Neuveriteľný životný príbeh sestry Eleny Aiello

Elena Aiello, neskoršia kalábrijská mníška, sa narodila v Montalto Uffugo v Taliansku na Bielu stredu počas Veľkého týždňa 10. apríla 1895. Jej rodičia boli Pasquale Aiello a Teresa Paglilla. Práve jej matky počas procesie rogačných dní sa modlila za milosť mať dievčatko, a prisľúbila, že ak bude vyslyšaná, pomenuje ju ako Elena a zasvätí ju krížu nášho Pána na pamiatku cisárovnej svätej Eleny.

Elena sa narodila do príkladnej kresťanskej rodiny, ktorá sa nikdy neoddala praktizovaniu akejkoľvek márnivosti alebo zábave, či čokoľvek inému svetským spôsobom. Jej matka však veľmi skoro zomrela a vdovec, krajčír zostal na starostlivosť o 8 detí sám.

Elena žila už od útleho detstva zbožným životom a pokáním. Príhoda z obdobia, kedy mala 9 rokov, ilustruje jej sklon k pokániu. Po prvom svätom prijímaní a účasti na duchovných cvičeniach dostala spolu s ostatnými dievčatami povolenie nosiť kajúcny pás. Keď si išla po pás, cestou mala nehodu, pri ktorej prišla o dva predné zuby. Rýchlo si krvácajúce zuby zabalila do vreckovky a bez ohľadu na krv a bolesť pokračovala v ceste, aby získala kajúci pás. Inokedy sa pri smiechu nadýchla vody, ktorú práve pila z pohára a kvôli tomu rok a pol neustále kašľala a oslabil sa jej hlas. Lekárske zákroky jej spôsobili ešte väčšie bolesti a Elena to napokon vyriešila svojsky – pomodlila sa k Panne Márii z Pompejí a sľúbila jej, že ak sa vylieči, stane sa mníškou. Bola vyslyšaná –  v noci sa jej skutočne zjavila Panna Mária z Pompejí a uistila ju, že bude uzdravená. Tak sa aj stalo.

Elenina túžba stať sa mníškou sa stala jej cieľom, ale otec ju prinútil odložiť jej nástup do kláštora pre udalosti vo svete, spojenými s prvou svetovou vojnou. Bol to rok 1915. Elena počas doby odkladu pomáhala utečencom a väzňom, ošetrovala invalidov a zomierajúcich bez toho, aby si všímala nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo, že sa môže od nich nakaziť. Bol to začiatok jej cesty k životu lásky.

Zvlášť často sa ponáhľala k lôžku zomierajúcich, ktorí odmietali sviatosti. Raz sa stretla s Alessandrom, mužom, ktorý bol slobodomurár. Citlivo sa ho snažila presvedčiť, aby prijal sviatosti, ale on bol rázne proti. Naďalej ho prosila, no Alessandro schytil fľašu a hodil ju do nej. Zasiahla ju do krku. Elena, držiac si pri krvácajúcej rane kus látky mu povedala, že jeho duša visí na okraji priepasti a neodíde, kým nezavolá kňaza, aby prišiel. Napokon bol slobodomurár taký pohnutý jej dobročinnosťou, že jej sľúbil prijať sviatosti pod jednou podmienkou – ona sama mu bude pomáhať. Urobil pokánie, prijal od kňaza sviatosti a Elena sa o neho starala tri mesiaca. Alessandro zomrel ako vrúcny kresťan, pričom svoje utrpenie znášal trpezlivo s odovzdanosťou.  

Pre svoju charitatívnu činnosť sa stala takou známou, že ju povolali aj k lôžku ďalšieho slobodomurára, ktorý zomieral na rakovinu. Veľmi sa bál, že zradil Boha pre svoj vstup k slobodomurárom, aj keď tak spravil preto, aby uživil svoju rodinu. Elena mu pomáhala pripraviť sa na dôstojné prijatie sviatosti – spovede a svätého prijímania. 

