Ako by mala veriaca rodina reagovať na to, ak by ich dieťa prišlo domov s priznaním, že v sebe objavilo homosexuálne cítenie? V prvom rade by ho mala vypočuť. Po druhé, prijať ho. Potom ho objať, hovorí v rozhovore Marko Rozkoš, gréckokatolícky kňaz, ktorý už dvadsať rokov sprevádza homosexuálne cítiace osoby v Linke Valentín.

Od teroristického útoku na Zámockej ulici sa cirkvi vyčíta, že aj ona svojím jazykom voči homosexuálne cítiacim osobám či ľuďom z LGBT komunity prispela k tomuto útoku. Čo poviete na výčitku, že cirkev je k týmto ľuďom netolerantná?

Kto pozná cirkev a cirkevné spoločenstvo, a má hoci len základné vedomosti o kresťanstve a Kristovom učení, takú otázku si nepoloží. Ja v cirkvi nepoznám žiadne učenie, zásadu ani pravidlo, ktoré by z cirkevného spoločenstva apriórne vylúčilo nejakého človeka či skupinu ľudí. Cirkev je otvorená pre všetkých a je blízka nám všetkým. V cirkvi má svoje miesto každý. A to tak človek svätý ako hriešny. Takisto tam má miesto aj homosexuálne cítiaci človek. Cirkevné učenie však interpretujú ľudia. Nedokonalosť pohľadu na pravidlá a hodnoty cirkvi môže byť skreslená konkrétnym, neadekvátnym vyjadrením cirkevného predstaviteľa. Ale ak máme na mysli cirkev ako základné spoločenstvo, tak je jednoznačne nepravda, ak niekto povie, že niektorá skupina ľudí, napríklad homosexuálne cítiaci ľudia, v nej nemajú svoje miesto.

Priblížte učenie cirkvi o homosexualite.

Cirkevné učenie vníma homosexualitu ako zranenie. Toto je kľúčová správa. Homosexualita nie je ani v cirkvi, ani vo vedeckých kruhoch vnímaná ako choroba. Homosexualita sama osebe nie je ani hriechom. Hriechom je konkrétne homosexuálne konanie. Najjednoduchšie vyjadrenie cirkevného učenia je, že homosexualita je hlboké zranenie vnútri ľudskej osoby a týka sa identity osoby. Cirkevné učenie o človeku, o tom, čo je človek, je takéto: človek sa skladá z troch súčastí, tela, ducha a duše. Podstatou človeka je duša. To je naše ja. Aby sa duša mohla navonok prejavovať, potrebuje na to dva nástroje – telo, aby mohlo vykonávať fyzickú aktivitu, a ducha – vedomie, čo môžeme nazvať psychikou. Sem patria emócie, rozhodovanie či vôľové aktivity. Keď hovoríme o zranení, tak hovoríme o zranení v oblasti emócií.

V čom spočíva toto zranenie, ako sa prejavuje?

Homosexuálne cítiaci človek je zranený v tom, že mu chýba istota vlastnej identity ako muža alebo ženy. Mužovi chýba identita mužskosti, preto ju hľadá ako vlastnú paradigmu u iného muža. Podobne je to u ženy. Preto homosexualita nie je analógiou vzťahu muž a žena. Homosexuálne cítiaci človek nepotrebuje v prvom rade sex, ale vzťah. Toto zranenie sa prejavuje veľmi citlivou reakciou na vzťah.

Nielen neveriaci, ale aj časť veriacich ľudí cirkvi vyčíta, že homosexuálne cítiacim osobám neponúka žiadne riešenie ich situácie. Je to tak, alebo im cirkev má čo ponúknuť?

Odpoveďou na otázku ako pomáha cirkev homosexuálne cítiacim ľuďom je, že ich sprevádza. Sprevádza homosexuálne cítiaceho človeka jeho životom tak, aby mu pomohla pravdivo vidieť jeho realitu, a aby mu pomohla tú realitu prijať. Čo je možné zmeniť, to mu pomáha zmeniť, a čo sa nedá, to mu pomáha premeniť na obetu lásky k Bohu. A na to má cirkev tie najlepšie nástroje.

Aké?

Spoznať homosexualitu ako zranenie nám pomáha ľudský rozum. Vedecké štúdie v oblasti skúmania ľudskej psychiky a identity osoby jasne hovoria, že homosexualita nie je vrodená. Neexistuje gén homosexuality ani nič, čo by poukazovalo na to, že ľudská prirodzenosť môže byť nastavená aj homosexuálne. Profesor Sanders z Oxfordu v roku 2014 v jednej zo svojich vedeckých štúdií vyjadril, že na homosexualitu vplýva mnoho príčin. Homosexuálna prirodzenosť teda neexistuje, ale činiteľov, ktoré ju spôsobujú, je veľa. Toto je vyjadrenie vedy.

To bol rozum. Aké sú ďalšie nástroje?

Rozum nám povie, že to je zranenie. Cirkev nám povie, že máme dočinenia s krížom. S krížom, ktorý nevieme odhodiť. Tak čo s ním? Obídeme ho? Ujdeme pred ním? Na to má kresťanstvo krásnu odpoveď. Kríž môžeme objať a niesť z lásky k Bohu, z lásky k druhému, z lásky k sebe samému. A nemusíme sa za to hanbiť, lebo svoj kríž nesieme všetci.

Cirkev však ponúka aj prostriedky, ktoré môžu človeku pomôcť pri nesení tohto kríža.

Najsilnejším liekom na zranenie vo vzťahu je jeho posilnenie vzájomným osobným stretnutím. Toto je práve výsadou katolíckeho náboženstva. Boh ako Otec ponúka vo sviatostiach osobný dotyk sprevádzania a povzbudenia či odpustenia a prijatia. Vo sviatosti zmierenia sa dotýka duše človeka milosrdenstvom a prijatím a vo sviatosti Eucharistie zjednotením v duchovnom spoločenstve.

Máme teda rozum, vieru a sviatosti. Je tu ešte niečo, čo ponúka cirkev?

Cirkev chce ponúknuť zdravé, dobré, kresťanské spoločenstvo. Toto sa mi za tých viac ako dvadsať rokov, čo robím v pastorácii homosexuálne cítiacich, ukazuje ako kardinálna vec, ktorú môže cirkev darovať a čím môže pomôcť. Potvrdzuje to aj John Harvey, americký dominikán, ktorý sa celý svoj život venoval homosexuálne cítiacim ľuďom. Viedol cirkevné spoločenstvo k tomu, aby mohlo poskytnúť takto zraneným ľuďom vedomie hodnoty ľudskej rodiny.

Ako by mala veriaca rodina reagovať na to, ak by ich dieťa prišlo domov s priznaním, že v sebe objavilo homosexuálne cítenie?

V prvom rade vypočuť. Po druhé, prijať ho. Potom ho objať. Pomôcť mu tým, že sa môže o to podeliť kedykoľvek, keď mu je ťažko. Pre človeka, ktorý je takto zranený, je veľmi ťažké to, že to nemôže nikomu povedať, lebo má zlé skúsenosti. Nezriedka sa to končí tým, že homosexuálne cítiace osoby si nájdu skupinu, ktorá to toleruje, akou bola napríklad Tepláreň. Môžeme im to vyčítať, keď my sami ich nepočujeme? Keď kresťanský rodič odsúdi svojho syna či dcéru, ak mu to povie?

Treba však povedať, že takí rodičia majú v sebe v tej súvislosti veľa otázok. Najčastejšie v zmysle: môžem za to aj ja? Alebo ako môžem pomôcť môjmu dieťaťu?

Azda pomôže rada: Neodsudzuj ani syna, ani dcéru, ani seba. Nehľadaj príčiny hneď v sebe, v svojej výchove, alebo v synovi, nehľadaj, kde nastal zlom. Analýzu v tejto veci skús nerobiť sám, ale nájdi si na to pomocníka. Niekoho, kto sa v týchto veciach vie viac orientovať. Ďalšia vec, nebuď v tom sám. Ani ako rodič, ani ako dieťa.

Čo myslíte tým nebuď v tom sám?

Hľadaj si spoločenstvo, hľadaj iných ľudí, ktorí majú podobný problém a vytvor s nimi kontakt, stretávajte sa a rozprávajte sa na túto tému.

Kde môže veriaci človek nájsť takéto spoločenstvá?

Práve v cirkvi, ktorá je, paradoxne, kritizovaná za to, že nepomáha. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku už viac ako 20 rokov ponúka službu prijatia a sprevádzania tých homosexuálne cítiacich ľudí, ktorí svoj stav prežívajú ako bolestné zranenie prostredníctvom spoločenstva Linky Valentín. A nielen im, ale aj ich rodičom, ktorých sprevádza a podopiera v ťažkých chvíľach.

Ako pracuje Linka Valentín?

Organizuje pravidelné duchovné obnovy či osobné stretnutia. Prvých desať rokov bolo poznačených skôr negatívnymi skúsenosťami z neprijatia. No neskôr, po spoznaní hodnoty, akou je zdravé kresťanské spoločenstvo, sa situácia zmenila. Stretnutia sprevádza radosť z prijatia a nádej v zdieľaní vlastných trápení v atmosfére dôvery.

Oni sú totiž kvalitní a hodnotní ľudia, ktorí potvrdzujú, že im nepomáhajú tzv. lacné riešenia založené iba na liberálnej tolerancii, vo forme legalizácie ich zranení. Práve naopak, oceňujú, ak im okolie ponúkne nie dúhové okuliare, ale reálnu podporu vo forme prijatia a sprevádzania. Toto robí práve cirkevné spoločenstvo.

Je ešte niečo, čo by sa dalo poradiť rodičom týchto detí okrem nájdenia spoločenstva?

Ešte je to vzdelávanie sa o homosexualite, teda štúdium literatúry o tomto probléme. Linka Valentín vyprodukovala tri celkom subtílne a veľmi hodnotné brožúrky prostredníctvom ktorých človek nadobudne základný kresťanský pohľad na homosexualitu. Je teda potrebné načítať si k tomu niečo, ale treba si dávať pozor na dobré zdroje. Salzburský pomocný biskup Andreas Laun napísal veľmi hodnotnú knihu na túto tému, z ktorej sa dá čerpať (vyšla v českom preklade s názvom Homosexualita z katolického pohledu). Takisto páter John Harvey, ktorého som už spomínal. To je hodnotná literatúra, ktorá zorientuje človeka.

Ďalšia forma pomoci je duchovná obnova či spoločné stretnutie. A potom je to vzájomná modlitbová služba, ktorú robíme aj my. U nás to prebieha tak, že sa modlíme navzájom jeden za druhého. To sú hodnotné veci, ktoré ponúka cirkev.

Čo určite nemá robiť veriaci človek, keď sa o niekom dozvie, že je homosexuál? A teraz nemám na mysli len rodičov či členov rodiny, ale každého kresťana.

V prvom rade by nemal dať nálepku. Kresťan by nemal byť tým, kto vytiahne nálepku, zalepí ju na čelo a povie homosexuál, zle. To je inkvizícia moderného typu. To určite nie. Mali by sme robiť to isté, čo robí otec alebo mama. Veď sme kresťania. Ako môžeme byť kresťanmi, ak človeka hodíme cez palubu? Máme mu pomôcť, hľadať spolu s ním, ponúknuť mu možnosť zdieľať sa. Zdravé kresťanské spoločenstvo prijme takéhoto človeka a snaží sa mu pomôcť. Čo neurobiť? Hlavne nekameňovať falošnou morálkou alebo fatamorgánou liberalizmu.  

Autor: Michal Čop

 Celý článok si môžete prečítať tu: https://standard.sk/271979/knaz-marko-rozkos-homosexualita-je-zranenie-ale-cirkev-ponuka-lepsiu-pomoc-ako-duhove-okuliare/