MNÍCH Z MESSINA

(Príbeh zjavenia duše z očistca)

V roku 1784 došlo v Messine k strašnému zemetraseniu. Domy boli zbúrané, mnoho životov bolo stratených, samotné hroby boli otvorené. Jediná vec, ktorá unikla, bola katedrála a ľudia to pripisovali zázraku. Niekoľko rokov po tejto udalosti rytier, muž zo šľachtickej francúzskej rodiny, ktorého jeden z bratov bol uznávaným generálnym dôstojníkom a druhý ministrom v Berlíne, navštívil Messinu, aby videl miesto devastácie a vykonal výskum  medzi pamiatkami a ruinami. Bol z Rádu maltézskych rytierov a kňaz, charakterný, kultivovaného intelektu a veľkej fyzickej odvahy.

Prišiel do Messiny za pekného letného dňa a vyzdvihol si kľúč od katedrály z úschovne. Pretože bolo po vešperách  začal s prepisovaním nápisov a prehliadkou budovy. Jeho výskumy ho zamestnával tak dlho, že nevidel, že deň ubúda a keď sa otočil aby vyšiel von dverami, ktorými prišiel, zistil, že sú zamknuté. Skúsil ďalšie dvere, ale všetky boli rovnako zatvorené. Strážca, ktorý ho pred niekoľkými hodinami pustil dnu dospel k záveru, že už dávno odišiel, zamkol budovu a odišiel domov. Darmo kňaz kričal; zemetrasenie zničilo všetky domy v susedstve a nebolo nikoho, kto by počul jeho plač. Nemal teda inú možnosť, len sa podvoliť svojmu osudu a rozhodnúť sa stráviť noc v katedrále. Poobzeral sa po nejakom mieste, kde by sa usadil. Všetko bolo z mramoru, okrem spovedelníc, a v jednej z nich sa usadil v znesiteľne pohodlnom kresle a pokúsil sa zaspať.

Spánok však nebol ľahký. Zvláštnosť situácie, narastajúca temnota a obavy, ktoré by za daných okolností mohla pociťovať aj tá najodvážnejšia myseľ, zahnali akýkoľvek pocit ospalosti. Vo veži katedrály boli veľké hodiny, ktorých tóny zneli viac blízko a slávnostnejšie v budove ako mimo nej. Kňaz počúval každý úder hodín. Najprv desať, jedenásť, potom  dvanásť. Keď doznieval posledný úder polnoci, zrazu zbadal svetlo, ktoré sa objavilo na hlavnom oltári. Zdalo sa, že oltárne sviece sú zrazu zapálené a z výklenku v zadnej časti oltára vyšla postava v mníšskom habite a kukle. Keď sa postava otočila a dostala sa pred oltár, hlbokým a slávnostným hlasom zvolala: „Je tu nejaký kňaz, ktorý bude slúžiť omšu za odpočinok mojej duše?  Nenasledovala žiadna odpoveď a mních pomaly kráčal dolu kostolom a prechádzal popri spovednici. Schovaný kňaz videl, že tvár pod kuklou je tvárou mŕtveho muža. Nasledovala úplná tma; ale keď hodiny opäť začali biť, nastali tie isté udalosti: objavilo sa to isté svetlo a tá istá postava; a tá istá otázka bola položená. No opäť žiadna odpoveď. Ten istý mních, osvetlený tým istým nadpozemským svetlom, ticho kráčal dolu kostolom. Teraz bol kňaz statočný muž a rozhodol sa, že ak sa to isté zopakuje, odpovie na otázku a odslúži omšu. Keď hodiny odbili jednu, oltár sa opäť rozsvietil, znova sa objavil mních a keď  ešte raz zvolal: „Je tu nejaký kresťanský kňaz, ktorý by slúžil omšu za odpočinok mojej duše?“  Kňaz smelo vyšiel zo spovednice a pevným hlasom odpovedal: „Ja ju odslúžim.“ Potom podišiel k oltáru, kde našiel všetko pripravené na slávenie svätej omše a pozbierajúc všetku svoju odvahu slávil posvätný obrad. Na záver mních prehovoril takto: „Stoštyridsať rokov každú noc kladiem túto otázku a až do dnešného večera márne. Poskytli ste mi neoceniteľnú pomoc. Nie je nič, čo by som neurobil, keby som mohol na oplátku pre vás;  ale v mojej moci je len jedna vec. Upozorniť vás, keď sa bude blížiť hodina vašej vlastnej smrti. “

Kňaz už viac nepočul. Odpadol v mdlobách a na druhý deň ráno ho strážcovia našli veľmi skoro pri úpätí oltára. Po čase sa spamätal a odišiel. Vrátil sa do Benátok, kde vtedy žil, a zapísal si vyššie uvedené okolnosti, o ktorých povedal aj niektorým svojim blízkym priateľom. Neochvejne tvrdil, že nikdy nebol tak bdelý ako v tú noc až do chvíle, keď mních prestal hovoriť. O tri roky neskôr zvolal svojich priateľov a rozlúčil sa s nimi. Pýtali sa ho, či ide na cestu. Povedal: „Áno; ale takú, z ktorej niet návratu.“ Potom im povedal, že noc predtým sa mu zjavil mních z Messiny a povedal mu, že o tri dni zomrie. Jeho priatelia sa mu smiali a povedali mu, že sa zdá byť úplne v poriadku. On však trval na svojich vyhláseniach, urobil všetky prípravy a na tretí deň bol nájdený mŕtvy vo svojej posteli. Tento príbeh bol dobre známy všetkým jeho priateľom a súčasníkom. Je zvláštne, že pri rekonštrukcii katedrály v Messine o niekoľko rokov neskôr bola kostra mnícha nájdená zamurovaná v jeho mníšskom habite a kukle. Presne na mieste, ktoré kňaz vždy opisoval ako miesto, odkiaľ pochádzal prízrak.

Zdroj: Kniha- Stories about Purgatory and what the reveal

Spracoval Martin Handzuš – Verím v očistec a modlím sa za duše – viac info tu