Jezuita Benjamín Martinský žil v časoch, kedy musel tajiť, že je kňazom. Vedel, čo znamená ťažko pracovať. Poznal aj to, ako sa dýcha väzenský vzduch. Tieto životné príkoria však boli príliš slabé na to, aby zakolísali jeho vierou. Od Krista sa učil láske, ktorá sa nebojí obety. Právom si zaslúži titul confessor – vyznávač, lebo celý jeho život bol veľkým vyznaním lásky k Bohu a k blížnemu. Nevedel nikoho zarmútiť, bol známy ako veselý vtipkár. A priniesol tú najväčšiu obetu – obetu vlastného života. Ovocím tejto obety sú matka a syn, ktorým lekári nedávali takmer žiadne šance na život. To dieťa – dnes už dospelý muž – žije dodnes.

„Ó, jak najviac mi je potrebná, Pane, Tvoja milosť, aby som dobré započal, v ňom pokračoval a ho i dokonal.“ P. Benjamín

„V živote nech sú ti vždy priateľkami svätosť a veselosť.“ P. Benjamín

Život Benjamína Martinského

V rodine Anny a Marcela Martonovcov sa 1. marca 1921 narodil ako piate dieťa z jedenástich. Rodina a priatelia ho volali Beňo. Päť tried ľudovej školy vychodil v rodnej Likavke (okres Ružomberok). Na radu miestneho duchovného správcu, vdp. Jozefa Ďaďu, rodičia ho ako dvanásťročného poslali študovať na gymnázium do Trnavy, ako nadaného a bystrého chlapca, kde býval v jezuitskom internáte. Pre nedostatok financií v rodine, vrátil sa do Ružomberka, kde pokračoval v gymnáziu, a dokončil ho s maturitou v Kláštore pod Znievom. Poslovenčil si tam meno z Martona na Martinského. Už počas gymnaziálneho štúdia dozrievala v ňom myšlienka byť kňazom. Po maturite v roku 1943 pokračoval vo filozofických štúdiách. Medzičasom odišiel na dva roky do Levoče, kde pôsobil ako vychovávateľ na gymnáziu. Okrem iného tam viedol aj mariánsku kongregáciu. Popri ostatných povinnostiach sa pripravoval v tichosti svojou zbožnou usilovnosťou na kňazské povolanie a misijnú činnosť v Rusku. Noviciát a školastikát Spoločnosti Ježišovej absolvoval v Ružomberku. V rokoch 1939 – 1941 študoval spolu s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom. V júni 1946 bol promovaný v Brne za magistra filozofie. V septembri 1949 začal teologické štúdiá na Teologickom inštitúte sv. Alojza v Trnave. Túžbu stať sa misionárom v Rusku prerušili dramatické udalosti, keď boli všetky kláštory a kláštorné rehole zrušené počas Barbarskej noci 14. apríla 1950 v rámci komunistickej akcie K. Páter Martinský s mnohými ďalšími spolubratmi (medzi inými aj Ján Chryzostom Korec a Paľko Horský) bol internovaný v táboroch v Podolínci a v Jasove. Potom, keďže ešte nebol kňazom, bol spolu s inými preradený do pomocných technických práporov (PTP). Po vojenskej službe tajne doštudoval teológiu. Kňazské svätenia prijal z rúk otca biskupa Róberta Pobožného dňa 12. novembra 1950 v nemocničnej kaplnke v Rožňave. Primičnú svätú omšu slávil tajne v súkromnom dome svojej starej mamy. Pretože nemohol vykonávať kňazské povolanie, s pomocou priateľov si našiel civilné zamestnanie. Postupne pracoval ako pomocná kancelárska sila, robotník v chemickej továrni, stavebný robotník a baník. Neskôr vyšlo najavo, že je kňaz. Z práce bol ihneď prepustený a odsúdený na 6 rokov ťažkého pracovného žalára. Previezli ho do Valdíc, neskôr do uránových baní v Jáchymove, kde pracoval v neľudských podmienkach s neustálym vplyvom rádioaktivity z uránovej rudy smolinec. Tam ho pri havárii zasypalo, pričom si poranil hrudník a mal doživotné trvalé zdravotné následky. Mnohí kňazi, ktorí boli v tom čase väznení za vernosť Bohu a Cirkvi, si na neho spomínajú aj ako na výraznú osobnosť, ktorú nemohlo zlomiť utrpenie a príkorie: „Kde bol Beňo, tam bol aj špás. Ba aj kríž sa v tej chvíli zdal ľahší.“ Na slobodu sa dostal až 9. mája 1960 na amnestiu prezidenta ČSR, avšak musel ďalej pracovať v bani na Slovensku. Jeho prvá cesta z väzenia viedla domov, kde odslúžil svätú omšu. Potom si našiel prácu v Žiline ako stavebný robotník. Hoci bol vzdelaný, medzi robotníkmi sa cítil ako jeden z nich. Aj v Žiline pracoval medzi mladými, ktorých mal veľmi rád.

Blízki spomínajú, že im radil ako vychovávať deti – deliť sa s druhými, vážiť si pravé hodnoty, vychovávať deti vo viere v Pána Boha. Všetci sa pri ňom cítili veľmi dobre.

„Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ (Jn 15, 13)

Páter Benjamín sa dlhé roky priatelil s rodinou Koščovou. S pani Koščovou sa spoznali koncom októbra 1951 v Prahe, kde pracoval ako vojak v uniforme pracovnej trestnej roty. S pánom Ladislavom Koščom sa poznali už z čias magisterky v Levoči.

V roku 1963 pani Koščová prežívala komplikované tehotenstvo, ktorému lekári nedávali veľké šance na úspech. V záujme zachovania aspoň života matky jej odporúčali interrupciu. Páter Benjamín dlhodobo sprevádzal rodinu v tejto ťažkej situácii.

Svedectvo pani Koščovej

„Čakali sme štvrté dieťa. Ako sa stav vyvíjal, prognóza sa vyjasňovala v tom zmysle, že ak dieťa vôbec donosím, narodí sa buď mŕtve, alebo s ťažkými duševnými poruchami, pričom i mne hrozilo, že pôrod pravdepodobne neprežijem. (…) Hoci som mala tri malé deti, ako veriaca matka som ani na chvíľu nezaváhala, a poručiac svoj život a život dieťaťa do Božích rúk, bola som pripravená na všetko. Naši priatelia kňazi nás uisťovali o svojich modlitbách. Traja obetovali každodenne svätú omšu za nás. Jedným z nich bol i o. Benjamín. Asi raz za týždeň sa zastavil a vždy mal pre nás povzbudzujúce slová. (…) Vtedy na sviatok sv. Stanislava, ktorého meno sme vybrali pre naše dieťa bez ohľadu na pohlavie, slúžil páter Benjamín v našej spálni svätú omšu. Nikdy nezabudnem, ako sa ten veselý priateľ a vtipkár zmenil vo chvíľach obety, ktorú za nás prinášal. (…) A tak bolo 23. 12. 1963. … Keď odchádzal, išla som za ním zavrieť dvere. Keď mi podával ruku, povedal: ´Buďte pokojná, celkom pokojná. Ponúkol som Pánu Bohu svoj život, aby zachoval deťom matku. Cítim, že Boh to prijal.´ A zavrel za sebou dvere. Vtedy som ho videla naposledy. Úprimne sa priznám, že som nestihla ani nevedela zareagovať. Nikto nevedel, že to, čo hrozilo dieťaťu a jeho matke, odniesol na svojom tele ktosi iný, a že to ponúkol Bohu ako obetu.“

3. januára 1964 pri lepení podláh v materskej škole sa výpary lepidiel vznietili a došlo k výbuchu nahromadených výparov. Všetci začali horieť ako živé fakle. Páter Benjamín pomáhal robotníkom opustiť horiaci priestor, sám však ušiel ako posledný. Okoloidúci ho s ťažkými popáleninami okamžite previezli do žilinskej nemocnice. Na druhý deň ho vrtuľník previezol na oddelenie popálenín do Ostravy. Lekári si tohto trpiaceho pacienta veľmi obľúbili, lebo napriek bolestiam sa snažil rozdávať radosť. Kalvária ukrutných bolestí, ktorá predchádzala hrdinskej obete, trvala 51 dní. V Žiline sa 17. februára 1964 narodil v spomínanej rodine chlapec Stanislav. Jeho matka, ktorú P. Benjamín uistil o svojej modlitbe a obete, bola tiež zdravotne v poriadku. Na druhý deň po krste malého Stanislava Košča – 23. februára 1964 – páter zomrel. Po smrti ho obliekli do kňazského rúcha a previezli domov do rodnej Likavky. Na jeho pohrebe, ktorý sa konal 27. februára 1964, sa zúčastnilo mnoho ľudí nielen z Likavky, ale aj z okolia. Jeho hrob je často navštevovaný a pri príležitosti 50. výročia jeho smrti mu občania venovali pamätnú tabuľu v predsieni kostola. Takisto je na veži kostola umiestnený zvon, odliaty na jeho počesť v roku 2000. Ulica, na ktorej v Žiline kedysi býval (predtým Mičurinova) dnes nesie jeho meno.

Svedectvá

„On ma predovšetkým posilnil v tom, čo verím, čo som. Celú našu rodinu viedol k dobru.“ (Vincent Hajdák, spolupracovník pátra Martinského)

„V ťažkých chvíľach hovoril: Pán Boh dopustí, ale neopustí.“ (Anna Martonová, švagriná pátra Benjamína)

„Bol veľmi veselý, vždy bol usmiaty.“ (Karmela Mračková, neter)

„Z jeho najvýznamnejších povahových čŕt by som poukázala na jeho veľkú skromnosť a bezhraničnú oddanosť svojmu kňazskému poslaniu. Svojím skromným životom nám bol osobným príkladom pre celú našu rodinu ako aj priateľov, ktorých si postupne získaval.“ (pani Mária Kišková, u ktorých páter Benjamín nejaký čas býval)

„Boli ho vtedy navštíviť (v nemocnici, pozn. red.) tiež štyria robotníci zo Žiliny. Keď vyšli za dvere, jeden sa pýta: ´Ako je možné, že v takom hroznom stave a bolestiach je taký pokojný a trpezlivý?´ Druhý mu dal odpoveď: ´Má stále pred sebou trpiaceho Krista, a to ho drží.´“ (zo spomienok sestry Salvatory OSF)

Matka pátra Benjamína sa po jeho smrti zverila: „Čo mala robiť Panna Mária? Mala iba jedného syna a videla, ako ho ukrižovali. A nikde nie je napísané, že plakala. Je len napísané, že stála pod krížom. A ja to robím tiež.“

Hoci pozemská púť pátra Benjamína skončila tragicky na následky ničivého požiaru, odchádzal v náručí Božej lásky, ktorej dôveroval až do posledného dychu. Skutočnosť, že dieťa, za ktoré obetoval svoj život, dnes kráča medzi nami ako dospelý muž, je tým najkrajším svedectvom, že láska má vždy posledné slovo. Jeho život je pre nás dôkazom, že Boh svoje sľuby plní – dopustí, ale nikdy neopustí.

Autor: Dominika Knapová

Použité zdroje:

https://www.youtube.com/watch?v=Vhy4o7g6sEE

https://www.youtube.com/watch?v=vzBvMKE8lAU

https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20210301025

https://jezuiti.sk/pripominame-si-nedozite-ste-narodeniny-p-benjamina-martinskeho-sj/

Martin Matejka – P. Benjamín Martinský SJ, Vyznávač našich čias

Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás