Kristus sa premenil na hore Tábor pred svojou najsvätejšou Matkou. Obaja putujú z Galiley do Jeruzalema a pripravujú sa na umučenie; Spasiteľ pomazaný Magdalénou v Bethanii.

Náš Vykupiteľ Pán Ježiš strávil už vyše dva a pol roka vyučovaním a konaním zázrakov a blížil sa  čas ustanovený večnou Múdrosťou, kedy mal božskej spravodlivosti splatiť vykúpenie ľudského pokolenia svojím  umučením a smrťou a tak sa navrátiť k svojmu večnému Otcovi.  Pán sa rozhodol pripraviť a posilniť niektorých zo svojich apoštolov na potupu, aká sa Mu dostane pri Jeho umučení, tým, že im najskôr ukáže slávu toho istého Tela, ktoré bude zakrátko zohavené a vystavené na kríži.  Prisľúbil to už skôr pred všetkými apoštolmi niektorým z nich, ako napísal svätý Matúš. /Mt16,28/ Pre svoje premenenie zvolil vysokú horu Tábor, ležiacu uprostred Galiley. Vystúpiac na jej temeno s troma apoštolmi, Petrom a dvoma bratmi Jakubom a Jánom, premenil sa pred nimi /Mt 17,1, Mk 9,1, Lk 9,28/. Títo traja evanjelisti nám hovoria, že okrem týchto troch apoštolov boli tam tiež dvaja proroci, Mojžiš a Eliáš, zhovárali sa s Ježišom o Jeho umučení, a že keď sa premenil, zaznel hlas z neba, ktorý menom večného Otca povedal: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, toho poslúchajte.“  Evanjelisti nehovoria, že tam bola prítomná tiež najsvätejšia Panna Mária, ale nehovoria tiež, že tam nebola, pretože to pre ich účel nebolo potrebné a považovali za nevhodné písať o tajnom zázraku, ktorý Jej umožnil, aby tam bola. V  tom istom čase, keď boli niektorí anjeli poslaní, aby priviedli duše Mojžiša a Eliáša z miesta, kde sa zdržovali iní anjeli z Jej stráže priniesli nebeskú Paniu na horu Tábor, aby bola svedkyňou premenenia svojho Syna a je bezpochyby isté, že to videla. Nebolo síce potrebné utvrdzovať najsvätejšiu Matku vo viere, ako to bolo potrebné u apoštolov, pretože Ona bola vo viere neochvejne utvrdená, ale Pán mal na zreteli mnoho iných účelov pri svojom premenení. A mal na to tiež zvláštne dôvody, že nechcel túto veľkú udalosť osláviť bez prítomnosti svojej najsvätejšej Matky. To, čo bolo pre apoštolov dobrovoľný dar, to bolo voči Kráľovnej a Matke povinnosť, pretože Ona bola spoločníčkou a spolupracovníčkou na diele vykúpenia a sprevádzala Ho až ku päte kríža. Patrilo sa teda, aby Ju posilnil tento pohľad proti utrpeniu, ktoré očakávalo Jej najsvätejšiu dušu. Okrem toho mala ostať na zemi ako učiteľka Cirkvi, preto bolo potrebné, aby bola svedkyňou tohto veľkého tajomstva. Jej Synovi to bolo celkom ľahké, udeliť Jej takú milosť, pretože Jej odkrýval všetko jednanie svojej božskej duše. Ani by to láska takého Syna nezniesla, aby odoprel svojej Matke takú milosť, lebo nikdy na nič nezabudol, čím by Jej mohol nejako prejaviť svoju nežnú lásku. A toto zaiste bol najvyšší dôkaz úcty pre Jej vznešenosť a dôstojnosť. Pri tomto premenení blahoslavená Mária nevidela iba človečenstvo Krista Pána premenené v sláve, Ona priamym jasným nazeraním videla aj samo Božstvo, lebo Pán si prial, aby sa zúčastnila na tejto prednosti oveľa hojnejšie a vyšším spôsobom, než prítomní apoštoli. Okrem toho bol veľký rozdiel medzi Jej nazeraním a videním apoštolov na slávu premeneného Krista, lebo apoštoli, ako hovorí svätý Lukáš /9,32/ nielenže spali pri začiatku tohoto tajomného oslávenia, keď sa Pán osamote modlil, ale zachvátila ich tiež veľká bázeň, keď počuli hlas z neba, takže padli na tvár a nevstali, kým Pán sám k nim neprehovoril a nezdvihol ich /Mt 17,6/. Avšak blahoslavená Matka všetko pokojne videla i počula. Mohla pokojne upierať svoj zrak na oslávené Telo bez toho, aby pri tom cítila strach a oslabenie zmyslov, aké pocítili apoštoli. Najblahoslavenejšia Matka videla už pri iných príležitostiach oslávené telo svojho božského Syna. Po celý život Jej nikdy nevymizol dojem, aký v Nej spôsobil pohľad na tú slávu, v akej sa ukázalo človečenstvo Krista na hore Tábor. Spomienka na to Ju veľmi posilňovala v neprítomnosti Jej božského Syna, kedykoľvek ináč necítila Jeho slávnu prítomnosť. Na druhej strane však pri spomienke na toto slávne Kristovo premenenie prežívala oveľa bolestnejšie týranie, ktoré Kristus trpel pri svojom umučení a smrti. So svojimi svätými anjelmi zložila nové chválospevy na oslavu udalosti plnej tak slávnostnej radosti pre Jej dušu i na oslavu najsvätejšieho človečenstva Jej Syna.  Jeho tvár sa zaskvela ako slnko a Jeho rúcho zbelelo ako sneh /Mt 17,2/. Tento vonkajší lesk bol jedinečným dôkazom slávy Jeho Božstva stále spojeného s Jeho presvätou dušou. Táto sláva , ktorou by bolo prirodzene Jeho presväté Telo stále žiarilo, bola pri Jeho narodení zázračne zadržaná na dobu Jeho pozemského života. To bol ten lesk, ktorý sa stal viditeľný tým, ktorí boli prítomní. Po premenení bola najblahoslavenejšia Matka zas prenesená späť do svojho obydlia. Jej božský Syn zostúpil z hory a hneď Ju prišiel navštíviť, aby potom navždy opustil svoju rodnú provinciu a vydal sa na cestu do Jeruzalema. Tam na budúcu Veľkú noc, ktorá mala byť Jeho posledná na zemi, podstúpil prebolestné umučenie. O niekoľko dní, ktoré strávil v Nazarete, odišiel i so svojou Matkou, s učeníkmi, apoštolmi a niektorými svätými ženami, a prešiel cez Galileu a Samáriu, až prišiel do Júdska a do Jeruzalema. Evanjelista svätý Lukáš píše o tejto ceste a hovorí, že sa rozhodol ísť do Jeruzalema /Lk 9,51/, kam sa uberal s radostnou tvárou, naplnený túžbou nastúpiť svoje utrpenie, aby sa tam podľa svojej mocnej veľkodušnej túžby obetoval za ľudské pokolenie. Už sa nevráti do Galileje, kde vykonal tak veľa zázrakov. Pretože to pri odchode z Nazareta vedel, velebil svojho večného Otca a v mene svojho najsvätejšieho človečenstva vzdával Mu vďaky za to, že v tomto dome a v tomto okolí obdržal ľudské telo, ktoré teraz bude vydané utrpeniu a smrti. Muky Jeho smrti na kríži ukazujú, aká veľká bola láska, s akou ich vyhľadával a podstúpil ich. Ale napriek tomu všetkému naše srdcia ostávajú zaťažené hriechmi a zapletené do márností /Ž 4,3/. Hoci máme život a pravdu pred svojím zrakom, predsa si obľubujeme pýchu a pokoru odmietame. Rozkoše a radosti milujeme a proti bolestiam a strastiam máme odpor. Aká je to poľutovaniahodná chyba! Veľmi sa namáhame, aby sme sa vyhli nejakej nepatrnej práci a všetky sily napíname, aby sme unikli malému nepohodliu. Ako nerozumní chceme radšej večnú hanbu a zmätok, len aby nám neušla jediná hodina márnej, zdanlivej cti! Kto z tých, kto sa považuje za múdreho môže povedať, že sa miluje, keď tak koná? Žiaden z jeho zaprisahaných nepriateľov nemôže mu spôsobiť väčšiu škodu, než akú spôsobuje sebe on sám, keď robí to, čo sa Bohu nepáči. Toho, kto nám pochlebuje a žartuje s nami, ale v srdci chová zradu, považujeme za svojho nepriateľa, a toho, kto sa nechá oklamať nejakou nepatrnou radosťou a rozkošou, nazvali by sme bláznom. Ak vieme správne posudzovať v tých prípadoch, čo máme povedať o úsudku tých, ktorí sa oddávajú svetu? Kto ich tak omámil? Kto ich pripravil o rozum? Ó, aký veľký je počet bláznov! Najsvätejšia Panna Mária jediná zo všetkých dietok Adamových prispôsobila celý svoj život podľa vôle a jednania svojho Syna a neodchýlila sa ani v najmenšom od najužšieho nasledovania Jeho života a zachovávania Jeho učenia. Ona bola najmúdrejší tvor, plný vedomostí a múdrostí, ktorý mohol vynahradiť našu nevedomosť a nerozumnosť a dosiahnuť pre nás večnú pravdu uprostred našej temnoty. Nebeská Pani bola zrkadlom duše svojho Syna a videla v Jeho vnútri pôsobenie Jeho príchylnosti a lásky. Pretože to bolo vodítkom tiež pre Jej činnosť, úplne sa s Ním zhodovala a spolu s Ním predkladala svoje modlitby večnému Otcovi.  Následkom zápasu medzi láskou pravej Matky, s akou prirodzene túžila chrániť svojho Syna pred hroznými mukami a medzi odovzdanosťou do vôle Ježišovej a Jeho večného Otca, bolo Jej srdce prebodnuté mečom bolesti, ako predpovedal Simeon /Lk 2,35/. Vo svojom zármutku sťažovala sa svojmu božskému Synovi slovami najhlbšej rozvahy a múdrosti, ale tiež plnými nežného zármutku nad tým, že Jej nebude možné zabrániť Jeho utrpeniu alebo aspoň s Ním zomrieť. Tieto bolesti Matky Božej boli väčšie než muky všetkých mučeníkov, ktorí zomreli alebo až do konca sveta zomrú z lásky k Bohu. V takom rozpoložení mysle a citov najvyššie Bytosti na svete uberali sa z Nazareta k Jeruzalemu cez Galileu, ktorú Spasiteľ už nemal viac za svojho života navštíviť. Čím viac sa približoval koniec Jeho prác pre našu spásu konaných, tým viac sa množili Jeho zázračné skutky, a ako svätí spisovatelia evanjelií hovoria, najviac ich bolo v posledných mesiacoch medzi Jeho odchodom z Galiley a príchodom do Jeruzalema. Až do posledného dňa slávnosti stánkov Spasiteľ chodil a pracoval v Júdsku, vyčkávajúc na ustanovený čas, kedy sa podľa svojej vôle mal vydať ako obeta.  Na tých cestách Ho sprevádzala Jeho najsvätejšia Matka, okrem niekoľkých príležitostí, kedy sa rozišli, aby sa venovali prácam pre spásu duší na rôznych miestach. Pri týchto okľukách býval svätý Ján poverený, aby sprevádzal presvätú Matku a staral sa o Jej potreby. Od tej doby svätý Ján dostával vysoké osvietenie o veľkých tajomstvách a skrytých skutkoch najčistejšej Panny a Matky. Medzi zázrakmi, ktoré v tom čase vykonala nanajvýš múdra a mocná Kráľovná, boli nanajvýš vznešené vzlety lásky, ktorými ako aj svojimi žiadosťami a modlitbami získavala ospravedlnenie duší, lebo aj Ona, tak ako Jej najsvätejší Syn, hojnejšie uštedrovala ľuďom svoje požehnanie a dobrodenia, privádzajúc mnohých na cestu života, uzdravujúc chorých, navštevujúc chudobných a neduživých, opustených a nezdravých, obsluhujúc umierajúcich svojimi vlastnými rukami, najmä takých, ktorí boli najviac osamelí a trpeli horšími chorobami a znášali väčšie bolesti. Svätý Ján ako sprievodca blahoslavenej Matky bol svedkom všetkých týchto skutkov. Pretože však teraz predvídala, že čoskoro uvidí svojho božského Syna, ako Ju opúšťa a vracia sa k svojmu Otcovi, sila Jej lásky sa tisícnásobne zvýšila a mala takú veľkú túžbu byť pri Ňom, že často v záchvatoch lásky omdlievala, kedykoľvek musela byť od Neho dlhší čas odlúčená. Božský Majster, ktorý ako Boh vedel, čo sa odohráva v srdci Jeho milovanej Matky, verne odpovedal Jej citom. Do písmena sa na ňom teraz splnili slová Piesne Piesní: „Poranila si moje srdce, Sestra moja, nevesta, pohľadom svojím jediným,“ ako ranený a premožený svojou veľkou láskou, tiež On túžil po Jej prítomnosti. Kristus Pán ako človek nikdy by nebol v stave vzdialiť sa od svojej Matky, keby bol úplne povolil svojej láske k Nej, ktorá Ho tak veľmi milovala. Bolo to teda iba prirodzené, že sa náhlieval uľaviť Jej a potešiť Ju svojou prítomnosťou a rozhovorom. Krása najčistejšej duše Jeho Matky Ho tak posilňovala, že všetky Jeho práce a námahy sa Mu zdali byť príjemné. Hľadel na Ňu ako na vyvolenú a jediné ovocie všetkých svojich námah a už aj Jej prítomnosť Mu poskytovala náhradu za všetky Jeho telesné utrpenia. Náš Spasiteľ pokračoval v konaní zázrakov v Júdsku. Jedným z nich bolo tiež vzkriesenie Lazára v Betánii, kam Ho zavolali dve sestry, Marta a Mária. Pretože sa tento zázrak vykonal blízko Jeruzalema, správa o ňom sa čoskoro rozniesla po celom meste. Kňazi a farizeji boli týmto zázrakom pobúrení a preto hneď zvolali radu /Jn 9,17/, v ktorej sa dohodli, že Vykupiteľa usmrtia a vydali nariadenie, aby tí, ktorí vedia, kde sa zdržuje, to oznámili, lebo po vzkriesení Lazára Ježiš sa uchýlil do mesta menom Efrem /Efraim/ a tam ostal až do sviatku nekvasených chlebov. Keď sa priblížil čas, aby ten sviatok oslávil svojou smrťou, ukazoval sa otvorenejšie so svojimi dvanástimi apoštolmi a súkromne im povedal, aby sa pripravili na cestu do Jeruzalema, kde Syn človeka, On sám, bude vydaný starším a farizejom, ako väzeň spútaný, zbičovaný, posmievaný a ukrižovaný /Mt 20,18/. Kňazi zatiaľ pozorne sliedili, či bude medzi tými, ktorí prichádzajú na slávnosť nekvasených chlebov. Šesť dní predtým opäť navštívil Bethaniu, kde vzkriesil Lazára a hostili Ho dve Lazárove sestry, ktoré pripravili hostinu pre Pána, Jeho Matku a všetkých, ktorí Ho sprevádzali. Lazár, ktorého Pán pred niekoľkými dňami vzkriesil, bol tiež s nimi pri stole.  Keď náš Spasiteľ podľa židovského obyčaj ležal pri tejto hostine na poduške a opieral sa lakťom, Magdaléna naplnená božským osvietením a nanajvýš šľachetnými citmi vošla do hodovacej siene, a aby aj navonok prejavila svoju vrúcnu lásku ku Kristovi, svojmu božskému Majstrovi, pomazala Mu nohy tým, že na ne a na Jeho hlavu vyliala z alabastrovej nádoby veľmi ľúbezne voňajúcu masť z pravého nardu a iných voňavých prísad. Potom utrela Mu nohy svojimi vlasmi, ako to urobila pri inej príležitosti v dome farizeja, o čom hovorí svätý Lukáš /7,38/. Vôňa tejto masti naplnila celý dom, pretože jej bolo veľa a mala vzácnu akosť. A nešetrila ňou, ale rozbila nádobu na dôkaz svoje veľkej lásky a oddanosti k Majstrovi. Lakomý apoštol Judáš, ktorý túžil zmocniť sa tej masti, aby ju predal a obohatil svoj mešec, kritizoval toto tajomné pomazanie svojho Majstra a popudil i niektorých ďalších apoštolov predstieraním chudoby a lásky k chudobným /Jn 12,5/. Hovoril, že toto je ukracovanie chudobných o almužnu, vydať také peniaze za drahú masť a potom ju tak premrhať. Avšak toto všetko tak predurčila božská Prozreteľnosť, kdežto Judáš jednal iba ako lakomec a nespokojný pokrytec. Učiteľ pravdy a života obhájil Magdalénu proti tomuto obvineniu z nerozvážneho mrhania a prikázal Judášovi aj ostatným , aby jej nerobili obtiaže /Mt 26,10/, lebo svoj skutok nevykonala nadarmo. Povedal im, že chudobní neprídu preto o svoju almužnu, ktorú dostávajú každý deň, kdežto príležitosť preukázať česť Jeho Osobe sa nenaskytuje každý deň. Že toto pomazanie touto veľkomyseľnou ženou vykonala z osvietenia Ducha svätého a ako prorocké oznámenie mystického pomazania, ktoré Spasiteľ čoskoro mal podstúpiť mukami, smrťou a pohrebom. Avšak tento zradný učeník si toto nevzal k srdcu, ale naopak, zahorel zúrivou nenávisťou k svojmu Majstrovi pre toto obhájenie Magdaléninho jednania. Lucifer využil túto náladu zvrhlého srdca Judášovho, ponúkal ho k ďalším vznetom lakomstva, hnevu a veľkej nenávisti k Pôvodcovi života. Od tej chvíle začal premýšľať, ako by Ho vydal na smrť a rozhodol sa, že akonáhle príde do Jeruzalema, zradí Ho farizejom a vynasnaží sa zhadzovať Ho v ich očiach, čo potom tiež urobil. Po tej hostine odišiel potajomky do Jeruzalema a povedal nepriateľom Ježišovým, že jeho Majster učí novým zákonom, ktoré odporujú zákonom Mojžišovým a cisárskym, že sa oddáva hodovaniu a priatelí sa so skazenými, nemravnými osobami, že prijal medzi svojich následníkov mnohé osoby hriešneho života, mužov i ženy, a že by sa mali bezodkladne postarať o zastavenie takej skazy skôr, než sa zmôže tak, že by potom bolo neskoro ju napravovať. Pretože farizeji mali tú istú mienku a boli povzbudzovaní tým istým kniežaťom temností, s radosťou prijali jeho radu. Dohodol sa teda s nimi o cene za zradu Krista, nášho Spasiteľa. O všetkých Judášových myšlienkach presne vedel nielen jeho božský Majster, ale tiež aj presvätá Matka. Pán o tejto veci Judášovi nič nepovedal a jednal s ním i naďalej ako láskavý Otec a osvecoval jeho zatvrdnuté srdce. Ježišova Matka však zdvojnásobila svoje napomínania a láskavú snahu, aby zachránila Judáša pred priepasťou. A v tej noci, keď sa konala vyššie zmienená hostina, čo bolo pred Kvetnou nedeľou, zavolala si Judáša stranou, aby mohla s ním hovoriť v súkromí a hovorila mu so slzami v očiach, láskavými a presvedčujúcimi slovami, aké hrozné nebezpečenstvo mu hrozí, ak zotrvá vo svojom úmysle. Prosila ho, aby sa vzdal svojich plánov a keď sa mu zdá, že mu Majster ukrivdil, nech sa pomstí na Nej, lebo to by bolo menšie zlo, pretože Ona je iba tvor, kdežto jeho Majster je pravý Boh. Aby uspokojila lakomosť tohoto nenásytného srdca, ponúkala mu nejaké dary, ktoré pre ten účel dostala od Magdalény. Ale žiaden z Jej pokusov nemal účinok na túto zatvrdnutú dušu, ani žiadne z Jej láskavých slov neobmäkčilo toto srdce, tvrdšie ako diamant. Naopak, pretože na presvedčujúce napomínanie najmúdrejšej Kráľovnej nemohol nájsť žiadnu odpoveď, vzplanul tým väčšou zlosťou a svoj hnev prejavil zarytým mlčaním. Ale predsa sa nehanbil vziať od Nej to, čo mu ponúkala, lebo jeho lakomstvo bolo rovnako veľké ako vierolomnosť. Najblahoslavenejšia Mária ho potom opustila a odišla k svojmu Synovi a Majstrovi a plná horkého zármutku s plačom sa vrhla k Jeho nohám. Vo svojom veľkom žiali a súcite priala si podať nejakú útechu najsvätejšiemu človečenstvu svojho Syna, ktorého teraz videla zarmúteného až na smrť, čo neskoršie povedal aj svojim učeníkom /Mt 24,38/. Také bolesti trpel Kristus za hriechy tých ľudí, ktorí mali zneužívať Jeho umučenie a smrť, ako budem neskoršie hovoriť. 

Poučenie, ktoré  dala Kráľovná neba blahoslavená Panna Mária ctihodnej Márie od Ježiša z Agredy.

  Dcéra moja, každý deň poznávaš a jasnejšie v tomto životopise ukazuješ, že môj Syn a Ja s Ním, milovali sme vrúcnou láskou cestu Kríža a utrpenia a ochotne sme ich znášali po celý život. Toto poznanie dostávaš dokonalejšie a veľmi často počuješ opakovať túto náuku, preto sa musíš horlivejšie snažiť podľa toho konať v každodennom živote.  Boh neposiela utrpenie na ľudí iba preto, aby trpeli, ale preto, aby ich spravil schopnejšími a hodnejšími na prijatie požehnaní a pokladov pripravených pre nich, ktoré sú vzácnejšie nad všetko ľudské chápanie /I Kor 2,9/. Na potvrdenie tejto pravdy a ako záruku svojich prisľúbení pripustil svoje premenenie na hore Tábor v prítomnosti mojej a niekoľkých apoštolov. V modlitbe, ktorú vtedy predniesol svojmu večnému Otcovi, o ktorej som iba ja vedela a ju chápala, pokoril sa pred svojím Otcom a vyznával Ho (ako vždy robieval pri svojich modlitbách) ako pravého Boha nekonečného v dokonalosti a vlastnostiach a prosil Ho, aby udelil časť slávy Jeho vlastného Tela všetkým tým, ktorí z lásky k Nemu a v snahe nasledovať Ho trápia sami seba a znášajú ťažkosti, a aby im tá sláva bola udelená každému v náležitej miere po vzkriesení tiel z mŕtvych pri poslednom súde. Pretože večný Otec vypočul túto žiadosť, preto je istá dohoda medzi Bohom a človekom. Sláva, ktorú dostalo Telo Krista Pána, bola zárukou slávy, ktorú Kristus zaistil všetkým svojim nasledovníkom. Veľká je teda cena za kratučkú námahu znášanú odopieraním si pozemských radovánok a rozkoší, sebaumrtvovaním a znášaním utrpenia pre Krista /II Kor 4,17/. Pre zásluhy tejto Kristovej modlitby tá sláva, ktorá patrí Jemu, právom náleží ľuďom, pretože sú údmi mystického Tela Kristovho /II. Tim 4,8/. Avšak toto spojenie s Kristom, ktorým človek nadobúda takú odmenu, musí si získať milosťou a tým, že Ho budeme nasledovať v znášaní podobných utrpení, akými si ich zaslúžil Vykupiteľ. Ak každé telesné utrpenie zasluhuje korunu, o čo väčšiu korunu si zaslúži trpezlivé znášanie a odpúšťanie bezprávia a krívd a to, že ich odplácame dobrým, ako sme my robili Judášovi, ktorému nielenže Pán neodňal apoštolstvo a neprejavoval voči nemu žiadnu roztrpčenosť, ale trpezlivo ho znášal až do konca, až sa Judáš stal už úplne neschopný nejakej milosti tým, že sa úplne oddal diablovi. Za nášho pozemského života je Pán veľmi pomalý navštevovať nás trestami, ale túto pomalosť vynahradí potom po smrti prísnosťou trestov. Svetlom tejto pravdy a láskou Pána a Ženícha musí sa riadiť miera tvojej trpezlivosti, aj dĺžka trpezlivosti s inými a horlivosť o ich spásu. Nehovorím, že musíš dovoľovať to, čo je proti cti Božej, lebo to by nebola pravá horlivosť pre dobro blížneho, ale musíš ich milovať ako tvorov Božích a nenávidieť iba hriech. Musíš však trpieť a nevšímať si to, čo sa deje proti tebe a stále vyhľadávať, nakoľko závisí od teba, spásu iných. Nebuď malomyseľnou, ak nevidíš hneď výsledky, ale neprestajne podávaj večnému Otcovi zásluhy môjho najsvätejšieho Syna. Môj príhovor a príhovory anjelov a svätých, lebo pretože Boh je láska a oni sú služobníkmi Najvyššieho, s radosťou použijú tiež lásku na prospech tých, ktorí ešte putujú.

Kto bola Mária od Ježiša z Agredy?

Mária od Ježiša sa narodila v roku 1602 v španielskej Agrede, kde aj zomrela v roku 1665. Po tom, čo otec a dvaja jej bratia odišli do františkánskeho konventu svätého Antona v Naldo, Mária s pomocou svojej matky premenila domov na kláštor. Roku 1627 tu bola zvolená za predstavenú a tento úrad vykonávala až do svojej smrti.

Mária žila v prísnej kajúcnosti: spala len dve hodiny denne na holej podlahe, bičovala sa do krvi, nosila kajúce rúcho, tri dni v týždni sa postila len o chlebe a vode. V túžbe po spáse duší dostala dar bilokácie, vďaka ktorému sa objavila medzi Indiánmi v Novom Mexiku a zvestovala im evanjelium.

Na pokyn spovedníka začala roku 1637 písať Mystické mesto Božie (Mística ciudad de Dios) a Život Panny Márie (Vida de la Virgen María). Prvá verzia týchto textov bola zničená na príkaz istého spovedníka, ktorý bol u nej v kláštore na návšteve. Roku 1650 jej ale iný spovedník prikázal, aby znovu spísala Život Panny Márie a tiež vlastný životopis s opisom všetkých milostí, ktorých sa jej dostalo.

Hlavným Máriiným dielom, uverejneným až po jej smrti, je jeden z najoriginálnejších životov Panny Márie napísaných v 17. storočí. Mária líči Máriin život v chronologickom poradí: od predurčenia Panny Márie až po vtelenie Slova, od vtelenia Slova po nanebovstúpenie; od nanebovstúpenia po korunovanie Panny Márie. Panna Mária má v nebi osobitné postavenie. V nebi, v „mystickom meste“, prebýva Boh, ktorý našiel zaľúbenie v nepoškvrnenej Panne Márii, a rozhodol sa v nej preto prebývať. Mária vysvetľuje „božský“, nie ľudský príbeh Panny Márie a ten je vyhotovený výhradne na základe mystických zjavení, ktorých sa Márii dostalo pri jej teofanických kontempláciách. 

Zdroj: Mystické mesto Božie

Zdroj titulnej foto: Image by Dimitris Vetsikas from Pixabay