Sv. Bartolo Longo sa zasvätil šíreniu úcty k ružencu potom, čo ho po jeho minulosti satanistu postihla hlboká zúfalosť. Neskôr založil bratstvo ruženca a pomohol obrátiť mesto Pompeje.

Bývalý satanista sv. Bartolo Longo bol len nedávno kanonizovaný pápežom Lev XIV., spolu so šiestimi ďalšími blahoslavenými mužmi a ženami.

Longo je obzvlášť výstižným svätcom pre našu dobu, keď záujem o čarodejníctvo a okultizmus opäť prudko rastie – podobne ako v časoch, keď bol Longo mladým mužom v 60. rokoch 19. storočia v Taliansku. Hoci sa narodil v zbožnej katolíckej rodine, počas štúdia práva na Univerzite v Neapole ho ovplyvnilo antikatolícke prostredie, ktoré odrážalo širšie kultúrne a politické zmeny v Taliansku.

Hnutie za zjednotenie talianskych štátov viedli antikatolícki slobodomurári ako Giuseppe Garibaldi a Giuseppe Mazzini, ktorí sa vášnivo stavali proti Cirkvi a túžili zrušiť pápežstvo. Longovi profesori na univerzite zdieľali rovnaké názory a odovzdávali ich svojim študentom – vrátane Longa.

Zároveň sa šírili okultizmus a špiritizmus. Mnohí študenti verejne protestovali proti pápežovi, navštevovali neapolské médiá a experimentovali s čarami. Bartolo zašiel ešte ďalej – stal sa „satanistickým kňazom“. Podľa vlastných slov počas svojej „ordinácie“ odovzdal svoju dušu démonovi, ktorý sa prejavil „rúhavými výkrikmi“ a trasením stien.

Bartolo sa úplne oddal satanistickej veci – verejne zosmiešňoval katolícku vieru a presviedčal iných, aby ju opustili a pridali sa k okultizmu. Jeho nový život ho však priviedol k utrpeniu: trpel depresiou, paranojou, úzkosťou a mal démonické vízie.

Napokon sa nervovo zrútil. Keď sa ocitol na samom dne, začul hlas svojho zosnulého otca: „Vráť sa k Bohu! Vráť sa k Bohu!“ Longo vyhľadal pomoc priateľa, univerzitného profesora z rodného mesta, ktorý ho presvedčil, aby sa zriekol satanizmu, a predstavil ho dominikánskemu kňazovi P. Albertovi Radentemu, ktorý ho vyspovedal.

V roku 1871 sa Longo stal laickým dominikánom (tretí rád), čo bral ako formu pokánia za svoje hriechy. V zápale obrátenia raz počas jednej seansy vstal, zdvihol medailu Panny Márie a vyhlásil:

„Zriekam sa spiritizmu, lebo nie je ničím iným než bludom a klamstvom.“

Cesta do Pompejí

Počas ciest do Pompejí, kde vykonával právnickú prax, ho hlboko zasiahla nevera a poverčivosť miestnych.

„Ich náboženstvo bolo zmesou poverčivosti a ľudových tradícií, nie skutočným kultom Boha,“ napísal.
„Na všetko – aj tie najbanálnejšie veci – chodili k čarodejniciam a bosorkám, aby získali amulety a čary.“

V tom čase ho opäť prepadla zúfalosť nad svojou minulosťou, no dostal vnuknutie, ktoré mu dalo novú nádej a cieľ.

Neskôr spomínal:

„Keď som premýšľal nad svojím stavom, prepadol ma hlboký zúfalý pocit a skoro som spáchal samovraždu. Vtedy som však začul hlas brata Alberta, opakujúceho slová Panny Márie: ‘Ak hľadáš spásu, rozširuj ruženec. To je prisľúbenie samotnej Márie.’ Tieto slová osvietili moju dušu. Kľakol som si: ‘Ak je to pravda, neopustím toto údolie, kým nerozšírim tvoj ruženec.’“

S pomocou grófky Mariany di Fusco založil Bratstvo ruženca a obnovil schátraný kostol v Pompejach, aby živil vieru tamojších ľudí.

Zázraky a Panna Mária z Pompejí

Longo usporiadal slávnosť na počesť Panny Márie Ružencovej a získal starý, poškodený obraz Panny Márie Ružencovej. Hoci bol „červivý“ a umelecky podradný, po renovácii ho umiestnil do kostola – a už v ten deň sa začali diať zázraky.

Jeden z nich sa stal mladej Fortune Agrelli z Neapola, ktorá trpela nevyliečiteľnou chorobou. Keď sa začala modliť novénu ružencov, Panna Mária sa jej zjavila ako Panna Mária z Pompejí, sediaca na tróne s Dieťaťom Ježišom na kolenách a ružencom v ruke.

Mária jej povedala:

„Kto chce získať milosti, nech sa modlí túto novénu na moju počesť.“

Fortuna ju poslúchla – a bola zázračne uzdravená.

Apoštol ruženca

Bartolo sa potom naplno venoval evanjelizácii a katechéze. Písal knihy, letáky, prednášal o Kristovi a Panne Márii a zakladal charitatívne inštitúcie: sirotinec, odbornú školu a ženské rehoľné spoločenstvo.

V roku 1876 dal postaviť väčší kostol, ktorý bol v roku 1939 rozšírený na baziliku, dnes známu ako Svätyňa Panny Márie Ružencovej v Pompejach. Každoročne na sviatok Panny Márie z Pompejí tam prichádzajú tisíce pútnikov.

Longo svojou prácou rozšíril úctu k ružencu po celom Taliansku a pomohol vymiesť okultné praktiky z Neapolského regiónu.

Na smrteľnej posteli sa modlil ruženec so sirotami, ktorým pomáhal. Jeho posledné slová boli:

„Moja jediná túžba je vidieť Máriu, ktorá ma zachránila a ktorá ma zachráni z pazúrov satana.“

Po smrti

Proces jeho kanonizácie sa začal v roku 1947.
V roku 1980 ho blahorečil pápež sv. Ján Pavol II., ktorý ho nazval „Apoštolom ruženca“.

Vo februári 2025 schválil pápež František rozhodnutie kardinálov a biskupov o jeho kanonizácii.

V nedeľu 19.10.2025 ho spolu s ním pápež Lev XIV. vyhlásil za svätého, spolu s ďalšími:

• laickým katechétom z Papuy Novej Guiney,
• arcibiskupom zabitým počas arménskej genocídy,
• venezuelským „lekárom chudobných“,
• a tromi rehoľníčkami, ktoré zasvätili život chudobným a chorým.

Zdroj: The incredible story of the ex-satanist St. Bartolo Longo canonized by Pope Leo XIV – LifeSite

Zdroj foto: Wikipedia