Vieme, že všetko je relatívne, pominuteľné a naša vlasť je v nebi. (Flp 3, 20) Dočasnej pozemskej reality sa teda príliš báť nemusíme. Mali by sme byť radšej na cestách a žiť takpovediac ,,z kufrov.“

Svätý Ignác napísal, že jezuita si musí zachovať postoj „neustále zdvihnutej nohy“, čiže vždy slobodný, dostupný, pripravený vydať sa na cestu. Myslím si, že túto vetu by si mal každý Ježišov učeník vryť hlboko do srdca. Pretože žiť každý deň podľa evanjelia je náročné a vyžaduje si vnútornú slobodu od tohto sveta.

Dúfajme, že Ježiš od nás nebude vyžadovať krvné svedectvo. Avšak, určite očakáva svedectvo každodenného života. Je to žiť deň čo deň v trpezlivej vernosti Bohu, svojmu svedomiu a svojim povinnostiam. A to aj vtedy, keď prídu ťažkosti a krízy, keď sa nič nedarí, keď prichádzajú neúspechy v práci aj v osobnom živote, alebo nepochopenie inými, odmietnutie blízkymi, pochybnosti vo viere, keď sa občas cítime ako skutoční martýri.

Čo je pre mňa najväčším mučeníctvom? Ako ho prežívam? Čerpám nádej a odvahu z Ježiša?

Duchu Svätý, veď ma Ježišovou cestou. Buď Duchom Pravdy vo chvíľach pochybností a pokušení vo svete. Posilni ma, aby som sa mohol celou svojou bytosťou držať Ježiša.

Text a obrázok pripravil: Mikuláš Mária Lipták – Rytier Nepoškvrnenej

Zdroj: ZAMYSLENIE