Tento článok je spracovaný z relácie: Dominik Chmielewski – Navštívenie alebo len návšteva Panny Márie? (2. časť)

V druhej časti príhovoru o. Dominika Chmielewskeho sa ponárame hlbšie do tajomstva prítomnosti Panny Márie v našom každodennom živote. Čo znamená skutočne prijať Pannu Máriu, nielen ako hosťa, ale ako Matku, ktorá nás vedie k Ježišovi? Ako nás Jej tichá prítomnosť učí milovať láskou z kríža a žiť v slobode od seba samých? Nech nás tieto myšlienky pozývajú otvoriť srdce pre pravý pokoj, ktorý prichádza len skrze dôveru v Boha.

Milovať láskou z kríža

Panna Mária je veľmi pozorná, preto Ju pozvime do svojho života a do svojich vzťahov. Ona prvá zbadala, že nemajú vína, nik iný to nevidel. Prvá zbadá deficity a to, čo nám chýba, v našom manželstve, rodine, vo vzťahu s deťmi. Nechajme Ju, aby v našom dome spravila reorganizáciu. Naše domovy sú domovou cirkvou. Pozvime Ju do nich, aby nám mohla dávať Boha mimoriadnym spôsobom. To, či prijímame Boha, zistíme podľa toho, či sme schopní prijímať veci s láskou z kríža. Je to láska, ktorá odpúšťa všetko a všetkým. Láska, ktorá nehľadá seba, ale snaží sa nájsť spôsob, ako spraviť šťastným toho druhého.

Je prirodzené, že naša prvotná reakcia na odvrhnutie, či odmietnutie je impulzívna, cítime bolesť a smútok. Ale netreba o tom premýšľať a zakladať na tom, nepýtajme sa prečo. Keď sa v týchto veciach pitveme, uvoľňujeme mechanizmus autodeštrukcií seba samého, lebo sme beznádejní. Pohlcujú nás myšlienky malomyseľnosti. Aj keď nás iní odvrhnú, môžeme to prežiť vo vernosti s Ježišom. Premôžme tieto myšlienky láskou z kríža. Naše rany sa zaraz uzdravia v Ježišových ranách. Milujme a odpúšťajme. Nebude možné nás zraniť, ak všetko prežívame s Máriou a Ježišom.

Panna Mária k nám prichádza v každodennosti. Naším cieľom je, aby sa naša rodina stala Nazaretom, kde nás bude Mária viesť k vzťahu s Ježišom a učiť nás prijímať všetko, čo nám Boh dáva. Robme to i podľa príkladu sestry Faustíny, ktorej Ježiš povedal: „Vo všetkom sa so mnou spoj v láske.“ Keď Panna Mária niečomu nerozumela, nad všetkým premýšľala vo svojom srdci. Robme podobne ako Ona.

Utekajme k Pánu Bohu a budeme slobodní

Dnes sa sústredíme sami na seba a preto je veľmi jednoduché zraniť nás ľudskými slovami. Stačí, že nám niekto niečo povie alebo sa na nás krivo pozrie. Kresťan by mal byť niekto, koho nie je možné zraniť, pretože sa sústredí na Boha. Nie je pre nás dôležitejšie, ako nás vidí Boh, než čo si o nás myslia ľudia? Aj keď sa modlíme nespočetné množstvo modlitieb, stále môžeme byť viac sústredení na seba, ako na Boha. Naše ego rastie, ale zároveň sme náchylnejší na zranenia.

Mária je priezračná, doslova Jej niet, je v Nej iba Boh. Jej ja úplne zaniklo v Bohu. Celý čas sa sústredí na Boha, preto je veľmi ťažké zraniť Ju. Jej srdce, prepichnuté mečom bolesti, je v skutočnosti Božie Srdce, ktoré takto veľmi trpí. Nesústredí sa na seba, ale na utrpenie Boha a plače. Božie bolestné srdce je plné lásky Otca, ktorý smúti za deťmi, ktoré odišli.

Mnohí mystici mali skúsenosť s tým, že oni sú ničím a Boh je všetkým. S vedomím totálnej ničoty sa nebáli, že im Boh môže niečo zobrať, pretože im ani nič nepatrilo. Zlý duch sa veľmi bojí skutočne veriacich ľudí, lebo im nič nemôže vziať. Kristus nás vedie k očisteniu a učí nás slobode: nemáme nič okrem Neho samého, ktorý je všetkým. Panna Mária, ktorá mala určitú slobodu vo všetkom, nás naučí nesústrediť sa na seba. Pomôže nám bojovať s našou vlastnou citlivosťou, pretože sme na seba až príliš precitlivení. Najviac paralyzujúcim strachom je strach o to, čo povedia ľudia. Dávame si masku, len aby sme boli dokonalí, a aby ľudia o nás povedali to najlepšie. Najviac energie vkladáme do toho, aby ľudia nespoznali pravdu o nás. Nechceme dať najavo, že sami o sebe sme len prachom. Cesta k pravému pokoju začína oslobodením sa od seba a sústredením sa na Toho, ktorý je skutočným Pokojom. Tam, kde je Duch Pána, tam je sloboda (porov. 2 Kor 3,17).

Môžeme prijať samých seba v pravde, začať sa mať radi a pred ostatnými hovoriť pravdu o sebe, bez strachu, že nás odvrhnú. Boh nás neodvrhuje, On nás miluje v našich najhlbších hlbinách, aj keď o nás vie totálne všetko. Miluje nás v pravde a toto je pokora. Pokora značí pravdu o sebe.

Hľaďme na Ježiša, ako na Neho hľadela Mária

Adorácia značí byť zahľadený do Ježiša tak, ako Mária. Rastie v nás to, na čo sa sústredíme. Keď sa sústredíme na strach, na problémy a na zlo, ono to v nás rastie. Ak sa sústredíme na Ježiša, v našom srdci rastie priestor, v ktorom On koná. Keď sa Peter sústredil na vodu, topil sa, ale akonáhle sa pozeral na Ježiša, bol schopný chodiť po vode.

Dnes sa adorácia veľmi ťažko prijíma, pretože je to modlitba púšte, striktnosti a prísnosti. Niet tam ohňostrojov a zážitkov. Isteže, je omnoho jednoduchšie adorovať, ak je tomu prispôsobená aj atmosféra. Ježiš nás pozýva k takej adorácii, že na Neho budeme hľadieť s láskou a On nám ten láskavý pohľad opätuje; nech nemáme nič bočné, čo nás v tejto intimite vyrušuje. Sme schopní milovať i takého Ježiša, pri ktorom nie je vytvorená „príjemná atmosféra“?

Na adoráciu môžeme prísť s tým, že Ježišovi vylejeme svoje srdce. Ale ak sme niečo už raz odovzdali, už sa tým nezapodievajme. Adorácia značí, že aj napriek okolnostiam, ktoré nás ťažia, budeme sa sústrediť na Ježiša a hovoriť: Milujem ťa! Keď Ježišovi vyznáme svoju lásku, On nám ju opätuje, ale zároveň si kladie otázku, ako nás spraviť šťastnými. Láska je neustálou otázkou Ako môžem spraviť šťastného toho, ktorého milujem?

Boh rieši naše problémy, ale na adorácii nejde o vyriešenie našich záujmov. Ide o vzájomné hovorenie: „Milujem ťa. Ako ťa môžem spraviť šťastným?“ Toto spôsobuje obrie kroky v budovaní vzťahu intimity s Bohom.

Usilujme sa o Božie kráľovstvo a to ostatné nám bude pridané. Usilujme sa, aby v našej duši bol Boh a o všetko ostatné bude postarané. Často povieme Ježišovi i Panne Márii, že im odovzdávame naše ťažkosti, ale v skutočnosti to nerobíme, pretože nad nimi neustále premýšľame. Naším centrom nie sú Ježiš s Máriou, ale naše problémy. Žijeme v napätí a strese, lebo sme sa nenaučili dôverovať. Keď niečo odovzdávame, zároveň na to prestávajme myslieť, pretože je to v rukách všemohúceho Boha, ktorý cez ruky Panny Márie dokáže vyriešiť zdanlivo neriešiteľné. Keď niečo odovzdávame, vzdávame sa práva trápiť sa nad tým. Máme doslova zákaz myslieť na problém, ktorý sme odovzdali, pretože už to nie je náš problém. Prosme Pannu Máriu, ktorá nám ukazuje, že potrebujeme IBA Ježiša, aby nás naučila úplnej dôvere v Boha a odovzdaniu sa Jemu samému, ktorý vie všetko omnoho lepšie, než my sami.

Spracovala: Dominika Knapová

Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás