Laudetur Isus Christus.

Volám sa Petra Janská a posielam Vám článok ako reakciu na článok Medžugorie, vzbura františkánov proti miestnemu biskupovi…, ktorého autorom bol pán Duháček.

Poznám postoj vášho portálu (Christianitas) voči Medžugoriu a hoci sa s ním nestotožňujem, považujem vás za jeden z najkvalitnejších portálov prinášajúcich nám čitateľom množstvo kvalitných článkov. Článok nie je obhajobou tohto miesta, ale vecnou výpoveďou tradičného kresťana, ktorý toto  miesto navštívil s kritickým, ale otvoreným srdcom. Je snahou o faktografické vyvrátenie historických klamstiev (po dôkladnom naštudovaní zdrojov), ktoré boli v článku uvádzané ako overené fakty, hoc opak bol pravdou.

Tento článok pobúril mnohých kresťanov, dokonca aj tradičných. Bolo v ňom uvedených množstvo nepodložených klamstiev a neoverených faktov ako aj hrubých výrazov (typu spraviť dieťa, ktorý sa tam viackrát opakuje). Niektoré odkazy v článku nás čitateľov namiesto relevantných zdrojov presmerovali v lepšom prípade a silnejšom antivírusovom programe na zablokovaný obsah, v horšom prípade na akési japonské rulety. Článok pána Jozefa Duháčka považujem za tendenčný a vysoko zaujatý. Dokonca nedokázal správne uvádzať ani mená františkánov, otca Joza Zovka premenoval na Joža Žovka. 

Znevážil meno pátra Slavka Barbariča, ktorý zomrel v povesti svätosti nie pre Medžugorie, ale pre oddanosť a svätosť v kňazskej službe tým, že kauzu neposlušnosti iného kňaza pôsobiaceho v inej farnosti s totožným priezviskom, ale rozdielnym krstným menom pripísal pátrovi Slavkovi Barbaričovi. Nechcem súdiť pána Duháčka, snažím sa veriť, že tak urobil v nevedomosti a slepo prevzal článok P. Campbella, pretože mu výborne zahral do jeho opovržlivého postoja voči Medžugoriu. Nejde mi o obhajovanie tohto miesta, napokon, ak sú zjavenia pravé, sám Boh spolu s Matkou Božou si ho raz obhája a nie je našou povinnosťou veriť v súkromné zjavenia. Vyššie spomínané skutočnosti ma ale donútili podniknúť cestu do Medžugoria spolu s ďalšími tradičnými kresťanmi, ktorí túžili vytvoriť si vlastný názor, pretože ako sami povedali, tento článok už bol „cez čiaru“. Skrze jedného kňaza nám bola sprostredkovaná výzva (ktorá bola vlastne podnetom k uskutočneniu našej cesty), ktorú mu adresoval váš spolupracovník, že ak niekto napíše relevantnú reakciu s podloženými zdrojmi, uverejníte to. Úprimne, sama som zvedavá, či sa zachováte seriózne a čestne. Bolo by to veľmi žiadúce nielen kvôli nie malej skupine svojich čitateľov a podporovateľov, ale pre očistenie mena Hercegovinskej františkánskej provincie. Na článku sme spolupracovali spolu s uvedenou autorkou, keďže ale Monika Školnová odviedla oveľa väčší kus práce, je uvedená pod článkom ako jeho jediná autorka. Seriózne si naštudovala rôzne zdroje, objednala knihy priamo z Holandska v angličtine, naštudovala si pohľady oboch táborov. No a nakoniec mi neostáva nič iné, iba vám poďakovať – vďaka tomuto článku zopár tradičných kresťanov, ktorí mali doteraz odmietavý postoj k Medžugoriu po osobnej návšteve zmenilo svoj názor. To ste asi dosiahnuť nechceli, ale človek mieni, Pán Boh mení 🙂 

S pozdravom Petra Janská

Hercegovina – krajina, ktorej katolícku identitu vtlačili františkáni

Vraj existuje mesto na svete, v ktorom medzi katolíkmi nie sú rozvody. Týmto mestom je Široki
Brijeg. Mesto v Západohercegovinskom Kantóne. Františkáni si tu v roku 1846 postavili kláštor
Nanebovzatia Panny Márie. V roku 1849 sa začali sťahovať do nového kláštora. Miesto
s pôvodným názvom Blato premenovali na Široki Brijeg, čo znamená „široký kopec“. Stránka
Christianitas dňa 9. apríla 2019 zverejnila o tom článok, ktorého autorom bol Plinio Maria
Solimeo [1].

Kláštor Široki Brijeg, zdroj [19]

V roku 1905 zbúrali menší kláštorný kostol, aby na jeho mieste postavili väčší, ktorý sa stal
„Notre Dame“ Hercegoviny [2]. Iniciatíva za postavenie nového kostola sa pripisuje
františkánovi Didakovi Buntićovi, krsným menom Franjovi. Tento kňaz bol v roku 1920 zvolený
do Ústavodarného zhromaždenia Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov ako člen
Chorvátskej ľudovej strany [3]. Napadlo mi, že to bol azda taký hercegovinský Hlinka. Miestni
ho nazývali Mojžišom Hercegoviny. Rok 1917 bol obzvlášť osudný, suchý a neúrodný.
Nedostatok základných potravín spôsobil hlad a masovú smrť. Buntić nielenže získaval
potraviny pre hladných a chudobných, ale mnohých, predovšetkým deti, posielal do
pšeničných oblastí Slavónska, aby sa nakŕmili a zachránili pred istou smrťou. Pri týchto akciách
sa snažil potlačiť náboženskú rozmanitosť, takže existovali vlaky zložené z detí troch
náboženstiev: katolíckeho, pravoslávneho a moslimského. Odhaduje sa, že Buntić týmto
spôsobom spolu so svojimi spolupracovníkmi zachránil pred istou smrťou približne 17 000 detí.
Stojíme pred vstupom do vojnového krytu pod kláštorným kostolom v Širokom Brijegu. Pani
Anđelka nám rozpráva príbeh o záchrane týchto detí. Hovorí, že miestni obyvatelia prežili
vďaka františkánom. Vďaka tomu, že „frátri“ zachránili pred smrťou ich deti. Okrem týchto
praktických vecí sa stal kláštor taktiež centrom vzdelávania a kultúrneho rozvoja.

