Vo svete, ktorý je poháňaný pominuteľným naháňaním sa za bohatstvom, mocou a zábavou, je ľahké zabudnúť na náš najvyšší cieľ: spásu našej duše a dosiahnutie večného života s Bohom. Všetky ostatné snahy, nech už sa vo svetských očiach zdajú akokoľvek významné, blednú v porovnaní s večnou slávou neba. Ako nám pripomína svätý Alfonz Mária de Liguori, učiteľ Cirkvi: „Jediná vec, na ktorej naozaj záleží, je zachrániť si dušu. Všetky ostatné veci sú bezvýznamné.“ Magistérium Cirkvi neustále učilo, že naším prvotným povolaním je poznať, milovať a slúžiť Bohu v tomto živote, aby sme mohli byť šťastní s Ním naveky v tom budúcom. Toto učenie má svoj základ v Kristových slovách v Evanjeliu podľa Matúša: „Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ (Matúš 16, 26). Tieto slová sú ostrou pripomienkou, že svetské úspechy a majetky sú dočasné, zatiaľ čo duša je nesmrteľná a určená pre večnosť.
Veľkí svätci Cirkvi žili neustále s týmto večným pohľadom. Svätý Augustín, ďalší učiteľ Cirkvi, napísal vo svojich vyznaniach: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v Tebe.“ Tento nepokoj, ktorý často pociťujeme pri naháňaní sa za svetskými cieľmi, je znakom toho, že naša duša túži po niečom väčšom – po zjednotení s Bohom. Katechizmus Katolíckej cirkvi opakuje túto pravdu, keď učí, že človek je stvorený pre spoločenstvo s Bohom a že „konečným cieľom všetkých ľudských činov je priviesť človeka bližšie k božskému životu“ (KKC 1024).
Aby sme dali večnosti prioritu, musíme začať poctivým zhodnotením toho, ako žijeme svoje každodenné životy. Trávime viac času starosťami o dočasné záležitosti ako úspech v kariére, spoločenské postavenie či hmotný majetok – než o modlitbu, sviatosti a skutky milosrdenstva? Svätý František z Assisi, ktorého život bol svedectvom o odpútanosti od svetských dobier, slávne povedal: „Pamätaj, že máš iba jednu dušu; že máš iba jednu smrť, ktorú musíš zomrieť; že máš iba jeden život, ktorý je krátky a ktorý musíš prežiť sám; a že existuje iba jedna sláva, ktorá je večná.“
Biblia nás tiež vyzýva: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Matúš 6, 33). Hľadanie kráľovstva si vyžaduje, aby sme duchovné povinnosti stavali nad všetko ostatné. Časté prijímanie sviatostí, najmä svätej spovede a Eucharistie, je nevyhnutné pre výživu duše. Denná modlitba, rozjímanie nad Písmom a skutky lásky nám pomáhajú zostať bdelými a zameranými na náš konečný cieľ. Svätý Tomáš Akvinský, anjelský učiteľ, učí, že všetko, čo Boh stvoril, ukazuje na Neho ako na svoj konečný cieľ. Vo svojej Summa Theologica píše: „Človek je zameraný na Boha ako na svoj konečný cieľ, keďže je stvorený na Boží obraz, schopný poznať a milovať Ho. Keď na túto pravdu zabúdame, riskujeme, že upadneme do rozptýlení a márností tohto sveta, ktoré svätá Terézia z Ávily opísala ako nič iné než noc strávenú v zlom hostinci.“
Magistérium Cirkvi neustále zdôrazňuje, že spása duší je jej najvyšším zákonom (salus animarum suprema lex). Tento usmerňujúci princíp nám pripomína, že každý skutok, ktorý podnikáme – či už osobne alebo spoločne, musí nakoniec slúžiť večnému dobru duší. Keď čelíme výzvam života, musíme pamätať na to, že čas je krátky a večnosť dlhá. Apoštol Pavol nás vyzýva: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse“ (Filipanom 2, 12). To neznamená, že máme žiť v neustálom strachu, ale že máme pristupovať k nášmu duchovnému životu so serióznosťou a naliehavosťou, aké si zaslúži. Nakoniec nič iné nezáleží viac než náš vzťah s Bohom. Ako výstižne povedal svätý Ján Mária Vianney, patrón farských kňazov: „Každá duša, ktorú stretneme, je nesmrteľná.“ Žime s týmto vedomím, zasväcujme svoje životy záchrane duší, našich aj iných a starajme sa o našu večnosť. Lebo takto napĺňame náš skutočný zmysel a pripravujeme sa na večnú radosť, ktorá nás čaká v nebi.
Z angl. originálu preložila Jesika Senderáková
Zdroj: Catholic Tradition & Evangelization
