O dare reči v jazykoch v Skutkoch apoštolov čítame:
A keď sa už doplňoval päťdesiaty deň po Veľkej noci, totiž deň Letníc, boli všetci jednomyseľne spolu. A zrazu povstal z neba zvuk ako zvuk nesúceho sa silného vánku a naplnil celý dom, kde sedeli. A ukázaly sa im rozdeľujúce sa jazyky jako čo by jazyky ohňa, a sadol na jedného každého z nich. A zrazu boli všetci naplnení Svätým Duchom a začali hovoriť inými jazyky, tak ako im dával Duch vysloviť sa. A bývali v Jeruzaleme Židia, nábožní mužovia, zo všetkých národov, ktoré sú pod nebom. A keď povstal ten hlas, sišlo sa množstvo, a boli celí zmätení, lebo ich počuli hovoriť jeden každý svojím vlastným jazykom.A žasli všetci, divili sa a hovorili jeden druhému: Či hľa, nie sú všetci títo, ktorí to hovoria, Galileania? Ako tedy my, jeden každý, počujeme hovoriť svojím vlastným jazykom, v ktorom sme sa zrodili? Partovia a Médovia a Elamiti a ktorí bývame v Mezopotamii, v Judsku a v Kapadocii, v Ponte a v Ázii, vo Frygii a v Pamfýlii, v Egypte a v krajoch Libye, pri Cyréne a na tento čas tu sa zdržujúci Rimania, Židia a prozelyti, Kréťania a Arabi čujeme ich hovoriť našskými jazyky veliké veci Božie. A žasli všetci a súc bezradní od údivu hovorili jeden druhému: Čo to chce byť? Ale zase iní sa posmievali a hovorili: Naplnení sú sladkým vínom. Ale Peter zastanúc si s jedonástimi povýšil svoj hlas a povedal im: Mužovia Židia, aj vy, ktorí bývate v Jeruzaleme, všetci, nech vám je toto známe, a počujte moje slová! (Sk 2, 1-14)
A tak dar jazykov, na ktorý sa budeme v tomto článku odvolávať, nie je charizmatickým darom jazykov, ktorý dnes niektorí praktizujú, ale apoštolským darom jazykov, ako sa uvádza v Písme, ktorým človek hovorí vo svojom rodnom jazyku, ale ľudia rôznych jazykov ho počujú a rozumejú mu.
Knihu „Kvietky svätého Františka“ napísal brat Ugolino asi 100 rokov po živote svätého Františka z Assisi a svätého Antona Paduánskeho, pričom podrobnosti sú založené na originálnych dokumentoch františkánskeho rádu. V 39. kapitole tejto knihy čítame:
„Svätý Anton Paduánsky, jeden z vyvolených učeníkov a spoločníkov svätého Františka, ktorého tento nazval svojím vikárom, kázal jeden deň pred pápežom a kardinálmi v konzistóriu, preto tam boli vtedy prítomní muži z rôznych krajín – Gréci, Francúzi a Nemci, Slovania a Angličania a muži mnohých iných jazykov a dialektov.
„A zapálený Duchom Svätým a inšpirovaný apoštolskou výrečnosťou kázal a vysvetľoval Božie slovo tak účinne, zbožne, jemne, jasne a zrozumiteľne, že všetci, ktorí boli zhromaždení v tom konzistóriu, hoci hovorili rôznymi jazykmi, jasne a zreteľne počuli a rozumeli každé jeho slová, ako keby hovoril v každom z ich jazykov. Preto boli všetci ohromení a naplnení oddanosťou, lebo sa im zdalo, že sa obnovil niekdajší zázrak apoštolov v čase Turíc, keď mocou Ducha Svätého hovorili rôznymi jazykmi.