V kláštornom kostole Panny Márie sa nachádza hrob niektorých zavraždených
hercegovinských františkánov. Zavraždili ich juhoslovanskí komunisti v rokoch 1942-1945.
Celkom sa jedná o 66 mučeníkov zavraždených na rôznych miestach po skupinách, či
jednotlivo. Miesta hrobov všetkých ani nie sú známe. V Širokom Brijegu je pochovaných 24 z nich.

Fotografia z roku 1969, kosti zabitých františkánov [20]

Pani Anđelka roky spolupracuje s františkánmi. Rozpráva nám príbeh 12-tich z nich – ktorých
pozostatky boli 26 rokov v podzemných priestoroch, ktoré bedlivo strážili komunisti.
7.februára 1945 okolo 10.hodiny prišli partizáni. Vraždenie začalo okolo 16:00h. V kláštore sa
spolu s františkánmi ukrývalo aj niekoľko laikov. Tí o mučení neskôr vydali svedectvo. Keď
partizáni zhromaždili všetkých bratov v jedálni, ponúkli im záchranu. Privliekli najstaršieho
rehoľníka pátra Marka Barbarića, ktorý už ležal na smrteľnej posteli. Povedali mu, že ak stúpi
a napľuje na kríž Ježiša Krista, všetkých ich oslobodí. Mysleli si, že najstarší z nich tým motivuje
mladších a tí potupia kríž s vidinou získania slobody hneď po ňom. Páter Marko však povedal:
„Ó, môj Ježišu, ak ti môžem slúžiť toľko rokov, čo je pre mňa tento krátky čas,“ potom cez slzy
pobozkal kríž [4].

Františkánov jedného po druhom strieľali do zátylku. Telá hodili do podzemných priestorov a
zapálili. Keď pátra Marka viedli na zastrelenie, bol už taký vyčerpaný, že nie je isté, či si plne
uvedomoval, čo sa okolo neho deje. Podľa zdroja, ktorý je na stránke zhromažďujúcej
svedectvá o živote a smrti hercegovinských františkánov, „srbský dôstojník zastrelil starého frátra Marka pred kláštorom pri buku a vložil mu do
rúk guľomet!“ Zavolal vojakov, aby sledovali, ako
frátri strieľajú na partizánov,
národnooslobodzovaciu armádu! Potom odfotil túto

scénu mŕtveho pátra Marka s guľometom proti
partizánom! Bolo viac takýchto obrázkov a
publikovali ich rôzne partizánske a srbské noviny s
komentármi, že frátri na Širokom Brijegu boli
skutoční banditi, ustašovci, mäsiari Srbov a
kolaboranti Nemcov a Talianov [5,6]! „Preto bolo
potrebné týchto národných zradcov a mäsiarov v
rehoľných rúchach zlikvidovať príkladným
spôsobom!“ Na wikipédii sa dočítame, že „podľa
novinára Richarda Westa zohrali františkáni z Bosny
a Hercegoviny vedúcu úlohu v zverstvách páchaných počas druhej svetovej vojny, najmä proti
Srbom, a ich centrom operácií bol kláštor Široki Brijeg [2].“ Podľa historických prameňov
neexistuje dostatočný konsenzus, ktorý by potvrdil túto informáciu ako fakt.

Fra Marko Barbarić [21]

Páter Marko bol bratom Petara Barbarića. Petar zomrel ako 22 ročný študent teológie v roku 1897. Bol vtedy novicom u jezuitov. V roku
2015 bol prehlásený za ctihodného. Keď
Marko dostal veľmi chudobnú farnosť
v Hercegovinskom krase, brat Petar mu

napísal: „Z celého srdca Vám blahoželám k
vašej farnosti! Ale – možno poviete – ako mi
môžete hovoriť také veci, keď ste počuli, ako
dobre som sa správal?! Práve preto Vám
blahoželám, pretože Vám Prozreteľnosť
pridelila také miesto, kde si môžete natrhať
množstvo krásnych ruží pre svoju nebeskú
korunu, aj keby ste ich museli trhať z tŕnia.
Modlím sa k drahému Bohu, aby Vás posilnil
svojou milosťou, aby ste mohli byť skutočným
otcom a pastierom zvereného stáda, ktorý ich
privedie do Ježišovho ovčinca, a volám k Vám:
neúnavne pracujte na slávu Božiu, na spásu
duší a na hrdosť Cirkvi[7]!“ Fara bola obitá
doskami, ktoré mali množstvo škár. Páter
Marko tieto škáry opísal svojmu bratovi v liste ako mnohé okná. Keď ho brat navštívil a hľadal
faru, bol prekvapený, pretože z listov si ju predstavoval úplne inak.

Spomeniem ešte jedného zo zavraždených bratov, mladého Viktora Kosira [8]. Keď rodine
prišli oznámiť, že ich syn bol tiež zavraždený, matka bola veľmi smutná. Malý, vtedy 7-ročný
brat Viktora cítil, že mama neplače ani tak preto, že stratila syna, ako skôr preto, že stratila
budúceho kňaza. Aby ju utešil, pristúpil k nej a sľúbil jej, že sa raz stane kňazom namiesto
svojho brata. V deň vysviacky prijal meno svojho brata Viktora. Fra Viktor Kosir slúžil posledné
roky života medzi františkánmi v Medžugorí.

Už v čase týchto vrážd a neskôr pod srdcom matiek bili srdcia nových kňazov. Krv mučeníkov
sa stala semenom nových kresťanov. V krátkom časovom období len zo Širokeho Brijegu bolo
asi 200 kňazských povolaní. Kandidátov museli rozdeľovať na štúdiá do iných diecéz. Jedným
z týchto povolaní bol aj františkán Jozo Zovko, ktorý bol kňazom v Medžugorí na začiatku
zjavení.

Napokon nám pani Anđelka porozprávala, prečo v meste nie sú rozvody. Povedala, že keď kňaz
odovzdáva mladomanželom kríž, na ktorý prisahali, hovorí: „Nezobrali ste si lásku svojho
života, ale kríž svojho života[1]!“ A zo svojej skúsenosti nám svedčila, že toto odporúčanie si
manželia berú zodpovedne k srdcu a v ťažkostiach na túto radu pamätajú.

Hercegovinská otázka

Na území Bosny a Hercegoviny v čase, kedy bola pod nadvládou Mohamedánov, smeli  z katolíckej hierarchie ostať iba františkáni; katolícki biskupi museli odísť a diecézny klérus  postupne zanikol [9]. Podľa tradície, ktorú si miestni predávajú z pokolenia na pokolenie, im  toto privilégium vydobyl svätý František Assiský, ktorého si pre jeho odvážnu návštevu  u sultána vážili aj samotní Mohamedáni. Koncom 19.storočia sa krajina dostala pod správu  Rakúsko-Uhorska. Postupne začal prebiehať návrat pod správu diecéz. Františkáni pápežským  rozhodnutím z roku 1899 stratili starostlivosť o viac ako polovicu farností. V roku 1923 získali  s pomocou biskupa Mišića od Svätej Stolice reskript, ktorý vrátil dočasne väčšinu farností do  ich starostlivosti. Tejto otázke sa dostatočne venuje článok stránky Christianitas [10]. Článok  je zväčša prekladom článku P. Campbella [11], ktorý je datovaný 6.12.2012. Podstatou článku  však nie je ani tak informovať o Hercegovinskej otázke, ako presvedčiť čitateľa o tom, že  definitívne vyriešenie takmer 100-ročného problému oddialilo o ďalších 40 rokov zjavenie  v Medžugorí, ktoré si podľa Baxa a zrejme aj podľa autorov oboch článkov, vymysleli a  zosnovali medžugorskí františkáni. Túto ideu dosť podrobne popisuje holandský antropológ Mart Bax v knihe Medžugorie: Náboženstvo, politika a násilie vo vidieckej Bosne [12]. Tento  prameň uvádza P. Campbell pod číslom 13. 

Keď sa na sociálnej sieti rozhorela diskusia pod vyššie uvedeným článkom [10], v ktorej  odporcovia zjavení kopírovali šokujúcu pasáž z článku o vojne klanov pripisovanú p. Baxovi,  ktorý v Bosne a Hercegovine údajne niekoľko rokov žil, trochu som si ho „preklepla.“ Mart Bax,  sociálny antropológ, bol profesorom na Slobodnej univerzite v Amsterdame. Po svojom  odchode do dôchodku bol obvinený z vedeckého podvodu. Na stránkach univerzity som našla  dokument s názvom Poníženie svätca (De vernedering van een heilige, 1989). Jedná sa 

o rozšírenú verziu prejavu autora pri prijatí miesta docenta v odbore politická antropológia [13]. 

V rokoch 1984 a 1985 robil Bax výskum v mestečku Neerdonk v Severnom Brabantsku. V texte  [13] je zobrazený konflikt medzi rádovým a diecéznym klérom, ktorý mal nastať, keď územie  prestalo byť misijným a bola mu nariadená diecézna správa. Rádoví bratia spravujú kláštor  a kostol, ktorého patrónom je sv. Gérard. V dedine je zriadená farnosť s diecéznym kňazom  a postavený nový kostol. Tým kláštor príde o obživu, pretože ľudia sa presunú do farského  kostola. Rehoľníci urobia rituál, pri ktorom položia na zem strieborný kríž, omšové knihy, sochu  svätca a jeho relikvie, čím ho potupia. Potom žiadajú, aby sv. Gérard potrestal pyšných  a ochránil nevinných. [13, str. 27-28] Tento potupný rituál spustí sériu nešťastných udalostí.  Zhorí farský kostol, ľudia sa napokon vrátia do kláštora, vykonajú pokánie. Podľa Baxa Svätý  Otec naliehal na biskupa, aby prejavil čo najväčšiu opatrnosť. Farnosť si dodnes zachováva  osobitný status, kňazov nemenuje biskup, ale sú vyberaní s pápežským súhlasom.  

V úvode textu [13] čítame: „Prečo teda tento rituál ponižovania v Neerdonku? Na túto otázku  nájdeme odpoveď, ak si uvedomíme, že mocenská politika neprebieha len medzi cirkvou a  štátom, ale rovnako aj medzi náboženskými skupinami a v ich rámci. Tvrdím, že náboženské  skupiny sú vždy zapojené do vzájomnej súťaže o expanziu a konsolidáciu svojho režimu – nech  je táto súťaž často akokoľvek zahalená (porov. Bax 1988: 7-26). Tak to bolo aj v Neerdonku.  Medzi etablovanou kláštornou komunitou a novovytvorenou diecézou prebiehal boj o moc.  Po stáročia boli mnísi z kláštora Elzendal zodpovední za pastoračnú starostlivosť o obyvateľov  Neerdonku. Toto životné dielo hrozilo náhlym koncom po polovici minulého storočia, keď Brabantsko stratilo svoj misionársky status, ktorý malo od roku 1629, a diecézna organizácia  bola obnovená. Neerdonk sa tak dostal pod priamu autoritu biskupa a pastoračná starostlivosť  o farníkov bola prevedená na nových diecéznych kňazov, ktorých mal biskup vymenovať. Práve  vo svetle tohto procesu formovania diecézy možno pochopiť poníženie svätého Gérarda.  Použitím tohto rituálneho nástroja moci mali otcovia z W. v úmysle zachovať si svoju  autonómiu a zabrániť diecéznemu zapuzdreniu.“ ) [13, str. 11-12]. 

Podobný koncept nachádza Bax pri svojom výskume v Medžugorí, kde trávil (podľa svojich  tvrdení) od roku 1983 každoročne niekoľko týždňov, vrátane vojnových rokov. „Rádoví kňazi  sa v 19. storočí v holandskom Brabantsku (Bax 1987, 1992), a v 17.storočí v Novom Španielsku  (Oss 1978), 17. a 18. storočie Peru a 17.storočie Eire (Corih 1985) údajne uchýlili  k stimulovaniu zjavení, aby sa tak bránili diecéznemu expanzionizmu.“ To píše Bax vo svojej  knihe Medžugorie: Náboženstvo, politika a násilie vo vidieckej Bosne, str.24. Ďalej tiež uvádza,  že v čase začiatku zjavení v Medžugorí sa udialo podobné zjavenie v inej farnosti, ale keďže sa  od neho františkáni dištancovali, „zomrelo pokojnou smrťou“. 

