Návštevník, ktorý vstúpi do kostola San Valentino di Castellarano v strednom Taliansku, si všimne hrobku dospievajúceho mládenca, ktorý zomrel vo veku 14 rokov. Na hrobke je napísané: Io sono di Gesù „Patrím Ježišovi“, frázá, ktorú opakoval Rolando Rivi znova a znova. Táto bezpodmienečná prítulnosť k Ježišovi Kristovi bola potvrdená jeho krvavou smrťou.
Rolando sa narodil 7. januára 1931 v San Valentino, v diecéze Reggio-Emilia, do veľkej roľníckej rodiny, ktorú spájala a živila živá kresťanská viera. Jeho otec Roberto zasvätil syna v deň jeho krstu Panne Márii Karmelskej. Rolando sa naučil oddanosti ružencu od svojej starej mamy. Na základnej škole ho zverili učiteľke Clotilde Selmi, horlivej kresťanke, ktorá čerpala silu z každodenného prijímania. Raz na Vianoce, prinieslo dieťa do jaslí vrecúško a nahlas povedalo: „Ó, dobrý Ježiš, tu sú moje hriechy – je ich sto, spočítal som ich. Ale sľubujem ti, že o rok ti prinesiem vrece cností!“ Rolando išiel na prvé sväté prijímanie 16. júna 1938.
Jeho priatelia by ho opísali ako chlapca plného vitality, nadšenia, vášnivého v hrách, najrýchlejšieho bežca, ale aj najviac oddaného modlitbe. Inteligentný, s prirodzeným vplyvom, bol „vodcom“, ktorý vedel organizovať hry, ale keď sa zábava skončila, viedol svojich priateľov do kostola. Učil ich modliť sa ruženec, povzbudzoval ich, aby s ním slúžili omšu, a učil ich bratskej láske: „Ak milujete Pána, milujte všetkých.“ Pre Rolanda bola láska k chudobným neoddeliteľná od lásky k Bohu. Keď doma zaklopal na dvere chudobný muž, prvý ho pozdravil, priniesol chlieb a prikrývky.
Vynikajúci spevák vo farskom zbore Roberto Rivi, naučil toto umenie svojho syna. Čoskoro mal Rolando vášeň pre hudbu a spieval a hral na harmóniu. Neskôr v seminári bol vynikajúcim zboristom. Hneď ako sa zobudil, pokľakol a pomodlil sa rannú modlitbu. Podobne ako jeho otec, osvojil si prax chodiť každý deň na svätú omšu. Povolanie ku kňazstvu v jeho srdci rýchlo dozrelo, keď stretol vzorného kňaza – pastora farnosti San Valentino, dona Olinta Marzocchiniho, ktorý mal na Rolanda veľký vplyv prostredníctvom jeho hlbokého vnútorného života a jeho organizačných schopností. Pozýval mladých, aby sa často spovedali, aby mohli žiť v priateľstve s Ježišom.
V septembri 1939 bola vyhlásená druhá svetová vojna. Dvaja z Rolandových strýkov boli povolaní a neskôr zabití na fronte. V roku 1940 sa toto dieťa podľa vlastných slov chcelo stať „dokonalým kresťanom a vojakom Ježiša Krista“. Na jar 1942 oznámil svojmu farárovi svoje pevné rozhodnutie stať sa kňazom. Povzbudený donom Olintom o tom hovoril svojim rodičom, ktorí s radosťou súhlasili. V októbri 1942, vo veku jedenásť a pol rokov, vstúpil Rolando do menšieho seminára svojej diecézy v Marole. Pri tejto príležitosti si obliekol sutanu, ako bolo vtedajším zvykom. Dnes by sme mohli byť prekvapení takýmto predčasným gestom. Obliekanie sutany nepredstavovalo definitívny záväzok, ktorý by sa dal neskôr urobiť úplne slobodne. No pre zrelé dieťa ako Rolando už nosenie sutany znamenalo byť navždy zasvätený Bohu.
V seminári sa deň niesol v intenzívnom rytme zbožných cvičení s vyvážených obdobiami oddychu. Rolando nadšene prijal tento prísny režim, ktorý mnohí jeho priatelia ťažko znášali. Čítal veľa správ o misionároch a obzvlášť ho zaujal v tom čase príklad blahoslaveného Miguela Pro, mexického jezuitu, zastreleného v roku 1928 na príkaz protikresťanskej vlády. Mladý muž dúfal, že odíde na vzdialené misie evanjelizovať tých, ktorí ešte nepočuli o Pánu Ježišovi. Túto nádej stať sa misionárom zveril v roku 1944 vikárovi zo San Valentina Donovi Camellinimu. Rolando sa zatiaľ spolu s ostatnými seminaristami z celého srdca pripojil k zasväteniu sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie zo strany pápeža Pia XII., 8. decembra 1942, ako odpoveď na žiadosť Panny Márie z Fatimy.
V roku 1943, po anglo-americkom vylodení na Sicílii, bol Benito Mussolini zbavený úradu a talianska vláda podpísala prímerie so spojencami. Toto vypovedanie osi Rím-Berlín vyvolalo okupáciu veľkej časti polostrova nemeckou armádou. Najmä Emilia-Romagna sa stala divadlom dramatických konfrontácií medzi nemeckými jednotkami a členmi odboja, ktorí boli nazývaní „partizáni“.
22. júna 1944 rota nemeckých vojakov prehľadala seminár v Marole, ktorý bol obvinený z úkrytu pre partizánov, a z katedrály v Reggiu zhabali posvätné nádoby, ktoré tam boli bezpečne uložené pre prípad možného bombardovania.
Keď sa Rolando vrátil domov, urobil všetko pre to, aby pokračoval vo svojom živote seminaristu. Naďalej nosil sutanu. Táto voľba bola nebezpečná v oblasti, kde skupiny partizánov, veľmi aktívne ovládali komunisti. Pre vyznávačov marxizmu-leninizmu by katolícka cirkev po vojne nemala v spoločnosti miesto; duchovenstvo bolo na vrchole zoznamu nepriateľov, ktorých bolo treba zničiť. Podľa internej správy distribuovanej stranou v regióne Modena bolo potrebné „oslobodiť ľudstvo od konceptu náboženstva a otroctva, ktoré vytvorili stáročia kresťanského barbarstva“. V diecéze Reggio už partizáni zavraždili štyroch kňazov. Raz v noci bol don Olinto, farár zo San Valentina, vtiahnutý do pasce, zbitý a vyzlečený. Hrozila mu smrť a musel dočasne utiecť. Jeho náhradník, don Alberto Camellini, ktorý navštívil farnosť s Rolandom, jedného dňa stretol dvoch partizánov, ktorí naňho kričali: „Odteraz našimi nepriateľmi už nie sú Nemci ani fašisti, sú to boháči a kňazi.“
Rolando si bol vedomý protináboženského násilia, ktoré bolo vlastné komunizmu; vedel, že partizáni sú v jeho oblasti mocní. Napriek tomu nesúhlasil s vyzlečením sutany, ako mu to radila jeho rodina a ako to urobili iní seminaristi v tejto oblasti. „Nikomu neubližujem,“ povedal. „Nevidím dôvod, prečo by som si mal vyzliecť sutanu, ktorá je znakom môjho zasvätenia sa Ježišovi.“ Chlapec mal rozhodujúci vplyv na maloletých seminaristov, ktorí sa vrátili do San Valentina. Povzbudzoval ich, aby študovali latinčinu ako on, vďaka súkromným hodinám učiteľa. Chlapec svojou zrelosťou pôsobil dojmom vodcu katolíckej mládeže v meste. Vôbec nemal v úmysle podľahnúť zastrašovaniu. To by sklamalo mladých katolíkov, ktorí sa podľa jeho vzoru mienili postaviť komunistickej nákaze.
10. apríla 1945, počas veľkonočného týždňa, Rolando asistoval na svätej omši v San Valentino. Keď sa vrátil domov, utiahol sa do malého lesíka na miesto, kde sa často v úplnom pokoji chodil učiť. Keď sa na obed nevrátil domov, otec ho išiel hľadať. Roberto však namiesto toho, aby našiel svojho syna, videl jeho učebnice rozhádzané po zemi. Na stránke vytrhnutej z jedného z jeho zošitov čítal: „Nehľadaj ho. Bude s nami tráviť nejaký čas. Partizáni.“ Rolandovi rodičia zo strachu, že ohrozia život svojho syna, čakali 24 hodín, kým dali úradom vedieť o jeho zmiznutí, čo umožnilo únoscom dostať sa preč, ako predpokladali.
Rolanda odviedli pešo do Monchia, 25 kilometrov od San Valentina, na farmu, ktorá slúžila ako úkryt pre skupinu komunistických partizánov, prápor Frittelli. Po príchode bolo s väzňom Rolandom brutálne zaobchádzané v rozpore s disciplinárnymi pravidlami prijatými partizánmi, podľa ktorých musí obžalovaného súdiť okresný súd. Uväznený v chlieve na farme bol podrobený niekoľkým výsluchom, ktorých cieľom bolo vynútiť si priznanie. Obvinili ho, že bol špiónom pre nacistov, že ukradol partizánom zbraň a použil ju na streľbu.
Rolando mal pri sebe malý obnos peňazí, ktorý si zarobil za služby sakristiána. Chceli v tom vidieť cenu jeho zrady, ktorú zaplatili okupanti. Rolando všetko poprel. Jeho agresori ho urážali a bili opaskom a päsťami. Majiteľ farmy, ktorý si všetko vypočul, neskôr porozprával podrobnosti o mučení, ktorému bol adolescent vystavený.
Chlapec však všetky obvinenia naďalej popieral. Seminaristovi vyzliekli sutanu, ktorú partizáni pokrčili a posmievali sa jej; chlapec si ju nesmel znovu obliecť. V piatok 13. apríla o tretej hodine popoludní odniesli svojho väzňa, zraneného a vyčerpaného týraním, ktoré znášal dva a pol dňa, do lesíka pri dome. Keď Rolando uvidel hrob, ktorý bol vykopaný, pochopil, aký osud ho čaká.
S plačom prosil: „Dovoľte mi, aby som sa pomodlil za môjho otca a matku.“ Tento chlapec, keď videl svoju poslednú hodinu, nemyslel na seba, ale na svoju rodinu, na tých, ktorých miloval najviac na tomto svete. Kľakol si vedľa hrobu. V tej chvíli partizán dvakrát zblízka vystrelil na chlapca.
Rolando opustil tento svet v modlitbe. Rovnako ako jeho veľký priateľ, Ježiš Kristus, zomrel v piatok o tretej hodine popoludní po dlhom a bolestivom utrpení. Práve v ten istý deň, 13. apríla, sa don Camellini, pomocný kňaz zo San Valentina, dozvedel o mieste, kde bol Rolando unesený. On a Roberto okamžite odišli do Farnety, neďalekého mesta, kde sídlil súd pre partizánov, ale nikto tam o ničom nevedel. Nakoniec sa stretli s veliteľom práporu Frittelli, ktorý ich chladne informoval: „Zabili sme Riviho v Piane di Monchio, pretože bol špión.“ Keď prišli na farmu v Piane, našli politického komisára, ktorý najprv zapieral, potom priznal: „Zabil som ho, ale svedomie mám úplne čisté. Bol špiónom pre Nemcov. Dvakrát ich zaviedol do našich táborov.“
15. apríla, v nedeľu po Veľkej noci, don Camellini a Roberto exhumovali telo mučeníka, ktoré bolo dočasne pochované na susednom cintoríne. 25. mája 1945 boli telesné pozostatky privezené späť do San Valentina, a obklopené davom stoviek mladých katolíkov, ktorí zosnulého poznali. Jeho otec dal na jeho hrob vyryť tieto slová: „Odpočívaj vo svetle a pokoji, ty, ktorý si boli zahasený nenávisťou a temnotou.“
V roku 1997 boli Rolandove telesné pozostatky prevezené do farského kostola v San Valentino a nastali aj zázraky. 4. apríla 2001 sa anglický chlapec James vyliečil z nevyliečiteľnej leukémie po tom, čo mu pod vankúš položili Rolandovu relikviu (vlasy a krv) spolu s novénou modlitieb od rodiny a priateľov pacienta. Toto vyliečenie, ktoré lekári vyhlásili za nevysvetliteľné, bolo predložené Svätej stolici na podporu Rolandovho blahorečenia. Kardinál Angelo Amato, zastupujúci pápeža Františka, 5. októbra 2013 v Modena Palasport blahorečil Rolanda Riviho ako mučeníka za vieru.
„Ak by sme dokázali veriť v Ježiša Krista s rýchlosťou, spontánnosťou, jednoduchosťou a poslušnosťou, s akou veril Rolando Rivi, naša viera by sa stala silnou ako jeho a naša Cirkev by sa stala silnou ako Cirkev, ktorú mal vo svojom srdci, a pre ktorú neváhal zomrieť“. (biskup Negri, biskup z Montefeltre).
Na príhovor blahoslaveného Rolanda Riviho môžeme prosiť o milosť patriť Ježišovi úplne a bez kompromisov – potom sa budeme tešiť skutočnej slobode a budeme navždy kraľovať s Kristom.
Ó, Bože, milosrdný Otče, ktorý si vyberáš maličkých, aby si zmiatol mocných sveta, ďakujem ti, že si nám v seminaristovi Rolandovi Rivim dal svedectvo úplnej lásky k tvojmu Synovi Ježišovi a jeho Cirkvi, až po obetu jeho života.
Osvietený týmto príkladom a na Rolandov príhovor ťa prosím, daj mi silu byť vždy živým znamením tvojej lásky vo svete a prosím ťa, udeľ mi milosť…(tu uveďte svoj úmysel), po ktorej vrúcne túžim. Amen.
Autor: Masima – Verím a Dôverujem
ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2023/05/patrim-jezisovi-fascinujuca-viera-14.html