“A v úžase, ako v Skutkoch apoštolov, hovorili jeden druhému: „Nie je to Španiel?“ Ako ho teda všetci počujeme v jazyku krajiny, kde sme sa narodili – my Gréci, Francúzi a Nemci, Slovania a Angličania, Longobardi a cudzinci?“
Nielen v tomto konzistóriu sa využíval dar jazykov sv. Antona. Je napísané, že počas kázania v Taliansku hovoril perfektnou taliančinou a vo Francúzsku kázal po francúzsky, hoci tieto jazyky nikdy neštudoval. Pozoruhodný je aj fakt, že „jednoducho zmýšľajúci a najnevedomejší poslucháči boli schopní plne porozumieť všetkému, čo povedal; a jeho hlas, hoci jemný a sladký, bolo zreteľne počuť vo veľmi mimoriadnej vzdialenosti od rečníka“.
Dar jazykov v kázaní sv. Pavla z Kríža
Milosť byť vypočutý na veľké vzdialenosti bola tiež zdokumentovaná najmenej pri troch príležitostiach v živote svätého Pavla z Kríža (1694-1775), svätého zakladateľa rádu Pasionistov. Kvôli jeho mimoriadnej povesti svätosti ľudia prichádzali z veľkých diaľok, aby počuli Božieho muža kázať a aby boli svedkami pozoruhodných zázrakov a uzdravení, ktoré často sprevádzali jeho kázanie. Preto davy, ktoré sa zhromažďovali počas jeho misií, boli často obrovské. Prinajmenšom pri troch zdokumentovaných príležitostiach mohli jeho hlas počuť všetci prítomní, dokonca aj pri zvyčajných zvukoch takého veľkého davu, ktorý presahoval aj tých, ktorí boli doslova niekoľko kilometrov ďaleko. Táto mimoriadna milosť sa udiala na troch miestach La Tolfa, v Civitacastellane a na ostrove Elba, odkiaľ ho bolo počuť celých päť míľ ďaleko.
Tiež, ako bolo uvedené vyššie s apoštolmi a tiež svätým Antonom, bolo tiež niekoľkokrát zdokumentované, že jeho talianskemu jazyku rozumeli príslušníci rôznych cudzích národností a jazykov, ktorí si ho prišli vypočuť.
Dar reči v jazykoch v živote sv. Dominika
A potom je tu ešte ďalší svätý zakladateľ, sv. Dominik (1170 -1221), zakladateľ dominikánskeho rádu a veľký propagátor posvätného ruženca, ktorý dostal dar jazykov, keď bol jedného dňa na ceste do Paríža so svojím spoločníkom Bertrandom z Garregy a mnohými ďalšími priateľmi a učeníkmi.
Na ceste navštívili svätyňu Rocamadour, kde strávili noc modlitbou pred zázračným obrazom Panny Márie. Na druhý deň, keď putovali, spievali litánie a recitovali žalmy a Božie ofícium, čo upútalo pozornosť dvoch nemeckých pútnikov, ktorí ich začali nasledovať. Keď prišli do vedľajšej dediny, dvaja nemeckí pútnici, veľmi priťahovaní oddanosťou malej skupiny, im naznačili, že by si chceli prisadnúť a povečerať s nimi. Bola to trochu nepríjemná situácia, keďže Nemci nerozumeli dominikánom a ani dominikáni Nemcom. Takto to pokračovalo štyri dni, pričom Nemci sa o jedlo delili s dominikánmi.
Na piaty deň svätý Dominik oslovil Bertranda takto:
„Brat Bertrand, je mi ľúto, že žnem pozemské veci týchto pútnikov bez toho, aby som pre nich rozsieval veci duchovné, kľaknime si a prosme Boha, aby nám dal porozumieť ich jazyku, aby sme im mohli hovoriť o Kristovi.“ Preto si kľakli a modlili sa. Keď vstali, dokázali sa s Nemcami zhovárať vo svojom vlastnom jazyku a po zvyšok cesty to robili bez problémov.
Keď sa blížili k Parížu, Nemci, teraz naplnení duchovnou útechou, od nich odišli. Pozemskú potravu, ktorú poskytli Nemci, vymenil Dominik za duchovnú potravu, ktorá vyživovala ich ducha a bola prospešná pre ich večnú spásu. Svätý Dominik zo svojej strany poveril Bertranda, aby o veci mlčal a utajil ju až do svojej smrti,„aby nás ľudia nebrali ako svätých, ktorí sú len hriešnikmi.“