V roku 2013 sa kvôli rôznym podnetom zaoberala jeho dielom komisia na akademickej úrovni.  V správe o prejednaní prípadu sa uvádza, konkrétne ku knihe Baxa [12] o Medžugorí: „Prvá  vážna kritika pochádzala od Iva Žanića, politológa zo Záhrebskej univerzity, ktorý rozobral  Baxove zistenia v rozsiahlom a vyváženom článku s názvom „Vojna a mier v Hercegovine“ z 

roku 1998. Novinár Richard De Boer neskôr zhromaždil niekoľko kritických bodov založených  na myšlienkach z iných zdrojov a na vlastnom výskume. Jedným z jeho informátorov bol  františkánsky kňaz Robert Jolić, ktorý následne napísal ostrú kritiku Baxovej práce. Hoci časť  tejto kritiky možno vnímať ako obhajobu úcty k mariánskemu kultu a regionálnej úlohy  františkánskeho rádu, ktorú Bax prezentoval vo veľmi negatívnom svetle, mnohé z jeho  obvinení sa zhodujú so Žanićovými [16]. Komisia si dala vyhotoviť holandský preklad tohto  článku.“ [14, str. 20] 

„Je ťažké robiť definitívne vyhlásenia o mimoriadne zložitej situácii na miestnej úrovni v  Medžugorí bez podrobného vyšetrovania. Výbor má však značné pochybnosti o povahe a  spôsobe podávania správ o Baxovom terénnom výskume. Výbor chápe frustráciu miestnych  akademikov, ktorí sa sťažovali, že jeho prácu nie je možné overiť. Je tiež pozoruhodné, že výbor  nedokázal nájsť žiadneho z Baxových kolegov alebo doktorandov, ktorí by boli schopní  poskytnúť ďalšie informácie o Baxovom terénnom výskume, alebo ktorí by ho v teréne  sprevádzali. Bax navyše neviedol dialóg s miestnymi výskumníkmi. Tento nedostatok jasnosti  ohľadom jeho terénneho výskumu je o to presvedčivejší, že Bax opisuje udalosti a vyvodzuje  závery, ktoré regionálne orgány považujú za prinajmenšom nepravdepodobné [14, str. 23- 24].“ 

Jedná sa najmä o počty mŕtvych v „malej vojne,“ na ktoré nakoniec sám Bax rezignoval.  V článkoch proti Medžugorju sa však budú asi nejaký čas uvádzať. Článok P. Campbella vyšiel  v roku 2012, kedy ešte neboli známe závery komisie. Niektorí kritici z Baxovej knižky čerpajú  argumenty proti Medžugorju, resp. preberajú články od iných autorov a tí pravdepodobne tiež  preberajú, až je nejasné, či túto tému spracoval týmto spôsobom ako prvý Bax, alebo tak urobil  pred ním ešte niekto iný? Bax je presvedčený, že zjavenie vymysleli františkáni aby sa tak  bránili diecézanizácii. Rovnaký koncept sleduje v holandskom prípade. Tvrdí, že takýchto  prípadov bolo v histórii Katolíckej cirkvi niekoľko [12,str.24]. Žiadny z uvedených prípadov však  nikto nedokáže presne identifikovať, jedine Medžugorje. Avšak z vyšetrovania na univerzitnej  pôde, kde konfrontovali aj Baxa, vyplýva, že sa nedá s istotou tvrdiť, či Bax v Bosne  a Hercegovine skutočne bol, pretože o tom nepredložil jednoznačný dôkaz. Holandský prípad  si antropológ pravdepodobne vymyslel. Množstvo jeho zdrojov nie je možné vôbec overiť,  mnohé údaje sú nepresné. Napokon Medžugorje sa nachádza v Hercegovine, nie v Bosne.  Prípad Baxa sa považuje za učebnicový príklad vedeckého podvodu v sociálnych vedách. 

Dovoľme ešte prehovoriť františkánovi Robertovi Jolićovi. Vyberám niekoľko odsekov z jeho  kritiky [15] Baxovej knihy: „Mart Bax je členom akademickej obce v Holandsku, už mnoho  rokov pôsobí ako profesor politickej antropológie na Vrije University v Amsterdame. V roku  1976 získal doktorát. Jeho dizertačná práca sa zaoberala vzťahmi medzi katolíkmi v Írsku;  neskôr písal o vzťahoch medzi kláštorným a svetským (episkopálnym) duchovenstvom na juhu  Holandska, ktoré je prevažne katolícke. Vo svojej dizertačnej práci tvrdí, že kláštorná  komunita, ohrozená zavedením pravidelnej cirkevnej hierarchie (zvyčajná cirkevná štruktúra  zložená z diecéz na čele s biskupmi), sa často uchyľuje k podpore uctievania svätých a kultu 

svätyne tohto druhu v oblasti, kde bol v minulosti dominantný (kvôli nedostatku diecéznej  cirkevnej organizácie alebo kvôli vlastnej slabosti), aby si ochránila svoje minulé pozície. Keď  sa Mart Bax dozvedel o zjaveniach v Medžugorí, jednoducho aplikoval túto tézu na okolnosti  v Hercegovine. Vo svojej knihe Medžugorie: Náboženstvo, politika a násilie vo vidieckej Bosne  (Amsterdam: VU Uitgeverij, 1995) chcel dokázať, že františkáni, ktorí boli po stáročia  dominantnými a výlučnými predstaviteľmi katolíckej cirkvi v Bosne a Hercegovine, keď čelili  riziku straty svojich stáročných privilégií, zašli v porovnaní s írskymi a holandskými kláštornými  komunitami ešte o krok ďalej, a to oni si vymysleli Pannu Máriu a poučili skupinu detí v  Bijakovići, farnosti v Medžugorí, ktoré v júni 1981 začali tvrdiť, že sa im zjavila Matka Božia a  začali odovzdávať jej posolstvá farnosti a svetu.“ 

… 

„Baxove spisy celkom jasne ukazujú, že svoje tézy podopiera vymyslenými príbehmi a  literatúrou, ktorej nerozumie a ktorá sa často ukáže ako neexistujúca; príbehmi z terénu, ktoré  sú produktom jeho fantázie; svedectvami ľudí, ktorí neexistujú a s ktorými nikdy nehovoril.“ 

… 

„V skutočnosti listovanie stránkami jeho knihy ukazuje, že jeho základná téza, a to, že fenomén  Medžugorie si vymysleli hercegovinskí františkáni, aby obhájili svoje stáročia trvajúce  postavenie na území Hercegoviny, je úplne zatienená a do popredia sa dostáva len fiktívny a  nemožný príbeh o konfliktoch medzi ľuďmi z Medžugoria, o medžugorských „klanových  vojnách“, ktoré vyvrcholili takzvanou malou vojnou koncom roka 1991 začiatkom roka 1992.  V tejto „klanovej vojne“ v Medžugorí podľa Baxovho výskumu zomrelo 140 ľudí, 60 bolo  nezvestných a 600 sa stalo utečencami, z ktorých väčšina údajne utiekla do Nemecka! Zdá sa,  že o niečo neskôr, v nových konfliktoch, bolo zabitých ďalších 80 členov medžugorského  „klanu“ (pokiaľ ich Bax predtým nezapočítal medzi spomínaných 140?). V čase, keď je vojna v  Chorvátsku v plnom prúde – medžugorské „klany“ bojujú vo vzájomnej vojne na vyhynutie, v  ktorej je stovky zabitých a nezvestných a trikrát toľko utečencov opúšťa svoje stáročia staré domovy kvôli dlhotrvajúcemu nepriateľstvu medzi nimi a „malej“ vojne. Budem sa venovať detailom jeho knihy, aj keď je to mučivé a zbytočné, pretože je založená na výmysloch. V  skutočnosti je potrebné o nej povedať niečo viac, pretože kultúrni antropológovia sú známi  tým, že citujú Baxa a berú jeho údaje a závery ako samozrejmosť.“ 

… 

„Ako už bolo spomenuté, Bax vníma zjavenia Panny Márie iba ako františkánsky výmysel  zameraný na upevnenie ich postavenia v Hercegovine v kontexte „diecézanizácie“ (ako to  vyjadruje Bax), čo znamená dať niektoré farnosti k dispozícii miestnemu biskupovi. Vymýšľanie  argumentov s cieľom vykresliť zjavenia ako františkánsky podvod je neprípustné. Neviem, či si  to Bax uvedomuje, ale v skutočnosti uráža mnohých františkánov, alebo presnejšie celú  mníšsku komunitu, ktorú nazýva Hercegovinská františkánska provincia so sídlom v Mostare.“

Napriek rozpakom nad Baxovou prácou dovolím si vytiahnuť z jeho knižky jednu zaujímavú  časť týkajúcu sa Hercegovinskej otázky. V kapitole Diecézanizácia (1960-1979) píše  o mostarskom biskupovi, ktorého nemenuje, toto: „Dokonca tvrdil, že kresťanstvo  a marxizmus sa k sebe veľmi dobre hodili (Ramet 1985, Rynne 1965).“ Podľa Baxa biskup  v roku 1966 podpísal tajnú dohodu s orgánmi Bosny a Hercegoviny, ktorá garantovala  vzdelávanie kňazov výmenou za určitú štátnu kontrolu a dohľad nad výberom seminaristov.  Týmto si získal sympatie pro-štátnej malomeštiackej buržoázie, zároveň na seba pritiahol  nevôľu nacionalistických a protištátne naladených roľníkov na vidieku. V nanútených  diecéznych kňazoch videl ľud predĺženú ruku štátu, zdali sa im málo nábožní, pokrokoví, preto  pred nimi často zamykali kostoly a podporovali františkánov. Niekedy, podľa Baxa, dochádzalo  aj k bitkám medzi rádovými a diecéznymi kňazmi [12, str.12-13]. Podľa rokov uvedených  v knihe by sa malo jednať o biskupa Petara Čule. Podľa wikipédie františkáni získali podporu  fašistickej ustašovskej vlády, Čule zasa zachraňoval politických disidentov pred ustašovským  prenasledovaním [10]. Po vojne ho komunisti odsúdili na 11 rokov väzenia. Hercegovinská  otázka sa javí natoľko zložitá, že ju ťažko pochopiť z niekoľkých článkov. Pán Campbell sa vo  svojom článku nedotýka otázky vplyvu komunistickej vlády na usporiadanie farností. Ak nežil  v krajine, kde sa cirkevný život musel podriaďovať Casaroliho Ostpolitike, zrejme sa mu to  nezdalo podstatné. Mňa práve táto pasáž zaujala, pretože u nás boli v tom čase podobné  pomery. Myslím si, že to mohlo mať určitý vplyv na to, že ľud v určitých oblastiach mohol  uprednostňovať správu františkánov. 

Poďme sa teda pozrieť do Medžugoria

„Žili sme bez Boha. Rozvody, drogy, alkohol,

zničené životy detí – to sú následky života bez
Boha. Bola som advokátkou a môj manžel bol
biznismen.“ – hovorí Nancy, keď ochotne tretí
alebo štvrtý krát opakuje krátku históriu svojho
a manželovho života vždy, keď vchádzajú do
miestnosti noví pútnici. „Mária a Marta očakávali
Ježiša. Prišiel na štvrtý deň po smrti Lazára. Ani
na štvrtý deň nebolo neskoro, aby Lazára
vzkriesil.“ Potom prehovorí manžel Patrik: „Bol
som biznismen, mal som v Kanade 7 predajní
automobilov, 28 zamestnancov, denne sme
predali aj 50 áut.“ Tieto historky mi kedysi
v minulosti rozprávala mama. Avšak počuť to na
vlastné uši je niečo úplne iné. Som dojatá. Sme na
„hrade“, ktorý tento muž postavil pre kňazov,
zasvätené osoby a ľudí, slúžiacich v Cirkvi, ktorí

sú unavení, a potrebujú si oddýchnuť. Môžu sem prísť, stráviť tu nejaký čas. Hrad je
inšpirovaný dielom Vnútorný hrad svätej Terézie Avilskej. Muža k tomuto činu podobnému
svätému Antonovi priviedlo jediné posolstvo, vlastne len časť z neho: „Posledný krát vás volám
k obráteniu.“ Predal svoje predajne, kúpili si s manželkou letenky do Amsterdamu, tam si
zaobstarali auto. Išiel za hlasom srdca, ktorý ho pozýval, aby sa stal „susedom“ Panny Márie.
„Žijeme tu už 33 rokov a nikdy sme Pannu Máriu nevideli,“ -hovorí Nancy. Patrick sa pred
rokmi po svojom príchode sem pýtal františkána Slavka Barbarića, čo môže urobiť pre
Medžugorje. On sa zamyslel a povedal mu: „Siroty, narkomani, aj mnohí iní tu majú svoje
miesto, ale ten, kto slúži v Cirkvi, je unavený a potrebuje si oddýchnuť nemá kde hlavu skloniť.“
A tak Patrick začal kameň po kameni budovať útočisko pre kňazov, rehoľníkov a ľudí slúžiacich
v Cirkvi, ktorí si potrebujú oddýchnuť a načerpať nových síl. Patrik si postaví vedľa seba
českého kňaza z prvého radu a pobozká mu ruku. Hovorí, že si musíme vážiť kňazov, pretože
nám sprostredkovávajú odpustenie a sú nositeľmi Krista tu na zemi. Presvedčivo, a zároveň
hoc po toľkých rokoch s dojatím hovorí: „Bolo mi odpustené iba vďaka kňazovi.“ Kňaz je
viditeľne v rozpakoch. Podľa slov našej sprievodkyne je výraznou črtou domácich
Medžugorčanov veľká úcta ku kňazom. Bozkávanie kňazských rúk je niečo, čo ešte stále najmä
starší obyvatelia praktizujú a tento zvyk v Hercegovine pretrval stáročia. Kňaz do domu, Boh
do domu!

Premýšľam, či som sa v súčasnej dobe stretla s podobným antonovským obratom; s mladíkom,
ktorý by bol naozaj ochotný poslúchnuť Ježišovu výzvu: predať svoj majetok, odísť do cudziny,
rozdať všetko a mať poklad v nebi. Kamarátka, ktorá nás sprevádza, hovorí, že už dávno
nemajú peniaze. A tak ako mnohé menšie či väčšie komunity tu – žijú z Božej Prozreteľnosti.

Môj postoj k tomu, či je zjavenie pravé alebo nepravé, je indiferentný. Túto vec má skúmať
Cirkev, resp. ňou ustanovené komisie. Pretože článok na stránke Christianitas sa mi zdal
tendenčný a redakcia prisľúbila uverejniť článok s inými argumentami, využila som možnosť
vycestovať autom na miesto v malej skupinke katolíkov inklinujúcich k tradícii.

Dostalo sa mi tej milosti, že som bola v Lurdoch, vo Fatime, aj tu. Tu som tretí krát. Prvé dve
návštevy neboli takéto „hĺbkové.“ Jeden krát sme si našli lacné ubytovanie. Okrem svätej omše
v miestnom kostole sme sa nevenovali duchovnému programu, ale okolitej prírode, ktorá je
v týchto končinách veľmi pekná. Moja sestra vtedy skonštatovala, že sa jej tu nič nejako zvlášť
nedotklo. Pripomína mi to návštevu jedného redaktora a tiež moju spolubývajúcu v hoteli vo
Fatime. Pýtala som sa jej, či niečo vie o zjavení. Nevedela nič, bol to pre ňu v podstate len
zaujímavý výlet. Zatiaľ čo ja som sa tešila obzvlášť k hrobom malých pastierikov, najmä
Hyacinty, ktorá ma fascinuje. Čo sa týka komerčnosti, predaja devocionálií, to sa mi zdá na
všetkých troch miestach podobné. V Lurdoch navyše Rupnikove mozaiky, vo Fatime
modernistické umenie…

Duchovný program Medžugorja je založený na „5 kameňoch proti Goliášovi“:

1. Modlitba ruženca, modlitba srdcom
2. Eucharistia
3. Sväté písmo
4. Pôst
5. Svätá spoveď (aspoň raz do mesiaca)

Pred večernou svätou omšou, ktorá je pre pútnikov, sa františkáni modlia dve čiastky sv.
ruženca. Potom nasleduje svätá omša. Po nej modlitba 7x Otče náš a Zdravas. Po tejto
modlitbe je požehnanie devocionálií. Napokon nasleduje hodinová adorácia alebo tretia časť
sv. ruženca. Modlitby v latinčine, či už v niektorých častiach svätej omše, pri speve Salve
Regina, alebo v modlitbách na konci adorácie, nie sú ničím neobvyklým. Raz do mesiaca je po
tejto hodinovej adorácii ešte celonočná adorácia v kostole. Máme to šťastie, že prichádzame
práve v tento deň. Do kostola idem po únavnej ceste na adoráciu až nadránom. Na moje
prekvapenie je kostol plný. Vládne v ňom hlboké ticho. Takto program zostavil františkán
Slavko Barbarić. Kňaz, ktorý vraj chodil posledný spať; počas Mladifestu „rozháňal“ večer mladých, aby šli spať a ráno vládali vstať na modlitby; a prvý ešte za tmy vstával, aby išiel raz na Podbrdo, inokedy na

Križevac, a skôr, než prídu
pútnici, zbieral na kopcoch
popri modlitbe odpadky. Slavko
Barbarić, ktorý náhle zomrel
(oficiálna diagnóza – zlyhanie
srdca z vyčerpania) 24.11.2000
v 54. roku života po tom, ako sa
s farnosťou domodlil krížovú cestu pri výstupe na horu Križevac, na vrchole ktorej miestni
v roku 1933 postavili 8,5 metrový kríž, v ktorého ramenách sú zabudované relikvie Svätého
Kríža. Tento kríž mal byť nielen mementom 1900-tého výročia Ježišovej smrti, ale aj tichou
prosbou, aby Pán uchránil úrodu pred krupobitím. Každodenný život v tejto suchej a kameňmi
obsypanej oblasti bol totiž nesmierne tvrdý a miestni obyvatelia každoročne doslova zápasili
o prežitie. Pátra Slavka pochovali do hrobu p. Križana Galića, jedného z hercegovinských
mučeníkov, ktorého komunisti zavraždili granátom vhodeným cez okno do fary v Medžugorí
[17].

Okrem toho je tu možnosť celonočnej adorácie aj v niektorých komunitách. Cez deň, už od  skorého rána, skupiny pútnikov vystupujú v modlitbe na hory Podbrdo a Križevac. Takisto  majú možnosť celodennej tichej adorácie vo farskej kaplnke, alebo osobnej modlitby na mnohých miestach, ktoré sú za týmto účelom v Medžugorí na viacerých miestach vybudované.  Skupiny pútnikov zvyknú navštevovať miestne komunity, kde si môžu vypočuť rôzne svedectvá o obrátení. Napríklad v komunite Cenacolo o tom, ako sa konkrétni mladí ľudia vymanili zo  závislostí. Chlapci z komunity pomáhajú vynášať chorých na Podbrdo a Križevac. Keď máte  dobré kontakty, môžete si kúpiť výhodne sochy alebo drobné devocionálie, napríklad 100  škapuliarov pre tradičného kňaza za bezkonkurenčnú cenu. Našla som vo výklade aj jeden  tradičný ornát, celkom pekný. 

Panna Mária vyzýva, aby sa rodiny či jednotlivci modlili celý svätý ruženec každý deň. Aspoň  v nedeľu a prikázané sviatky sa zúčastňovali sv. omše. Sväté Písmo má byť na ústrednom  čestnom mieste v domácnosti a každý člen je vyzvaný venovať čítaniu a následnému  rozjímaniu Písma denne aspoň krátky čas. Pôst o chlebe a vode v stredu a v piatok je pre  mnohých najťažším kameňom. Mesačná sv. spoveď je zasa viac-menej samozrejmá pre tých,  ktorí si ctia Božské Srdce. Iste sa mnohým táto výzva javí príliš náročnou. Nenavracia nás ale  k tým praktikám a hodnotám, ktoré boli v minulosti pre našich predkov samozrejmé? Kto z nás  v dnešnom konzumnom svete, ktorý žiaľ prenikol aj do Cirkvi, žije tieto samozrejmé, no nie  jednoduché pravidlá kresťana katolíka? My sme si vypočuli svedectvo niekoľkých poľsko slovenských rodín, ktoré boli ubytované v rovnakom penzióne ako naša skupinka. Tieto rodiny  radikálne pred dvanástimi rokmi po prvej návšteve tohto pútneho miesta zmenili svoje životy,  odstránili zo svojich obývačiek modlu súčasnosti – televízor a snažia sa praktizovať v duchovnom boji týchto spomínaných 5 kameňov. V neformálnom večernom rozhovore pri  čaji hovorili rodičia i čerstvo dospelé deti, ktoré radikálna zmena v rodine zasiahla  v najcitlivejšom veku. Aj keď deti svedčili o problémoch, s ktorými zápasili medzi rovesníkmi,  keď namiesto počítačových hier a telefónov, či televízie zasadali každodenne s rodičmi  k modlitbe ruženca, zhodli sa na tom, že teraz, s odstupom niekoľkých rokov priznávajú, že to  bol najväčší dar pre ich život a svoje deti budú vychovávať podobne. Ktorá z týchto požiadaviek  odporuje tradičnej katolíckej viere? 

Zdroj [18]

Nie všetci, ktorí niekedy navštívia Medžugorje, si tieto zásady vezmú za svoje. Nuž ale rovnako  nie každý, kto navštívi Fatimu, koná pobožnosť prvých sobôt. Panna Mária v La Salette  povedala: „V čase veľkého pôstu chodia k mäsiarovi ako psy.“ Vrátili sa aspoň tradiční katolíci  k pôvodnému pôstu? Všimla som si, že niektorí naši bratia a sestry, ktorí chodia na tradičnú  sv. omšu, majú pozitívny vzťah k Medžugorju. S veľkou úctou sa zúčastňujú na tradičnej sv.  omši. V našej pútnej skupinke každý pozná tradičnú sv. omšu. Niektorí chodia pravidelne.  Snažia sa podľa svojich možností podporovať tradičných kňazov, pomáhať im s praktickými  vecami. Keďže sme miesto navštívili okolo Sviatku Krista Kráľa, zašli sme v nedeľu na tradičnú  sv. omšu do Kaplnky sv. Hieronyma FSSPX v Splite. Zaujímavé bolo, že kňaz čítanie aj  evanjelium spieval po chorvátsky. Ostatné modlitby prednášal po latinsky. Kto čakal plamennú  kázeň o Kristovi Kráľovi, ku ktorej povzbudzuje aj pápež Pius XI. v encyklike Quas primas, bol  sklamaný. Priznám sa, že to, že nebudem môcť byť na tento sviatok na sv. omši „nášho“ kňaza,  ktorý slúži na základe indultu, bolo pre mňa najnepríjemnejšie na tomto vycestovaní. 

Šla som do Medžugoria vytvoriť si vlastný pohľad, viac-menej „vyprovokovaná“ článkom,  uverejnenom na tomto portáli, najmä preto, že skupinu čitateľov výrazne rozdeľoval do  protichodných táborov. Skúmajúc udalosti z pohľadu nezávislého, skôr kritického  pozorovateľa, ale s otvoreným srdcom pre pravdu. Nenašla som počas svojej púte nič, čo by  odporovalo katolíckej viere. Stretla som sa s mnohými úprimne veriacimi katolíkmi, ktorí  prežívajú každodenné zápasy o zachovanie viery tak, ako aj my na Slovensku. V snahe  o objektivitu uvádzam rôzne zdroje a rôzne tvrdenia, medzi ktorými už nech lavíruje čitateľ  sám. Ak ho problematika zaujíma, nech študuje a pokúsi sa vytvoriť, či dotvoriť si vlastný obraz.  Úcta k františkánom v Hercegovine je hlboko zakorenená v ľuďoch. Pamätajú si, čo pre nich  františkáni v priebehu storočí urobili. Napokon, tí františkáni sú synmi miestnych matiek. Hercegovina je v niečom podobná Slovensku. Podobne, ako si človek neznalý našich pomerov zamieňa Slovensko s Českom, alebo s Československom; zamieňajú si cudzinci Hercegovinu  s Bosnou. Podobne ako u nás počas vojny za niektorými vraždami boli partizáni, tak aj v Hercegovine. Široki Brijeg aj Medžugorje sa nachádzajú v Hercegovine. Nakoniec výstraha  pre všetkých ultra tradičných katolíkov: ak sa rozhodnete, že prijmete škapuliar z rúk  tradičného kňaza, overte si pôvod škapuliara alebo si radšej zaobstarajte vlastný .-) 

Monika Školnová 

[1] https://christianitas.sk/jedine-mesto-na-svete-ktore-nepozna-rozvod/ [2] https://en.wikipedia.org/wiki/Franciscan_friary,_%C5%A0iroki_Brijeg [3] https://en.wikipedia.org/wiki/Didak_Bunti%C4%87 

[4] https://www.facebook.com/photo/?fbid=892218829574319&set=a.348287413967466 [5] https://pobijeni.info/ 

[6] https://www.pobijeni.info/userfiles/Knezovic-Pokolj-svecenstva.pdf

[7] https://www.ljportal.com/fra-marko-barbaric-svet-covjek-fratar-6547/ [8] https://www.pobijeni.info/userfiles/fra-viktor-kosir.pdf 

[9] https://christianitas.sk/medzugorie-vzbura-frantiskanov-proti-miestnemu-biskupovi-a tajomstva-putnickeho-biznisu/ 

[10] https://en.wikipedia.org/wiki/Petar_%C4%8Cule 

[11] https://unamsanctamcatholicam.com/2024/09/24/medjugorje-understanding-the herzegovina-question/ 

[12] BAX, Mart. Medjugorje: Religion, Politics, and Violence in Rural Bosnia. Anthropological  Studies, Volume 16, in cooperation with CentRePol. Amsterdam: VU Uitgeverij, 1995. xix+139 s. ISBN 90-5383-384-6. 

[13] https://research.vu.nl/ws/portalfiles/portal/1285819/201506051523.pdf 

[14] BAUD, Michiel, LEGêNE, Susan, PELS, Peter. Circumventing Reality. Report on the  Anthropological Work of Professor Emeritus. Amsterdam, 9 September 2013. 66 s. 

[15] JOLIĆ, Robert. Fabrications on Medjugorje: on Mart Bax’ Research. MART BAX,  Medjugorje: Religion, Politics, and Violence in Rural Bosnia [Međugorje: religija, politika i  nasilje u ruralnoj Bosni], Amsterdam: VU Uitgeverij, 1995., pp. xix+139. Stud. ethnol. Croat.,  vol. 25, str. 309-355, Zagreb, 2013. PRIKAZI. Čitluk, 16 May 2013. s. 309-328. 

[16] https://www.c3.hu/scripta/books/98/34/zanic.htm?utm_source=chatgpt.com [17] https://www.pobijeni.info/userfiles/jolic-fra-krizan-galic.pdf 

[18] https://joewalshtours.ie/app/uploads/2025/11/Pilgrimage-to-Medjugorje-Joe-Walsh Tours-8-1536×1024.jpg 

[19] https://www.vrisak.info/wp-content/uploads/2019/05/Za%C5%A1to-je-srpski-agresor raketirao-%C5%A0iroki-Brijeg-dok-je-HV-osloba%C4%91ao-Knin.jpg 

[20] https://i0.wp.com/crodex.net/wp-content/uploads/2022/02/kosti-franjevci-skloniste 1969.jpg?w=800&ssl=1 

[21]https://scontent.fbts5-1.fna.fbcdn.net/v/t39.30808-6/488828119_1210632347732964_724754482332052330_n.jpg?_nc_cat=104&ccb=1- 7&_nc_sid=833d8c&_nc_ohc=HLkBGiVpiHoQ7kNvwHEDBWo&_nc_oc=Adkxk3b0sGPXY3nhA 0VOZNy9ByBRmc6MsgCQG_pdMCJNey8uP6WndWwkFlGnDaHN_nY&_nc_zt=23&_nc_ht=sc ontent.fbts5-1.fna&_nc_gid=z2cXcTwu xujKGXfrNOu4A&oh=00_Afi432Ou0qj1xyrrtQfIc4BKA8bWEsJfkcnkkNnRj5OjFw&oe=6929678 C

Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás

SLOVENSKÝ DOHOVOR ZA RODINU o.z.

Našou hlavnou snahou je šíriť eucharistickú a mariánsku úctu, chrániť prirodzenú rodinu a život od počatia až po prirodzenú smrť. Organizujeme modlitbové akcie na národnej aj medzinárodnej úrovni, duchovné semináre, ružencové a pôstne reťaze. Ako jediný v Európe vysielame v mesiacoch máj a október NonStop modlitby svätého ruženca počas celého mesiaca naživo. V spolupráci s biskupmi a kňazmi vysielame online relácie so zaujímavými hosťami zo Slovenska aj zahraničia na rôzne duchovné témy. V pravidelných reláciách odpovedáme na otázky veriacich. Denne vysielame modlitby naživo s kňazom svätý ruženec, zasvätenie Panne Márii, modlitby za uzdravenie a oslobodenie s kňazským požehnaním, živé prenosy z pútnických miest a adorácie. Zaoberáme sa mariánskymi zjaveniami, duchovným rozlišovaním a životopismi svätých. Vďaka našim podporovateľom sme rozšírili našu činnosť taktiež na výrobu katolíckych dokumentárnych filmov a vydávanie kníh. Na našej webstránke www.slovenskydohovorzarodinu.sk prinášame denne zaujímavé kresťanské články, overené informácie a aktuality zo Slovenska aj zo sveta.

Ďakujeme Vám, že nás sledujete, modlíte sa s nami a podporujete nás. Vďaka Vám môžeme tvoriť kvalitný duchovný obsah, ktorý si môžu pozrieť desaťtisíce ľudí.

Sledovať nás môžete na našej stránke:
www.slovenskydohovorzarodinu.sk
Facebook & YouTube:
Slovenský dohovor za rodinu
alebo v našej novej aplikácii MariaNet.