Doba pokročila a konečne nastal čas, aby sa Elena dotkla vytúženého cieľa. Jej otec súhlasil, ale mal podmienku – aby sa pridala k sestrám Najdrahšej Krvi. Boh mal však pre ňu iné plány, aj preto jej bolo prorocky povedané, že v tomto ráde nevydrží. Elena dostala na starosť 16 postulantov, pričom v jej živote nastalo okamžité utrpenie v podobe bolesti čriev a silnej bolesti ľavého ramena, z ktorého sa neskôr stala jedna pevná čierna hmota. Podrobila sa operácii pri plnom vedomí, miesto anestézie držala malý drevený krížik a pozerala na obraz Sedembolestnej Panny Márie. Zákrok sa však, napriek dobrému úmyslu chirurga nevydaril, nešikovne jej prerezal nervy, ktoré jej spôsobili zovretie čeľusti a celých 40 dní zvracala.   

Elenu však ani toto neodradilo, chcela sa zúčastniť nadchádzajúcej slávnostnej obliečky, no hoci mala silnú vôľu, predstavený, vidiac ju v takom žalostnom stave, jej to nedovolil. Stalo sa tak to, čoho sa obávala – požiadali ju, aby ju opustila kláštor a vrátila sa domov. Elena si do zápisníka zapísala, že ju Pán pri dvoch príležitostiach požiadal, aby prijala Jeho vlastné návrhy s úplným odovzdaním sa do Jeho vôle a objala Jeho kríž. Domov odchádzala so slzami, preto nemohla vidieť veľkú úctu všetkých, ktorí pozorovali jej dobrosrdečnosť a trpezlivosť v utrpení. 

Elenino rameno sa stále zhoršovalo, začínala sa gangréna a dlhé obdobie utrpenia. Jej sen stať sa rehoľnou sestrou sa rozplýval, Elena totiž už v sebe nedokázala udržať ani tekutiny. Lekár jej diagnostikoval rakovinu žalúdka, pričom jej pravdivo povedal, že neexistuje žiadny liek a zomrie. Ale Elena úprimne odpovedala: „Môj drahý doktor, nezomriem, pretože svätá Rita ma uzdraví.“ A hneď sa cestou domov zastavila v kostole, kde sa uctievala svätá Rita, aby ju prosila o vyliečenie. Z jej zápisníka sa dozvedáme, že videla okolo sochy oslňujúce plamene. Povedala o nich svojmu bratancovi, ktorý ju sprevádzal, ale on nič nevidel. V noci potom mala sen. Svätá Rita jej povedala, že chce, aby sa v Montalte konali na jej počesť zbožné cvičenia na oživenie viery ľudí. Začala sa modliť trojdňovú pobožnosť. Vtedy jej svätica povedala, že sa vylieči, ale choroba ramena jej zostane ako kajúce trpenie za hriešnikov. Elenin spovedník a duchovný vodca všetky tieto skutočnosti starostlivo zapísal.

Počas procesu napĺňania prísľubov svätej Rity zažila aj iné duchovné javy, o ktorých povedala svojmu spovedníkovi. Náš Pán ju často napomínal, aby prijala nový spôsob utrpenia: „Budeš trpieť, ale neboj sa, nebude to choroba, ale symbol lásky. Dovolím ti zažiť môj veľký smútok a v piatok budeš so mnou viac zjednotená.“ Počas tejto zimy bola na duchovnom cvičení. Tam prezradila niektoré pokyny nášho Pána a svätej Rity kňazovi, ktorý tieto cvičenia viedol. Kňaz ju povzbudil.

Jav, ktorý sa stal prvý marcový piatok okolo 15,00 sa mal vyskytovať každý rok až do jej smrti. Elena ležala kvôli bolesti ramena v posteli a modlila sa deviaty piatok na česť svätého Františka z Paoly. Vtedy sa jej zjavil Pán Ježiš v bielom rúchu s tŕňovou korunou. Keď na otázku, či chce mať podiel na jeho utrpení odpovedala súhlasom, sňal korunu zo svojej hlavy a položil ju na Eleninu hlavu. Hneď jej z nej začalo tiecť veľké množstvo krvi. Náš Pán jej povedal, že si želá, aby trpela za obrátenie hriešnikov a za mnohé hriechy nečistoty. Chcel, aby sa stala obeťou, aby upokojil Božskú spravodlivosť.

Jedného dňa sa rodinná slúžka Rosaria chystala odísť z domu, keď začula kvílenie z Eleninej izby. Keď vošla do izby, uvidela Elenu celú od krvi a pomyslela si že ju niekto zabil. Bežala to oznámiť rodine. Hneď sa k nej zbehli. Keď uvideli toľko krvi, ale Elenu stále nažive, zavolali lekára Dr. Turana a kňaza. Lekár sa snažil zastaviť krvácanie, no krv neustále tiekla. Museli prejsť tri hodiny, kým tento jav ustal. Všetci boli zmätení a otrasení.

Rovnako sa tak dialo aj nasledujúci piatok. Lekár, ktorý prišiel, videl, že sa deje presne to, čo pred týždňom. Elenin spovedník si myslel, že by to mohla byť nábožná posadnutosť. Vzal jej kríž a zakázal jej čítať knihy o Ježišovom umučení. Nič nepomohlo. Krvácanie sa opakovalo. Matka lekára na synovu žiadosť išla na tretí piatok navštíviť Elenu a vreckovkou jej utrela z čela trochu krvi. Tú zložila v domnienke, že je nakazená a dala mu ju na laboratórne vyšetrenie. Keď lekár rozprestrel vreckovku, bola celkom čistá. Lekárom to tak pohlo, že sa obrátil a vďaka tejto vreckovke aj prijal svätý krst.  

Elena sa na toto krvácanie sťažovala Pánovi Ježišovi, no vo videní jej povedal, že by sa nemala ľutovať, keď jej vzali kríž, ten je prítomný v jej srdci a že to bol On, ktorý si prial, aby trpela ako obeť za hriechy sveta. Na dôkaz toho jej dal ďalšie viditeľné znamenie – na jej tele sa objavili rany Jeho umučenia. Vtedy jej povedal: „Musíš sa mi podobať, pretože ako ja, máš sa stať obeťou za mnohých hriešnikov a uzmierovať hnev môjho Otca, aby boli spasení.“ Neskôr, bolo to okolo piatej hodiny popoludní, ju Pán Ježiš pozdravil: „Dieťa moje, pozri, ako veľmi trpím. Prelial som všetku svoju krv za svet a predsa si to nevážia. Nikto nevenuje pozornosť jeho nespočetným zločinom. Vidíš, ako horko trpím za krivdy a opovrhnutia, ktoré sa mi dostávajú od toľkých zlých a nemravných ľudí?“

„A čo môžem urobiť, môj Ježišu?“ spýtala sa Elena, „ak neprídeš sám, nikto mi neuverí.“ 

„Je toľko hriešnikov, ktorých tvrdohlavosť je rozhodujúcou príčinou mojej spravodlivosti. Nebuď však skľúčené, dieťa moje, pretože ma znovu uvidíš o jednej hodine a svojmu spovedníkovi povedz, že mu dám o druhej hodine znamenie.“ 

Elenin spovedník nakoniec uznal, že tieto mystické javy pochádzajú od nášho Pána.

Nasledujúci piatok sa jej okrem ostatných rán objavila aj rana na boku. Tento mystický jav sa ukázal na Veľký piatok napoludnie a o šiestej hodine večer prechádzal pod jej balkónom pašiový sprievod. Elena dokázala vstať z postele a pozrieť sa na sprievod. Spovedník toto uvidel na vlastné oči a práve toto bolo znamením od Pána Ježiša pre neho. Keď niesli v sprievode sochu Ježišovho tela a prišli s ňou pod balkón, Elena opäť upadla do bezvedomia a z jej očí tiekli krvavé slzy. Niektoré kvapky krvi spadli na hlavu jej staršej sestry Idy, ktorá sa potom sťažovala na ťažký kríž, ktorý Pán Ježiš položil na jej rodinu kvôli veľkému množstvu ľudí, narúšajúcemu pokoj v dome. Nasledujúcu noc mala Ida sen, v ktorom jej Pán Ježiš povedal, aby sa viac nesťažovala, pretože Elena musí trpieť za mnohých hriešnikov. Ida pochopila, že je to poslanie jej mladšej sestry a skutočne sa viac nesťažovala.

Tieto mimoriadne javy však nezasahovali do Eleninej povinnosti zakladateľky a generálnej predstavenej nového duchovného spoločenstva. Nikomu nebolo dovolené pozerať sa na jej Veľkopiatkovú agóniu zo zvedavosti, a na Bielu sobotu už opäť pracovala naplno, akoby sa nič nestalo. Až na to, že tieto fenomény vyvolali nevôľu u cirkevných úradov a stali sa pre ňu zdrojom nespočetných pokorení. Ľudia však neustále chodili „k svätej mníške, ktorá potila krv“, aby im pomáhala v dôležitých rozhodnutiach. 

10. mája 1924 sa splnilo, čo Elena niekoľkokrát predpovedala – že sa vylieči z bolestivej rany na ramene. Svojmu spovedníkovi vtedy povedala: „Zjavil sa mi Pán Ježiš a povedal mi: Moja milovaná dcéra, chceš sa uzdraviť, alebo ďalej trpieť? Povedala som mu: Môj Ježiš, chcem trpieť s tebou, to je také dobré utrpenie. Ale sprav, ako chceš ty. A Pán Ježiš mi povedal: Uzdravím ťa, ale musíš vedieť, že ťa každý piatok uvediem do smútku, aby si tak bola spojená so mnou.“  

Jedného dňa jej pomáhali vyberať s črepinami červy z rany na ramene. Mučenie znášala s veľkou vierou v svätú Ritu, o ktorej nepochybne verila, že ju vylieči. Ale málokto by spolu s ňou takto veril, veď trpela už tri roky. Svätá Rita jej v tú noc v sne predpovedala, že zajtra, presne o tretej hodine popoludní bude vyliečená. 

Elena bola na druhý deň veľmi zoslabnutá, museli jej pomôcť posadiť sa na pohovku pred sochou svätej Rity. Ľudia čo stáli vedľa nej, sa začali modliť ruženec a z Eleniných sotva počuteľne vychádzalo: „Zo svojej svätyne milosrdenstva, ó, svätá nemožného a patrónka zúfalých prípadov, obráť svoje oči milosrdenstva na mňa a pozri, ako ma zaplavuje úzkosť, nešťastie a bieda, ktorá sa ma zmocňuje, lebo niet nikoho iného, na koho by som mohla obrátiť. Zvädnutý je prameň mojich sĺz; aj modlitba umiera na mojich úbohých perách. Nádej je všetko, čo mi zostalo. Ó, svätá Rita, mocná a slávna, príď mi na pomoc a v tejto naliehavej potrebe mi udeľ milosť, o ktorú ťa prosím! Sľúbila si mi to: Musíš mi to splniť. Nedovoľ, aby ma označili za klamárku!“

Keď sa domodlila, zrazu vykríkla: „Som vyliečená! Som vyliečená!“ A udiveným, ale aj skeptickým ľuďom ukázala svoje rameno. Bolo dokonale uzdravené, zostala na ňom len jazva. Svätá Rita svoj sľub dodržala, Elena sa vyliečila, ale bolesť jej aj tak – pre spásu duší – zostane.

Elena sa potom stretla so ženou menom Gigia, ktorá ju prišla požiadať o radu ohľadom duchovného povolania, lebo ju pre chorobu tiež prepustili z rádu. Vtedy sa pri rozhovore obe zblížili a Elena si uvedomila, že Gigia bola povolaná, aby jej pomohla v práci, ktorú práve začínala a neskôr vyústila do založenia kongregácie Malých sestier Umučenia nášho Pána Ježiša Krista.

Elena sa vydala hľadať dom, ktorý bude pre túto rehoľu vhodný. Veľmi prosila svojich patrónov, no najmä svätú Teréziu od Ježiška, aby jej pomohli. Nastúpila do autobusu a čosi neskôr pristúpila mladá karmelitánska mníška. Nadviazali rozhovor a mladá mníška sa Eleny spýtala, či hľadá dom. Elena, v domnienke, že je to jedna zo sestier z okolia, jej pobozkala ruku a posťažovala sa, aké je ťažké čosi nájsť. Mníška sa usmiala a vyzvala ju, aby ju nasledovala, že jej ukáže dom. Vystúpili z autobusu a mníška ukázala na jeden balkón. „Táto žena bude od vás pýtať 260 lír, ale vezme aj 250.“ Elena sa vtedy pozrela na mníšku a všimla si, že sa okolo nej rozžiarila nezvyčajná žiara a potom uvidela kyticu ruží ako kaskádu na kríži v jej ruke. Mníška zrazu zmizla a Elena spoznala, že mníškou nebol nikto iný, než svätá Terezka z Lisieux. Keď sa potom, plná vzrušenia išla dohovoriť s pani domu, všetko prebiehalo tak, ako jej svätá Terezka povedala. Elena sa s tým zdôverila arcibiskupovi a on navrhol, aby ich prvý dom v Cosenze pomenovala po svätej Terezke.

Odteraz už budeme hovoriť o Elene ako o sestre Elene. Spolu so sestrou Gigiou sa usadili vo svojom novom dome a začali svoj apoštolát, ktorý obsahoval náboženské vyučovanie detí v ich obvode, ktoré boli zanedbávané. Svojou horlivosťou chceli rozšíriť svoju prácu všade a tak jedného dňa sestra Elena prišla na zhromaždenie protestantskej cirkvi a v prítomnosti kazateľa nabádala ľudí, aby sa vrátili do katolíckej cirkvi. Výsledkom práce oboch sestier boli uzatvárané (dovtedy hriešne) manželstvá, krsty detí a pomohli mnohým starším ľuďom konečne prijať sväté prijímanie. Podarilo sa im obrátiť aj 14-ročného chlapca, ktorý bol známy ako „zlodej Ciccio“, ktorý potom žil vrúcnym životom a v mladom veku zomrel svätou smrťou. 

Práca sestry Eleny a sestry Gigie sa tak úspešne rozvíjala, že boli nútené si hľadať nový domov. Utrpenie sestry Eleny naďalej pokračovalo a sestre Gigii nezostávalo iné, len občas zamknúť sestru Elenu na povale, aby ju udržala mimo pozornosti ľudí, ktorí vedeli o jej mimoriadnych javoch. Vstup nepovolila ani arcibiskupovi, ba ani polícii. Obidvom sestrám sa napokon podarilo presťahovať sa do nového domu, a začali uvažovať, s akým novým druhom charity by mali začať. Napomohla im náhoda. Do domu prišiel muž s malou sirotou, nechal ju u sestier a sľúbil prispievať sumou za izbu a stravu. Deň nato mala sestra Elena sen, že videla muža v čiernom, držiac tri dievčatá, hľadajúci mníšku. Keď uvidel Elenu, prosil ju, aby dievčatá vzala k sebe. Nasledujúce ráno sa sen do bodky splnil. Hlboko dojatá sestra Elena objala a vzala k sebe. Postupne k nej prinášali ďalšie deti a aj mentálne postihnuté dievčatko. Monsignor bol s činnosťou sestier spokojný, požehnal ich prácu a sväté túžby v mene arcibiskupa a odteraz bolo úlohou sestier oficiálne prijímať opustené siroty. Sestre Elene pomáhala pri práci úplná dôvera v Božiu Prozreteľnosť. Neskôr poučila ženy, ktoré sa mali pripojiť ku komunite s náplňou ich práce a ako poznávacie znamenie pre kongregáciu vybrala znamenie milodaru svätého Františka z Paoly s emblémom Umučenia Pána Ježiša Krista. Inštitút  Malých sestier Umučenia nášho Pána Ježiša Krista začal naplno pracovať. Do domu prijali 26 sirôt a dve ešte čakali. Vznikla totiž nemilá situácia, istá lekárka žiadala vyšetrenie „ženy s TBC, ktorá ubytovávala opustené dievčatá.“ Po preskúmaní návrhu sa zistilo, že obvinenie je nepodložené a celkom nepravdivé. 

Na scénu opäť nastupuje svätá Terezka od Ježiška. Raz sa táto svätica zjavila niekoľkým maličkým, ktorí sa popri šití v dielni modlili. Sestra Elena vošla do dielne kvôli výkriku: „Videli sme karmelitánsku sväticu!“ A musela ich pravdivosť potvrdiť, sama videla, ako sa na ňu svätica usmieva.

Svätá Terezka od Ježiška naozaj nezaháľala. Jej tretí príhovor bol vlastne dvojnásobným zázrakom. Božia Prozreteľnosť nikdy nezlyhala v starostlivosti o to, čo bolo pre sirotinec potrebné a to ani mimoriadnymi zásahmi.

11. septembra 1935 prežila sestra Elena veľmi bolestivú noc. Ráno sa zistilo, že kuchyňa je prázdna a na obed nemajú čo podať. Sestra Angela požiadala matku Elenu o nejaké peniaze na nákup, no Elena žiadne nemala. Povzbudila však sestru Angelu, aby dôverovala Bohu, On sa o svoje deti určite postará. Medzitým prišiel kňaz, aby odslúžil svätú omšu. Matka Elena navrhla sestre Angele, aby najskôr išla na svätú omšu a aby sa nestrachovala, Pán sa nejako postará. Elena sa spojila v modlitbe so sestrami a sirôtkami a hneď to bolo viditeľné – hneď po Obetovaní sa kaplnkou začala šíriť silná vôňa.  

Sestra Elena v tom čase recitovala ofícium Presvätej Bohorodičky. Zrazu zbadala medzi stránkami Sedembolestnej Panny Márie a svätej Terézie v modlitebnej knihe 50 lírovú bankovku. Bola si celkom istá, že nič také predtým v jej modlitebnej knižke nebolo, pretože túto modlitbu odriekala aj predchádzajúci večer. 

Každopádne po omši Elena dala peniaze sestre na nákup a spolu s ostatnými dievčatami sa vrátila do kaplnky a modlila sa k Bohu, aby jej dovolil nájsť ešte 50 lír vo svojej modlitebnej knihe, ako nespochybniteľný dôkaz, že tých prvých 50 lír sú naozaj darom Božej Prozreteľnosti. 

Večer, keď sa komunita zhromaždila na modlitby, pri recitovaní Confiteor bolo cítiť rovnakú vôňu ako pri rannej omši. Elena sa rozrušila, neodvážila sa otvoriť svoju modlitebnú knižku, ale odovzdala ju sestre Terézii, aby tak spravila ona. Sestra poslúchla a skutočne! Medzi dvomi stránkami bolo ďalších 50 lír! V bielom kruhu bol zelený rukopis, 50+50=100 s niekoľkými písmenami gréckej abecedy.

Že Boh svoje deti skutočne chráni, potvrdzuje nasledujúca udalosť. Muž, ktorý bol predajcom syru a sprevádzala ho malá dcérka v otrhaných šatách, ju prinútil, aby išla po žobraní. Jedného dňa sa však rozhodol ju predať za 30 lír. Sestra Elena začula na ulici jeho dohadovanie sa s iným mužom. Upozornila na to advokáta, ktorý býval neďaleko a požiadala ho o pomoc. Keď ich vyjednávači zbadali, rýchlo sa vytratili a dievčatko nechali na ulici. Sestra Elena ho hneď vzala k sebe domov a okresný prokurátor jej ešte v ten deň nariadil, aby si dievča ponechala napriek akémukoľvek protestu jej otca.

Rehoľa sestry Eleny prijala viac uchádzačov o prácu v komunite a po odchode do Ríma dostala potrebné schválenie pre komunitu. Popritom sa jej utrpenia zväčšovali. Kým bola v Ríme, niektorí ľudia vnikli do jej izby za účelom odhaliť, že Elena využíva okultizmus, je sprisahaná s diablom a vytvára falošné udalosti, aby bola pre iných zaujímavá. Arcibiskup napokon Elene poradil, aby sa obrátila na súd. Podnecovateľ ohovárania sa však arcibiskupovi priznal so svojím pochybením a požiadal sestru Elenu o odpustenie. Žalobu hneď po tom stiahla.   

Lenže ani tak nenastal pokoj. Neskôr bol jeden pastor konfrontovaný s ďalšími sťažnosťami a obvineniami postavenými proti „mníške, ktorá sa rada vydávala za svätú, útočila na dobrú vieru ľudí na škodu iných inštitútov, ako aj výmyslov o pomoci svätej Rity a úskokmi takzvaného blaha dievčat.“ Arcibiskup vypočul sestru Elenu a rázne ukončil šírenie takýchto sťažností.

Božia Prozreteľnosť prichádzala sestre Elene na pomoc aj iným spôsobom. Komunita neoplývala bohatstvom, a sestra sa viackrát musela zadlžiť. Ale pokorila sa a hľadala pomoc u iných ľudí, veriteľov zasa prosila o zhovievavosť. Raz im vypli elektrinu. Elena sa ihneď vybrala za riaditeľom a požiadala ho o pochopenie. Riaditeľ potom prikázal, aby v inštitúte nevypínali elektrinu ani v dôsledku nezaplatenia.

Inokedy sa v čase núdze modlili o pomoc k svätému Jozefovi. Bolo tomu tak napríklad vtedy, keď nemali peniaze, aby zaplatili olej. Svätec pomohol. Pomohol aj vtedy, keď im došiel chlieb. Sestre Elene navrhli, aby ho kúpila na dlh, ale pretože už bola dlžná za knihy, nechcela viac riskovať. Domov sa vrátila naprázdno. Počas spoločného jedla chlieb nemali a tak sa začala modliť. Vtom sa ozvalo klopanie na dvere – obecná stráž im priniesla 36 kilogramov chleba, ktorý ráno vyzdvihli z dôvodu priestupku.  

Stalo sa, že jej raz malé siroty oznámili, že jediné jedlo, ktoré zostalo v kuchyni, sú cestoviny. Sestra Elena ich pohladila a odviedla do kaplnky so slovami: Len sa modlite a uvidíte, že sa Boh postará. O niekoľko minút zavolali sestru, mestský dôstojník im priniesol 18 kilogramov rýb. Sestra Elena mu predtým povedala ich príbeh a dôstojník bol ohromený a ešte viac užasol, keď videl malé siroty modliť sa v kaplnke na stále rovnaký úmysel.

Inštitút zažíval počas rokov zmes neúspechov, ťažkostí, víťazstiev, neistoty, a skúšok všetkého druhu, ktoré sužujú život každého nového spoločenstva, ale všetko bolo podporované Bohom a vedením výnimočne trpiacej, ale dynamickej ženy. Sestra Elena dostala po dlhom čakaní skvelú správu z Ríma – inštitút Malých sestier Umučenia nášho Pána Ježiša Krista sa stal Kongregáciou Pápežského práva. Ale skúšky sa ani nateraz neskončili. Neprajníci sa snažili podkopať autoritu sestry Eleny ako generálnej matky a snažili sa ju uviesť do predčasného dôchodku a nahradiť ju inou, neskúsenou mníškou. Sestry boli nedôstojnosťami, ktoré zvonku hromadili na sestru Elenu, hlboko ranené. Ale Elena naďalej zachovávala svoju cnosť, disciplínu a harmóniu komunity.

Neprajnosť nemá niekedy hranice. Bolo tomu aj vtedy, keď sa snažili poprieť, že by oficiálne uznanie Kongregácie malo nejaký význam. Utrápená, na lôžko pripútaná matka generálka s ťažkosťami vstala a v mene svojej komunity usilovne bojovala proti neustálemu prívalu absurdných ohováraní, vedených proti nim. Chcela odcestovať do Ríma, aby o všetkom informovala samotného Svätého Otca. Podarilo sa jej však stretnúť s kardinálom Montinim (neskorším pápežom Pavlom VI.), vatikánskym štátnym sekretárom. Prišiel k jej lôžku v Ríme a vypočul ju. Potom sľúbil, že jej žiadosť predloží predloží Svätému Otcovi a povzbudil ju, aby „dôverovala Bohu a trpezlivo znášala všetko, čo má k dispozícii za jej posvätenie a výkon svojho diela.“

O sestre Elene sa dá povedať ešte viac – v roku 1940 bolo Pánom Ježišom Kristom nariadené sestre Elene, aby sa zhostila verejnej úlohy a odovzdala posolstvo premiérovi  Benitovi Mussolinimu, aby sa nepripojil k Hitlerovi v druhej svetovej vojne. V opačnom prípade by Taliansko utrpelo hroznú porážku a Mussolini by bol potrestaný Božou spravodlivosťou a mal by rýchly pád. Ale on varovanie ignoroval a všetko, čo bolo predpovedané, sa stalo.

Sestra Elena mala aj návštevu duše u očistca, na stene pri jej lôžku sa zjavila krvácajúca Svätá tvár Ježiša Krista a dostala j posolstvá od preblahoslavenej Panny Márie. Tejto téme sa budeme venovať v neskoršom článku. 

Sestra Elena Aiello zavŕšila svoju misiu v Božích očiach 19. júna 1961. Boh ju povolal k sebe a za úsvitu, keď ešte všetci spali, odletela do neba. Jej duša išla v ústrety svojmu Božskému Ženíchovi, s olejom naplnenou, jasne horiacou lampou. Počas svojho života na zemi viackrát povedala: „Dokonca aj zo svojho hrobu pozdvihnem svoj hlas voči každému, kto sa odváži postaviť proti charitatívnemu cieľu mojej komunity.“

Sestra Elena konala voči Bohu s úplnou odovzdanosťou, detskou prostotou, s úprimnou rečou, otvorenosťou a jednoduchosťou. Odsudzovala nespravodlivosť a vykorisťovateľov aj za cenu ponižovania a nedorozumení. Napriek tomu to bola silná žena. Ruženec si nechala omotať okolo zápästia, aby sa ho každú voľnú chvíľu mohla modliť. Chrám udržiavala vždy čerstvými, krásnymi kvetinami a horlivo dodržiavala slávnosti a s vervou posvätnú funkciu. 

Jediná vec, ktorej sa naozaj bála a ktorá sa jej hnusila, bolo zlo hriechu, s ktorým bojovala všade, kde ho našla. Mala materinský súcit s hriešnikmi a ich spásou a nikdy nešetrila modlitbami slzami a bolesťami.

V jej domoch sa aj počas pracovného času často modlil posvätný ruženec, ale aj iné modlitby a každého smerovala tak, aby svoju prácu neustále vykonával v Božej prítomnosti.

Treba snáď ešte dodať, že sestra Elena sa denne postila o zelenine a vode, ale vždy bola schopná plniť svoje povinnosti aj napriek svojmu utrpeniu. Elenin život sa dá zhrnúť do niekoľkých slov – vždy sa starala o blaho druhých či už duchovne alebo fyzicky, viac ako o svoje. Starala sa dokonca viac o svojho Boha ako o seba, pretože ju niekoľkokrát bolo počuť: „Aká svetlá je tŕňová koruna na mojej hlave! Ó môj Bože, aké malé je toto mučenie v porovnaní s Tvojím!“

V apríli 2011 pápež Benedikt XVI. schválil petíciu, umožňujúcu blahorečenie ctihodnej Eleny Aiello. Za blahoslavenú bola vyhlásená 14. septembra 2011 (sviatok Povýšenia Svätého kríža) o 17.30 na Piazza dei Bruzi v Cosenze v Taliansku. 

Autor:  Masima

ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2022/05/neuveritelny-zivotny-pribeh-sestry.html

Páčia sa Vám naše príspevky? Podporte nás!

Ďakujeme!

Facebook
Twitter
LinkedIn
Pinterest

Organizujeme pre Vás:

Prihlásiť sa

Odber noviniek

Prihláste sa na odber noviniek

Podporte nás!

Vďaka vašim darom a príspevkom napredujeme.

SK36 0200 0000 0043 3785 0551

Podporte nás
Podporte nás