Bratislava 9. septembra (TK KBS) Na Slovensko zavítal podsekretár Synody biskupov Mons. Luis Marín de San Martín. V prítomnosti apoštolského nuncia na Slovensku Mons. Nicolu Girasoliho a bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského dnes predsedal svätej omši v Katedrále sv. Martina v Bratislave, na ktorej sa prítomným prihovoril aj v homílii. Pri tejto príležitosti prinášame homíliu v plnom znení.

Drahí bratia a sestry,

V evanjeliu dnešnej nedele sme počuli, že „na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov.“

Prastará múdrosť Izraela vychádzala z predpokladu, že Boh odmeňuje spravodlivého a trestá hriešnika už v tomto živote. A tak choroba bola znakom viny a Božieho trestu. Malomocný bol tak úplne odsunutý na okraj, bol totiž zasiahnutý chorobou, ktorá sa nielen považovala za odpornú, ale – žiaľ, tak sa to chápalo – aj za spojenú s Božím trestom za jeho veľké hriechy (por. Nm 12, 14). Preto táto skupina chorých si drží taký odstup.

Chcel by som sa s vami podeliť s úvahou nad dvomi základnými bodmi:

1. Milosrdenstvo

Ježiš definitívne objasňuje otázku (choroba nie je Božím trestom za hriechy), ale nielen to. Ukazuje aj, že Boh je milosrdný Otec. Boh totiž nezabúda na volanie prenasledovaných, žalosti biednych a vydedených, chorých a vyhodených, ale vždy dáva prednosť poníženým a vylúčeným. Preto sa nebojí toho, že sa k nemu priblížia malomocní, lebo práve pre takých, čo sú ako oni, On prišiel, aby ukázal skutočnosť Božieho milosrdenstva.

Vypočujme si sv. Augustína: „Čo je to milosrdenstvo? Nič iné ako naplnenie si srdca biedou (druhého). Slovo milosrdenstvo (po latinsky „misericordia“) odvodzuje svoje meno od bolesti pre biedneho (miser). V tomto termíne sú obidve tieto slová: bieda (miseria) a srdce (cor). Keď je tvoje srdce dotknuté, zasiahnuté biedou druhého, práve toto je milosrdenstvo. Dávaš chlieb tomu, kto má hlad; daj mu ho od srdca, nie s nezáujmom, aby si sa ku človeku, podobnému tebe, nesprával ako ku psovi. Ak milujeme Boha a blížneho, nemôžeme robiť tieto skutky bez bolesti v srdci.“ (Príhovor 358 A, 1).

V tomto smere je Pápež František veľmi jasný. Počas nedávneho stretnutia s mladými v Assisi hovoril: „Keď hovorím s ľuďmi alebo spovedám, vždy sa pýtam: „Dávate almužnu chudobným?“ – „Ale áno, áno!“ – „A keď dávate almužnu biednemu, pozriete sa mu do očí?“ – „No, neviem…“ – „A keď dávaš almužnu, hodíš len mincu, alebo sa dotkneš ruky biedneho?“. Nepozrú sa do očí, nedotknú sa; a toto znamená vzdialenie sa od ducha chudoby, vzdialenie sa od reality chudobných, vzdialenie sa od ľudskosti, ktorá má poznačovať každý ľudský vzťah.

2. Vďaka

Teraz sa postavme na stranu toho, kto prijíma milosrdenstvo. Sme to práve my, čo sme boli uzdravení, spasení, odpustilo sa nám. Je zrejmé, že nie pre naše zásluhy, ale pre lásku Boha ku každému z nás.

Život viery znamená teda predovšetkým uznať Milosť Boha v našom živote ako to, čo nám dáva spásu.

V evanjeliovom rozprávaní sa pozornosť sústreďuje nie tak na zázrak uzdravenia (ten je vlastne iba naznačený), ale na skutočnosť, že iba jeden je schopný všimnúť si, že uzdravenie prijal práve vďaka tomu stretnutiu. Iba jeden z tých desiatich pochopí, že vzťah s Bohom sa zakladá na láske a na milosti. Božia milosť (tal. grazia) sa stáva nezištným darom, stáva sa vďakou (tal. grazie) za prijatý dar. Tento uzdravený malomocný sa vracia späť, inak povedané, sa obracia, lebo cíti, že to čím je a to, čo prijal, prichádza od Boha a nemôže odpovedať ináč, než s vďakou a chválou spolu s túžbou stať sa učeníkom.

Toto je Kristova Cirkev: nie Cirkev čistých a dokonalých, ale Cirkev obrátených, tých, čo sa otvoria Božej láske a nechajú sa premieňať. Cirkev na ceste k svätosti, chápanej ako účasť v Bohu, ako skúsenosť Boha. A Boh sám v sebe je láska.

Benedikt XVI. v homíli na konci roka 2005 povzbudzoval: „Môžeme právom povedať, že Cirkev žije, aby chválila a ďakovala Bohu. Ona sama je počas storočí „vďakyvzdávaním“, verným svedkom o láske, ktorá neumiera, o láske, ktorá objíma ľudí každej rasy a kultúry a plodne zasieva počiatky pravého života“. Toto je hlboký zmysel Eucharistie.

Drahí bratia a sestry!

Boh sa neuspokojil s tým, že nás urobil svojimi stvoreniami schopnými žiť medzi sebou v akýchsi ľudomilných, filantropických vzťahoch. Skrze Ježišovo telo Boh túži viac, chce zdieľať s nami úplné spoločenstvo, zjednotenie s božským životom. V Kristovi nás urobil synmi a dcérami. V Eucharistii Ježiš dáva „seba samého“ (a nie jednoducho „niečo“). Chápeme, prečo sv. Tomáš Akvinský – veľký eucharistický učiteľ – definoval Eucharistiu ako sviatosť sviatostí, najväčšiu so sviatostí. Eucharistia je najväčší dar milosrdenstva Boha, ktorý sa chce odovzdať človeku, aby ho urobil ako je On sám. Toto je eucharistické tajomstvo, sviatostné „vďakyvzdávanie“. V tele a krvi Krista máme dostup k účasti na živote, ktorý nám dal Kristus Ježiš. V Eucharistii on pôsobí v nás a my sa premieňame na Neho. Preto vždy, keď prijímame pozvanie k jeho stolu, stávame sa účastnými Kristovho daru: daru, ktorý môžeme prijať iba v pokore a láske. Pristúpme teda s dôverou a vďačnosťou k Tomu, ktorý z vďaky urobil zmysel života.

Chcel by som zakončiť krásnou modlitbou, ktorou sa Cirkev dnes obracia k Bohu na začiatku Eucharistie (Kolekta 28. nedele, rok C): „Bože, prameň pozemského a večného života, daj by ťa nikto z nás nehľadal iba pre zdravie tela: každý brat nech v tento svätý deň príde, aby ti vzdal slávu pre dar viery a celá Cirkev nech svedčí o spáse, ktorú neprestajne dávaš v  Kristovi, svojom Synovi.“ Amen.

–

Podsekretár Synody biskupov Mons. Luis Marín de San Martín zavíta na plenárne zasadnutie biskupov Slovenska, ktoré bude v pondelok a v utorok v Badíne. Počas tretieho tohtoročného zasadania, ktoré sa uskutoční v prezenčnej forme, biskupi v jeho prítomnosti zhodnotia diecéznu fázu synody na Slovensku.

ZDROJ: TKKBS