Pápež Pius XII., ktorý sa cítil byť strážcom západnej kresťanskej civilizácie pred náporom bolševického „nového islamu“ z Východu i marxistickej sekularizácie zo Západu, pozoroval situáciu Cirkvi za železnou oponou, ale aj silný vplyv marxizmu na Západe s veľkými obavami a bolesťou. Komunizmus považoval za smrteľné nebezpečenstvo a v duchu svojho „eschatologického“ chápania ľudských dejín vnímal konfrontáciu s ním ako apokalyptický zápas so Zlom, ktoré bolo „intrinsecamente perverso“, teda „vo svojej podstate zvrátené“, ako komunizmus definovala encyklika Divini Redemptoris 78, a s ktorým neboli možné žiadne diplomaticko-politické dotyky a kompromisy. Hlavnými nástrojmi v tomto zápase mohli byť iba duchovné zbrane, modlitba, svedectvo a mučeníctvo.

Vd’aka hlboko duchovnému vnímaniu zápasu s komunizmom sa však Pius XII., napriek striktnému antikomunizmu, nikdy nepovažoval za vojaka nejakej západnej protisovietskej „križiackej výpravy“ a boleli ho komunistické obvinenia, ktoré mu adresovali komunistickí mocipáni a tlač v ich službách, že je „spriahnutý“ s Anglosasmi, propaguje alianciu „medzi Kristom a dolárom“ a vyzýva k vojne“ 79. V čase, ked napätia studenej vojny dosahovali vrchol, sa pápež neváhal dištancovať od oboch blokov, z ktorých podľa neho ani jeden neuskutočnil kresťanský poriadok ako základ ľudských práv a nevyhnutnú podmienku spravodlivého a trvalého mieru:

„Naša pozícia medzi dvoma protichodnými stranami je bez akéhokoľvek predsudku, bez akejkoľvek preferencie pre ten či onen národ, ten či onen štát, rovnako ako je vzdialená akejkoľvek úvahe svetského charakteru. Byť s Kristom alebo proti Kristovi, to je celá otázka.“ 80

Popri duchovných zbraniach však pápež mobilizoval aj legitímne konkrétne ľudské zbrane, predovšetkým silu slova. Verejne denuncoval zločiny komunizmu na Východe i jeho ideologickú ofenzívu na Západe, formoval povedomie katolíkov a varoval pred kompromismi s materializmom, či už praktickým, alebo ideologickým, a pred najväčším nebezpečenstvom, ktoré videl v strate morálnej rezistencie voči marxizmu. V snahe jasne vymedziť hranice medzi katolíckym a marxistickým myslením siahal pápež aj po právnych nástrojoch, ako boli dekréty Svätého ofícia alebo Konzistoriálnej či Koncilovej kongregácie. Jedným z prvých bol dekrét Svätého ofícia z 20. júna 1949, na Západe prakticky neznámy, ktorý reagoval na tzv. Katolícku akciu v Československu, teda na pokus založiť schizmatickú cirkev, a upozorňoval, že všetci katolíci, ktorí sa angažovali v týchto aktivitách, upadali do exkomunikácie. 81

78 «AAS» 29 (1937), s. 65-106.
79 ÖStA, AdR, AA, II-Pol. 1947, Karton 48, Rakúske vyslanectvo pri Svätej stolici ministrovi zahraničia Gruberovi, 18. 10. 1947; PH. CHENAUX, Pio XII. Diplomatico e pastore, Cinisello Balsa-mo 2004, s. 323.
80 Pio PP XII, Radiomessaggio al mondo intero in occasione del Natal e, in «La Civiltá Cattolica» 99 (1948) I, s. 6.
81 Decretum Schismatica «Actio catholica» in Cechoslovachia damnatur, 20 iunii 1949, in «AAS» 41 (1949), s. 333.

vyššie uvedený text je z knihy: Umlčaná Cirkev a pápežská diplomacia 1945-1965, Emília Hrabovec, Giuliano Brugnotto, Peter Jurčaga, Libreria Editrice Vaticana, Pápežský výbor pre historické vedy (edičná séria Atti e Documenti 49) Fakulta kánonického práva sv.Pia X v Benátkach – kapitola „Svätá stolica a Československo 1945-1965″, s.293-294, autor: Emília Hrabovec

Inými slovami, na Východe sa dialo odtínanie konárov stromu a na Západe otrávenie koreňov stromu … čoho dôsledky dnes veľmi jasne vidno, na Východe tie konáre dorástli z krvi mučeníkov, ale na Západe strom vyhynul. Dnes sa snažia aj na Východe otráviť korene stromu a mnohí si myslia, že žijeme v slobode v porovnaní s komunizmom, ale je to veľmi nebezpečná ilúzia kedy strom má mnoho rozkvitajúcich konárov ale otrava sa skryte vkráda do jeho koreňov. Tým odtínaním konárov je fyzická likvidácia a prenasledovanie a tým otrávením koreňov je zavádzanie ideológií neomarxizmu, genderizmu v zmysle tzv. Gramsciho pochodu inštitúciami a Frankfurtskej školy, keď si taliansky komunista Gramsci a ideológovia Frankfurtskej školy po boľševickej revolúcii uvedomili, že násilné zavádzanie marxizmu vzbudilo u ľudí odpor tak pochopil, že efektívnejšie to bude robiť cez to otrávenie koreňov stromu, cez indoktrináciu vzdelávania, médií ideológiami neomarxizmu a genderizmu tak, aby ich ľudia postupne prijali za svoje …