Z prednášky o. Dominika Chmielewskeho – Nesúď a nebudeš súdený – 1. časť

Ako ľahko vieme odsúdiť druhého človeka pre jeho konanie. Súdenie druhých však často pramení z našej vlastnej pýchy a neistoty. Ak nevieme prijať to, že nás Boh miluje, nie sme spokojní sami so sebou a preto máme potrebu iných súdiť. Človek, ktorý zakúsil Božiu lásku, prestáva mať potrebu súdiť, pretože chápe, že všetci sme závislí od Božieho milosrdenstva. Ak chceme nasledovať Kristov príklad, sme povolaní viac milovať, odpúšťať a prejavovať súcit, než kritizovať a odsudzovať. 

„Nikdy nikoho neodsúdim, lebo na vlastnej koži som sa presvedčil, aké ťažké je byť dobrým.“ sv. Augustín 

SVOJU HODNOTU NÁJDEME JEDINE U BOHA 

Koreňom hriechov posudzovania, ohovárania, pýchy, očierňovania, je neustále porovnávanie sa s inými. Ak sa porovnávame s inými, nežijeme vo vzťahu s Bohom, Ktorý nám dáva úplné prijatie, lásku, odpustenie, a pocit, že je pre nás nekonečne dobrý. Nech by sme spravili milión dobrých skutkov a tisíc najhorších hriechov, Boh nás nebude milovať ani o milimeter viac, či menej. Ak nevstúpime do istoty lásky, ktorú má Boh k nám, začneme o lásku žobrať a hľadať ju u iných ľudí – spôsobom disfunkčným, toxickým a závislým. Budeme ešte viac zraňovaní a druhých vo vzťahu budeme manipulovať, kontrolovať, budeme chcieť vo vzťahu dominovať a za každú cenu budeme chcieť získať pocit svojej hodnoty.  

Bránou porovnávania sa s inými, sú naše oči. Ak v tomto porovnávaní začíname vyhrávať, že sme lepší, ako ten druhý, dostávame sa do pýchy, do povyšovania sa a do pohŕdania inými. Ak z porovnávania vyjdeme ako horší, tohto človeka začíname ničiť. Začíname mu závidieť, žiarliť na neho, ohovárať, posudzovať a odsudzovať ho. Všetko toto sa neskôr obráti proti nám a sami seba začneme ešte viac nenávidieť, neakceptovať, pretože sa cítime byť horší ako ten, s ktorým sa porovnávame. Ak neuvidíme, že tieto veci sú koreňom hriechov, ktorý vyplýva z nášho nedostatočného pocitu hodnoty, nikdy tieto hriechy nevykoreníme. 

Ak sa cítime nemilovaní a zároveň začíname spoznávať pravdu o sebe a o svojom hriechu, táto pravda sa pre nás stáva natoľko neznesiteľnou, že všetci ľudia sa pre nás stanú neznesiteľnými. Najmä tí, s ktorými sa porovnávame a myslíme si, že sú od nás lepší. To, čo máme v srdci, budeme určitým spôsobom dávať von. Ak neprijímame seba, nebudeme prijímať ani iných ľudí. Ak seba nenávidíme, budeme nenávidieť aj iných. Ak nebudeme s milosrdenstvom akceptovať pravdu o sebe, budeme neschopní akceptovať seba, aj iného človeka. 

Keď skutočne pochopíme, ako veľmi sme Bohom milovaní, a tú lásku od Boha aj prijmeme, začneme všetkých milovať rovnako, ako sme sami milovaní. S láskou budeme ospravedlňovať, odpúšťať a budeme plní milosrdenstva. 

Tí, ktorí nechcú vidieť svoj hriech a nechcú stáť tvárou v tvár v pravde o sebe, sú tí, ktorí neprijímajú Božie odpustenie, lebo ich pýcha im nedovoľuje vidieť pravdu o nich. Neznesú spravodlivých okolo seba a za každú cenu ich budú súdiť za to, s čím si sami nevedia rady. Často budú ukazovať svoje vlastné hriechy na iných, hovoriac, že ten druhý je určite rovnaký ako oni. Tohto človeka potom postavia do mediálneho stredu, aby  odvrátili zrak od seba samých a od svojich hriechov. Nechcú, aby sa iní na nich dívali, pretože naznášajú samých seba, ani to, čo sa deje v ich životoch. Je jednoduchšie ukázať prstom na ostatných, ako ísť domov a začať meniť svoj život. Boja sa vidieť pravdu o sebe, pretože šíria svoju pravdu o druhých. 

NENÁVIDIEŤ HRIECH, ALE MILOVAŤ HRIEŠNIKA 

„Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 3-11) 

Ježiš s celým milosrdenstvom súdi hriechy tých, ktorí majú v rukách kamene. Kristus je voči ľuďom, ktorí chcú ženu ukameňovať, veľmi spolucítiaci. Títo sú sami hriešnici. Ježiš nevykrikuje hriechy ostatných, ani nezačne menovať ďalšie hriechy tejto ženy, ale píše ich hriechy prstom do piesku. Je taký diskrétny! Najprv ukazuje milosrdenstvo tým, ktorí chcú byť bez milosrdenstva voči hriešnikom. 

KTO JE BEZ HRIECHU, NECH PRVÝ HODÍ KAMEŇ 

Je nám veľmi ľahko súdiť druhého človeka bez toho, žeby sme poznali históriu jeho života. Nepoznáme jeho rany, ani to, cez čo všetko si musel prejsť. Ako rýchlo dokážeme mnohých hneď odsúdiť pre výzor, či správanie. Až keď nám ten človek začne rozprávať o svojich zraneniach, o celej histórii bolesti svojho srdca, začíname na neho pozerať inými očami a pomaly s ním súcitíme. Viac ho nesúdime z perspektívy činu, ktorý vykonal alebo nevykonal, ale z pohľadu zranenej minulosti, ktorú prežil. 

„Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (Lk 6, 37-38)

Spracovala: Dominika Knapová 

Titulný obrázok: https://pixabay.com/sk/photos/spravodlivos%C5%A5-socha-2060093/

Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás