Nemôžem byť súčasťou sveta, kde muži svojim manželkám dovolia obliekať sa ako ženy ľahkých mravov a nechajú ich vystavovať všetko, čo má zostať skryté.
Kde neexistuje pojem cti a dôstojnosti a na slovo človeka sa nedá odvolať ani keď hovorí “sľubujem”.
Kde ženy odmietajú deti a muži nechcú rodinu.
Kde sa sopliaci za volantom tatkovho auta pokladajú za úspešných a ktokoľvek, kto má len trochu moc, sa vám pokúša dokázať, že ste úbožiak.
Kde ľudia pokrytecky vyhlasujú, že veria v Boha, držiac pritom v ruke pohárik a nemajúc ani najmenšie tušenie, čo je to viera.
Kde pojem žiarlivosť je pokladaný za niečo hanebného a skromnosť je nedostatkom.
Kde ľudia zabudli na lásku a jednoducho len hľadajú najlepší variant partnera.
Kde ľudí znepokojí každý škrabanec na ich aute, neľutujú na jeho odstránenie peniaze ani čas, a sami pritom vyzerajú tak úboho, že maskovať to dokáže skutočne len veľmi drahé auto.
Kde chlapci prepíjajú peniaze rodičov v nočných kluboch, rehocú sa pri primitívnych zvukoch a dievčatá ich za to milujú.
Kde muži a ženy už dávno nie sú k rozoznaniu a kde sa tomu všetkému dohromady hovorí sloboda voľby – ale tí, ktorí si vyberú inú cestu, sú onálepkovaní ako zaostalí despoti.
Ja som si svoju zvolil cestu – škoda len, že som nenašiel dosť pochopenia u ľudí, u ktorých som ho hľadal najviac zo všetkých…
Prevzaté z: modlitba.sk
