Málo sa o tom hovorí, ale to, čo predstavuje veľmi vážny problém v duchovnom živote je nedostatok modlitby, ktorú by mal každý kresťan praktizovať denno denne.
No nie je to iba o rannej a večernej modlitbe. To nestačí. Ľudia, ktorí obmedzujú svoj duchovný život na niekoľko modlitieb denne, ich často hovoria automaticky s úmyslom splniť si náboženskú povinnosť, ktorá im bola vštepovaná od detstva, často zo strachu, že opustenie modlitby prinesie nejaký ,,efekt nešťastia.“ Viera a vzťah s Bohom sa nerozvíjajú; a ako dospelí zostávajú na podobnej duchovnej úrovni, keď mali 10 rokov… A preto je nevyhnutné uvedomenie si, že modlitba nie je dodatkom k viere. Je to vlastne povinnosť, pretože je potrebné, aby sme duchovne dozreli, priblížili sa k Bohu a rástli v cnostiach.
Modlitba je ako tréning. Keď sa blahoslavený kardinál Stefan Wyszyński stal Primasom Poľska, prvá vec, ktorú urobil, bolo naplánovanie si každého dňa, kde sa odzrkadľovala duchovná disciplína. V čase o 5,00 hod. vstával, pričom od 5.30 hod. bol už v kaplnke. Tam sa v tichu ponáral do individuálnej modlitby a následne slúžil svätú omšu. Kardinálov každodenný život bol naplnený modlitbou, prácou a aj odpočinkom. Bol to muž neuveriteľnej disciplíny. Samozrejme, že nie všetci sme povolaní byť kardinálmi – viesť Cirkev, ale každý z nás je povolaný k elementárnej duchovnej disciplíne, v rámci ktorej je človek schopný vyhradiť si vhodný čas na modlitbu a venovať sa jej každý deň.
Chad Ripperger, odvolávajúc sa na cirkevných otcov tvrdí, že „Čnosť spravodlivosti je podriadená čnosti nábožnosti, vďaka ktorej dávame Bohu to, čo mu patrí.“ Preto svätý Augustín napísal, že ak sa nebudeme modliť aspoň 15 minút denne, nesplníme si svoju povinnosť vo vzťahu k spravodlivosti voči Bohu.
Keby ste sa dnes veriacich spýtali, či milujú Boha a myslia na Boha každý deň, aké by boli odpovede? Žiaľ, pre nás, katolíkov, je veľká hanba, že tak málo milujeme Boha a tak zriedka naňho myslíme. Ľudia skôr myslia na prácu, domov, peniaze, dovolenku, iných ľudí… To je znak toho, že naše priority v živote nie sú v rovnováhe. Život však ukazuje, že tí, ktorí sa modlia, sú najkrajší ľudia. A nejde o vonkajšiu krásu. Ide o to byť dobrý, vznešený, čestný, veselý, milý… Prečo nás modlitba premieňa? Pretože v modlitbe sa stretávame s Bohom a toto stretnutie sa mení, pretože Boh nás premieňa a robí nás takými, ako je On. Svätá Faustína Kowalská vo svojom denníčku napísala: „Čistá a krásna duša sa musí modliť, inak by stratila svoju krásu; duša usilujúca sa o túto čistotu sa musí modliť, inak by ju nedosiahla; novoobrátená duša sa musí modliť, inak by ustúpila; hriešna duša, ponorená do hriechov, sa musí modliť, aby mohla povstať.“ Neexistuje duša, ktorá by nebola povinná modliť sa, pretože všetka milosť plynie cez modlitbu. Preto svätý Alfonz Mária Liguori v tejto súvislosti napísal: „Kto sa modlí, určite sa spasí. Kto sa nemodlí, určite sa zatratí.“ Preto v Katechizme Katolíckej Cirkvi čítame: ,,Modliť sa je životnou potrebou “ alebo „Nič sa nevyrovná modlitbe: veď ona robí z nemožného možné, z ťažkého ľahké… Je nemožné…, aby mohol niekedy upadnúť do hriechu… človek…, ktorý sa modlí.“ (KKC 2744).
Nehľadajme čas na modlitbu, ale nechajme si tento čas vyhradený tak, ako si ho dokážeme nájsť na prácu, spánok, jedlo… Nevyhovárajme sa, že nemáme čas. Počas dňa máme toľko príležitostí modliť sa. Môžeme sa modliť cestou do práce, pri nákupe, alebo aj pri varení… Kto miluje, nájde si čas na milovaného.
Na záver povzbudivé konštatovanie sv. Jána Máriu Vianneyho:
„Modlitba je tajný rebrík vedúci do neba.“
Text a obrázok pripravil: Mikuláš Mária Lipták – Rytier Nepoškvrnenej 
Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás
