Srdcervúce svedectvá matiek, ktoré podstúpili potrat

Prinášame srdcervúce svedectvá matiek, ktoré podstúpili potrat.

Svedectvá sú z knihy Kto uverí mi?

Aj keď som bola veriacou katolíčkou, šla som na potrat, lebo som si myslela, že mám právo rozhodnúť sa sama. Prečo som sa nerozhodovala pred Bohom? Moje boľavé svedomia a ubolená duša ma sprevádzali celý môj život. Je to rana, ktorá sa nedá nikdy zahojiť, je to horšie ako rakovina. Tým chcem všetky ženy a dievčatá poprosiť: „Nerobte to!… Je to vražda, nedá sa ničím ospravedlniť a len Pán Boh milosrdný rozhodne, čo s nami bude. Ako sa postavíme pred jeho tvár? Aj keď som sa vyspovedala z tohto činu, veľmi sa bojím Božieho trestu, ale nech sa stane Božia vôľa. Čo on rozhodne, všetko prijímam.

Anna Mária z Košíc

Hoci som veriaca, aj ja som podstúpila umelý potrat. Mala som vtedy už dve dcéry, 5-ročnú a 3-ročnú. O 10 rokov neskôr som znovu otehotnela, ale už som potrat nespáchala. Už by som to nedokázala, veď tých 10 rokov bolo plných smútku za mojim prvým strateným dieťatkom. Trvá to už 30 rokov a je to hrozný pocit. Keď som sa preto rozhodla, neviem, kde som mala rozum. Nemôžem sa s tým zmieriť. Najradšej by som sa z toho spovedala pri každej svätej spovedi. Teraz sa modlím, aby sa ani jedna mamička nerozhodla pre takéto riešenie, lebo je to bolesť na celý život, na celý život

Matka z Bernolákova

podporte nás sdzr

Vďaka Bohu, nebola som na interrupcii, ale s jednou matkou som sa stretla tesne po zákroku. Keďže sme sa manželom márne čakali na dieťatko, poslali ma na vyšetrenie do Košíc. Keď som bola v čakacej miestnosti, práve sa z narkózy prebrala asi 30-ročná mamička. Ešte s len preberala a už veľmi plakala. Nevedela som, čo jej je, len som ju utešovala, nech sa netrápi, že bolesti prejdú. Pozrela sa na mňa a opýtala sa ma, či idem na potrat. Odpovedala som jej, že nie. Ona mi na to povedala: “Ja som si teraz jedno zabila.“ A veľmi sa rozplakala. Dovtedy som si myslela,  že všetky ženy, ktoré boli po potrate, budem nenávidieť. Nenávidieť za to, že napr. ja nemôžem mať deti a ony mohli mať dieťa a dali si ho zabiť. Ale v tom momente mi jej bolo veľmi ľúto. Mala som chuť ju objať. Len som jej povedala, aby sa nebála, že všetko bude dobré. Ak to ľutuje, Boh jej určite odpustí. Odpovedala mi: „Boh mi možno odpustí, ale ja si nikdy neodpustím.“ Znovu sa rozplakala.
Najsmutnejšie na tom bolo to, že keď ma už sestrička volala do sály, tú mamičku utešovala slovami: „Buďte spokojná, pani, už to máte za sebou!“ Ja som však v sále videla nielen kostol z okna, ale aj dotrhané telíčko v krvi, ktoré nestihli „upratať“. Vždy, keď si na tú ženu spomeniem, na výraz jej tváre nikdy nezabudnem.

Ľudmila z Prešova

Ak by som mohla vrátiť roky môjho života, nikdy by som nešla na potrat. Je to veľmi prefíkané klamstvo diabla pod názvom „slobodné rozhodnutie ženy“ – byť ako Boh, rozhodovať o ľudskom živote.
Dnes by som odhovorila každú ženu, ktorá si chce dať vziať dieťa. Je to hrozný zločin -zabiť človiečika, ktorý sa nevie brániť.

Mama Betka

Obraciam sa na všetky mamičky s týmto odkazom: „Neodmietajte Boží dar – dieťa! Vaše svedomie vám to bude viackrát denne pripomínať až do konca života!“ Nešťastná žena z Nitry

Pripájame aj svedectvo muža – otca, ktorý desiatky rokov trpí následkom potratu

Bolo to pred tridsiatimi rokmi. Chodil som do školy a vyrastal som v nefunkčnej rodine. Keď sa to stalo, povedal som to rodičom, ktorí mi povedali, že priateľka musí ísť na potrat. Ona bola tak isto z nefunkčnej rodiny, kde je povedali rovnako. Otec bol každý deň pod vplyvom alkoholu a ja som mal 21. Bol čas socializmu, otec rozhodoval o všetkom a museli sme poslúchať a plniť čo povedal. Inak nás vychovávala ulica. Vieru sme nemali žiadnu. Informácie som mal o tom, že to nič nieje, že to je človek až keď sa narodí. Priateľka išla pred komisiu, tuším s tetou. Oľutoval som to viac ako miliónkrát ale nedá sa to už napraviť. Aj teraz hoci mám po päťdesiatke, ma to stále máta a som muž (nemyslím podľa rozhodovania ale podľa fyzického stavu). Ako to musí mátať ju. Píšem to preto ak by si to prečítal čo len jeden človek a ak by to zachránilo čo len 1 ľudský život, tak by som bol nesmierne šťastný. Správne je min 2 ľudské životy, rodiča a dieťaťa. Vyslovujem úprimnú ľutosť nad tým čo som spravil a aj nad sebe podobnými. V tom čase som si absolútne neuvedomoval dôsledky. Prosím Boha o odpustenie. Andrej

Prevzaté z: modlitba.sk

Páčia sa Vám naše príspevky? Podporte nás!

Ďakujeme!

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest

Organizujeme pre Vás:

Prihlásiť sa

Odber noviniek

Prihláste sa na odber noviniek

Podporte nás!

Vďaka vašim darom a príspevkom napredujeme.

SK36 0200 0000 0043 3785 0551

Podporte nás
Podporte nás