Španielska mníška a mystička Josefa Menéndez mohla nasledovať hlas svojho povolania až ako tridsaťročná. Vstúpila do Kongregácie Ježišovho Srdca (Sacré Coeur) vo Francúzsku, kde – ako sa neskôr ukázalo – prežila posledné roky svojho života.

Josefa s pokorou a láskou vykonávala v kláštore pomocné práce, popri ktorých prežívala mystické milosti. Takmer každý deň sa jej zjavoval Ježiš Kristus, ktorý sa jej zdôveroval so zámermi svojho Srdca a na Jeho príkaz zapisovala posolstvá, ktoré jej odovzdával, aby ľudia, predovšetkým tí, čo si uctievajú Božské Srdce, poznali hĺbku Božej lásky k človeku.

V jej denníkoch však nájdeme aj zápisky Josefiných mystických zážitkov s peklom a tiež očistcom. Sestra Josefa nikdy neokúsila zážitok očistca. Videla však mnoho duší a počula ich, ako od nej žiadajú modlitby, príhovory, alebo ako jej chcú s vďakou povedať, ako ich jej umŕtvovanie a jej kajúce skutky zachránili pred peklom.

Josefa bola spočiatku ustrašená, ale pomaly si na ich dôvernosti zvykla, počúvala ich, pýtala sa ich na mená a veľmi pokorne sa odporúčala do ich príhovorov. 

Keď jedna duša išla do neba, zdôverila sa Josefe: „Ako celkom inak sa javia veci sveta, keď sa vchádza do večnosti. Čo znamená držanie nejakej hodnosti v Božích očiach? On počíta jedine čistotu nášho úmyslu aj pri tých najmenších skutkoch, keď ich konáme. Aký maličký je svet i so všetkým, čo je na ňom, a predsa je milovaný… Ó, aké prirovnanie môže byť medzi životom, akokoľvek dlhým, a večnosťou! Keby aspoň bolo pochopenie pre to, ako sa duša v očistci unavuje a stravuje túžbou po nazeraní na Boha.“

Ďalšia duša rozprávala: „Ja som tu (v očistci) z veľkého Božieho milosrdenstva, lebo moja veľká pýcha ma priviedla až k pekelným bránam. Mala som vplyv na veľké množstvo ľudí a teraz by som sa rada vrhla k nohám aj toho najopovrhujúceho žobráka. Maj so mnou súcit a konaj úkony na zadosťučinenie za moju pýchu, tak ma budeš môcť vyslobodiť z tejto priepasti.“

„Obetuj Ježišovu krv za nás,“ rozprávala iná duša, ktorá mala práve opustiť očistec. „Ako by s nami bolo, keby nebolo nikoho, kto by nám pomáhal?“

Jedna duša sa jej zdôverila: „Mala som povolanie, ale stratila som ho čítaním zlých kníh; tiež som pohŕdavo zničila škapuliar.“

Ďalšia jej vyznávala: „V očistci som preto, lebo som sa nestarala dosť o mne zverené duše a pretože som dostatočne neuznávala ich veľkú cenu, ani som si patrične nevážila tejto vzácnej úlohy a náležite som sa jej nevenovala.“

Od inej duše sa zasa dozvedela: „Môj očistec bude dlhý, pretože som sa nepodriaďovala Božej vôli, ani som veľkodušne nepriniesla v obeti svoj život počas svojej choroby. Choroba je vskutku veľká očistná milosť. (…) Náš Pán je určite nekonečná láska, ale tiež nekonečná spravodlivosť.“

V jej denníku pri zápisoch z 27. – 31. júla 1921 nachádzame opis epizódy týkajúcej sa duší z očistca: „Najsvätejšia Mária hovorí Jozefe: ‚Môžeš trpieť, aby si zachránila jednu z mojich drahých dcér… Ježiš ju chcel pre seba, ale ona nereagovala na Božie volanie, zajtra zomrie; aká útecha pre moje materské srdce, ak nespadne do pekla!‘ Jozefa sa modlila celú noc a na druhý deň ju terorizovali pekelné zvuky. Šokovaná a vystrašená sa uchýlila k soche Panny Márie.

Zrazu sa všetko upokojilo, Panna Mária s úsmevom položila ruku na Jozefinu hlavu: „Už sa zodpovedala za svoj život, úbohé dieťatko, aký boj musela vydržať! Keď diabol videl, že jej duša ho opúšťa, snažil sa jej vziať pokoj a ako ju prinútil trpieť! Zúril na teba, pretože si mi pomáhala odtrhnúť ju od neho. Zomrela s veľkým oľutovaním a jej koniec bol pokojný; teraz je v očistci.“

Nasledujúcu noc sa Josefa prebudila na nárek a počula hlas: „Ja som duša, o ktorú ťa Panna Mária požiadala, aby si ju zachránila, roky strašne trpím, maj so mnou súcit!“

„V očistci si bola len jeden deň a dve noci,“ odpovedala Josefa, „akú úctu si prechovávala k Panne Márii, aby si získala jej ochranu?“

„Odkedy som sa oddala hriechu, mojou jedinou úctou je recitovať každú sobotu jednu modlitbu Zdravas

Svätá Kráľovná.“

O tri dni neskôr táto duša vystúpila do neba vďaka prosbám Josefy a pred vystúpením prišla poďakovať svojej dobrodinke.“

10. apríla 1922 sestra Jozefa počula: „Som v očistci už jeden rok a tri mesiace. Bez tvojich malých skutkov by som tam musela zostať ešte mnoho rokov! Svetský človek má menej zodpovednosti ako rehoľník. Koľko milostí tento človek dostáva a akú zodpovednosť, ak z nich nemá úžitok! Koľko rehoľných duší si len málo uvedomuje, ako sú tu odčinené ich chyby! Jazyk, strašne trýznený, odčiňuje absenciu ticha…vyschnuté hrdlo odčiňuje chyby proti láske… a úzkosť tohto väzenia, odpor k poslušnosti… a tu je potrebné odčiniť aj ten najmenší nedostatok poníženia!… Obmedziť pohľady, aby sme sa nepoddali zvedavosti, môže vyžadovať veľa úsilia, ale tu… aké muky trpia oči, ktoré im bránia vidieť Boha!“

Život sestry Josefy Menéndezovej bol úplne zasvätený Bohu. Od Ježiša dostala posolstvo, ktoré mala zvestovať všetkým ľuďom. Vo svojom denníku si 13. apríla 1923 zaznamenala, že ju duša z očistca pred niekoľkými týždňami požiadala o niekoľko prosieb, aby bola oslobodená od trestu. Keď sa duša znova zjavila Josefe, povedala jej: „Prichádzam v mene Toho, ktorý je Večnou Blaženosťou, Jediným predmetom našej lásky, aby som ťa povzbudila pokračovať v utrpení, na ceste, ktorú Jeho dobrota vytyčuje pre tvoje dobro a dobro mnohých iných duší. Jedného dňa budeš kontemplovať zázraky lásky, ktorú si On necháva nie v čase, ale vo večnosti, pre duše, ktoré viac miluje. Potom pochopíš plody utrpenia a okúsiš také šťastie, aké by duša tu dole nezvládla. Odvahu! Čoskoro nájdeš pokoj, vykupiteľské dielo sa nerealizuje inak ako skrze utrpenie, ale utrpenie očisťuje a posilňuje dušu a obohacuje ju o zásluhy v Božích očiach.“

V apríli 1922 si Josefa zaznamenala niekoľko dialógov, ktoré viedla s dušami z očistca: „Moja mladosť bola naplnená márnivosťou…“

„Musím odčiniť zle potláčanú vášeň…“

„Považoval som sa za mocného a ovládala ma ambícia…“

Najdobrotivejší Ježišu, zmiluj sa nad dušami, pre ktorých vyslobodenie si vzal na seba ľudskú prirodzenosť a podstúpil najhorkejšiu smrť. Zmiluj sa nad ich vzdychmi i slzami, a pre svoje utrpenie odpusť im tresty, ktoré si za svoje hriechy zaslúžili.

Najdobrotivejší Ježišu, nech tvoja najsvätejšia Krv zostúpi do očistca a všetkých v ňom uväznených a trpiacich, poteší i občerství. Podaj im, Pane, svoju ruku a uveď ich na miesto odpočinku, svetla a pokoja. Amen.

Prevzaté z: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2026/01/s-cim-sa-zdoverili-duse-v-ocistci.html

Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás