1.PREČO MA NEZACHRÁNIŠ?
Tento príbeh je pravdivý, skutočne videný a overený dôveryhodnými svedkami.
23. novembra 1382 v meste Sylwaduek, v dome pani Dieldeńskej sa stal zázrak.
V tento deň sa brat spomínanej dámy objavil v rovnakom oblečení, v akom bol uložený do hrobky. Bol v čiernom kabáte a zamatových nohaviciach, bez čiapky. Keď otvoril lemy svojho kabáta, vzbĺkol strašný plameň, ktorý keď uvideli svedkovia, utiekli.
Dcéry zosnulého a jeho sestra (t. j. teta dievčat), ktoré boli v tom čase prítomné, pochopili, že je to ich otec a brat, ktorý prišiel z druhého sveta na zem a s Božím dovolením sa im zjavil. Prelomili strach, ktorý sa ich zmocnil a veľmi vážne sa ho spýtali, čo si od nich praje a či by sa mu dalo ľudským úsilím pomôcť. Je miesto, kde sa tento očistec nachádza, zároveň aj ohnivým peklom? Kým uvažovali o tom, aký osud ho mohol postihnúť po smrti, s výčitkou v hlase vyslovil tieto slová:
– A prečo ma nezachrániš? Prečo sa ma bojíš? Nič zlé sa ti nemôže stať!
Dievčatá a ich teta odpovedali:
– Máme príliš veľký strach podrobnejšie sa pýtať na to, čo od nás očakávaš.
Po týchto slovách zjavenie zmizlo a bolo zrejmé, že tetu premohol smútok. Nebolo to však jeho posledné zjavenie. V ten istý deň sa mŕtvy, okolo druhej popoludní, ukázal druhýkrát. Dlho nevydal jediné slovo, len ťažko a bolestivo vzdychal. Nakoniec svojej sestre povedal:
– Prečo ma nezachraňuješ?
Odpovedala mu:
– Som pripravená ťa zachrániť akýmikoľvek prostriedkami, ktoré Cirkev v takýchto prípadoch odporúča. Povedz mi, ktoré môžu byť pre teba najprospešnejšie a najúčinnejšie?
– Presne na túto otázku som čakal.
Dal jej podrobný návod, čo má robiť, aby mohol dosiahnuť večné šťastie:
– Najskôr za mňa nechaj odslúžiť tri sväté omše. Potom choď do mesta Orchot a tam v kostole, pri oltári svätého kríža, urob istú finančnú obetu. Bol som tam, keď som bol chorý, sľúbil som dať milodar na úmysel uzdravenia, ale keď sa mi vrátili sily, odmietol som dať peniaze, čo je pre mňa teraz v očistci veľké trápenie a bremeno.
Nakoniec požiadal, aby sa za neho modlili jeho dcéry a brat. Zosnulý tiež povedal, že pokiaľ jeho sestra nesplní všetko, o čo žiadal, neopustí ju ani na chvíľu a bude ju sprevádzať dňom i nocou.
A tak sa aj stalo. Išiel s ňou do kostola, kde sa uistil, že prinesie finančnú obetu, o ktorej sa už zmienil. Zbožne si vypočul tri sv. omše a vrátil sa so svojou spoločníčkou do svojho bydliska. Pokúšal sa s ňou rozprávať, no ona už nechcela počúvať ani odpovedať na jeho slová. To všetko trvalo od pondelkového rána až do sobotňajšieho svitania.
V sobotu obloha ledva zružovela, mŕtvy zobudil sestru a prikázal jej, aby sa obliekla a išla do kostola sv. Jána, aby sa na jeho úmysel poklonila Najsvätejšej sviatosti. Povedal jej:
– Poponáhľaj sa, lebo mám málo času.
A keď sa ona, ako žena, priveľmi trápila s obliekaním, popoháňal ju:
– Ponáhľaj sa! Ponáhľaj sa! Pretože čoskoro tu nebudem.
Vyšiel na nádvorie a dal svojej sestre posledné poverenie, aby v jeho mene prosila svojho brata a netere, žeby vždy zostali v katolíckej viere a nikdy nezanedbávali modlitby za zosnulých. Tieto modlitby im veľmi pomáhajú a prinášajú veľa úľavy v ich trápeniach. Zároveň dodal, že jeho muky v očistci trvali päť rokov, no vďaka modlitbám jeho verných priateľov a rodiny a vďaka Božiemu zľutovaniu sa mu výrazne skrátili. Svoj prejav ukončil slovami:
– Hľa, som navždy spasený!
Keď to povedal, zmizol.
2.DUŠE ZOSNULÝCH RADOSTNE VÍTAJÚ VO SVOJOM KRUHU TÝCH, KTORÍ ICH POČAS ŽIVOTA PODPOROVALI.
V Británii žil farmár, neustále zaneprázdnený svojou prácou. Bol zbožný a nikdy nezanedbával Božie a cirkevné prikázania. Mal veľmi pekný zvyk: vždy, keď prechádzal cintorínom, modlil sa za zosnulých, ktorí tam odpočívali.
Život každého z nás má začiatok i koniec. A tak nastala posledná hodina aj pre tohto farmára. Požiadal preto, aby k nemu priviedli farára s Najsvätejšou sviatosťou, aby ho mohol posilniť na ceste do večnosti. Keďže však bola noc a farár bol lenivý, prikázal diakonovi, ktorý mu pomáhal vo farskej práci, aby šiel podať sväté prijímanie umierajúcemu. Diakon vzal Pánovo telo, išiel k umierajúcemu a podal mu ho na poslednú cestu. Potom farmár zomrel. Diakonovi nezostávalo nič iné, len sa vrátiť na faru.
Keď prechádzal okolo kostola, jeho dvere uvidel otvorené dokorán a z cintorína počul hlasný výkrik:
– Vstaňte, všetci verní! A čo najskôr vyjdite zo svojich hrobov. Koľkí z vás sú pochovaní na tomto cintoríne? Poďme všetci do kostola a pošlime k Božiemu milosrdenstvu dušu zosnulého, ktorý práve odišiel a počas svojho života na nás nikdy nezabudol. Vždy, keď prechádzal cez cintorín, vždy sa za nás modlil k Bohu.
Ozvalo sa veľké hromobitie, mŕtvi začali vychádzať z hrobov a vstúpili do chrámu osvetleného stovkami jasných sviec, o ktorých sa nevie, kto a kedy ich zapálil. Tu sa slávnostne pomodlili za dušu zosnulého sedliaka a potom sa všetci vrátili na miesto večného odpočinku.
Či chcel alebo nie, diakon bol toho všetkého svedkom, pretože ho paralyzoval taký veľký strach, že sa nemohol pohnúť zo svojho miesta. Toto videnie v ňom spôsobilo to, že vstúpil do rádu s veľmi prísnou regulou, kde sa až do svojej smrti horlivo modlil za zosnulých.
ZDROJ: z knihy – Andrzej Sarwa-Opowieści czyśćcowe (Príbehy o očistci)
