Viditeľné vzťahy duší v očistci s veriacimi na zemi majú charakter zázrakov, preto sú zriedkavé. Zem je oblasťou viery. Aby taká viera bola záslužná, musí kráčať v tieni, nevidieť svoj cieľ, ale poznať ho podľa Božieho slova. „Tomáš, veril si, pretože si ma videl,“ povedal Kristus svojmu apoštolovi, – „blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“ Preto nám záhady mimo života zostávajú skryté. Videli sme, že Boh zo súcitu s týmito trpiacimi dušami niekedy dovoľuje, aby sa zjavili živým, aby mohli požiadať o modlitby alebo ohlásiť svoje vyslobodenie. Tu hovoríme len o spásonosnej činnosti, ktorú môžu trpiace duše uplatniť v náš prospech neviditeľnými prostriedkami modlitby, pretože modlitba je spojnicou medzi očistcom, zemou a nebom. Ale nadprirodzené vzťahy modlitby sú neviditeľné – sú srdcom tajomstva. Len Boh, ktorý za nás vypočuje ich modlitby, pozná toto tajomstvo.
Niektorí teológovia, najmä v staroveku, spochybňovali nielen existenciu, ale dokonca aj možnosť tohto očistcového príhovoru za nás. Sv. Tomáš namieta: „Hoci sú svätí v očistci nad nami pre svoju bezúhonnosť, predsa sa nemodlia za nás, ale my sa modlíme za nich.“ Jeho odpoveď: „Hoci sú nám duše v očistci nadradené kvôli bezúhonnosti, sú nižšie kvôli bolestiam, ktoré trpia; z tohto hľadiska nie sú v stave, ktorý im umožňuje modliť sa za druhých, ale skôr v stave, keď ony samy potrebujú modlitby iných.“ Tieto slová treba starostlivo zvážiť. Sv. Tomáš Akvinský nepopiera, že duše v očistci sa za nás modlia; ale vyhlasuje, že z istého hľadiska, nakoľko trpia trestom božskej spravodlivosti, sú našimi menejcennými. Preto vždy radšej prosia o modlitbu, než aby sa modlili a z tohto hľadiska je to všetko veľmi presné. Chudobný človek, keďže je chudobný, nie je v pozícii pomáhať druhým, ani chorý, kvôli svojmu ochoreniu, nie je v pozícii uzdravovať iných. Ak teda považujeme duše v očistci za trpiace a odovzdané Božej spravodlivosti, je zrejmé, že nie sú v postavení blažených v nebi, ktorí majú hojnosť všetkého dobrého a nepotrebujú pre seba nič prosiť. Myslia len na dobro tých, ktorých milujú. Títo druhí sú skutočne schopní prihovárať sa za iných, pretože majú isté a dokonalé šťastie, ktoré si vyžaduje iba komunikáciu.
Ale sú aj iné aspekty, podľa ktorých môžeme uvažovať o dušiach v očistci. Teológia sv. Tomáša Akvinského otvára nové zorné polia. Neuvažujme už o svätých väzňoch očistca, ktorí majú na sebe smútok kajúcnikov, ale pozrime sa na nich oblečených do svadobného rúcha lásky. Považujme ich za súčasť nesmierneho mystického tela Kristovho, umiestneného medzi blažených v nebi a vyhnancov na zemi, a položme si otázku, či by mohli existovať nejaké vážne dôvody na to, aby sme im odopreli moc orodovať u Boha za tých, na zemi. Ich neznalosť toho, čo sa deje na zemi a konkrétnych modlitieb, ktoré im adresujeme, bola predložená ako argument proti ich príhovoru. Už sme ukázali, že takáto nevedomosť neexistuje. Aj keby sa pripustila takáto nevedomosť, stále by sa dalo tvrdiť, že tieto duše sa môžu za nás modliť, nakoľko majú ešte poznanie a spomienky zeme. V očistci nie je žiadna duša, ktorá by nestrávila určitý počet rokov na zemi, preto duše v očistci dobre poznajú skúšky, pokušenia a biedu úbohej ľudskej povahy. Spomienku na príbuzných, priateľov, spoločníkov si každá duša uchováva v čerstvom stave. Čo je potrebné, aby sa modlitba za nás zrodila v srdci očistca? Nič iné ako láska – tá bratská láska, neoddeliteľná od Božej lásky, ktorá spája údy tajomného Kristovho tela. Ak by o nás od svojho vstupu do očistca až po odchod z očistca nevedeli nič, spomienka na minulosť by im bohato stačila na to, aby ich inšpirovala, aby sa za nás modlili a odporučili Bohu záležitosť našej spásy. Duše v očistci zaujímajú svoje miesto v tom veľkom prúde bratskej pomoci, ktorý spája členov troch cirkví. Je pravda, že tieto duše si nemôžu zaslúžiť ani uspokojiť seba ani nás; ale to neznamená, že nemajú moc prihovárať sa za svojich bratov v núdzi, za dobrodincov, ktorí im pomohli.
Ďalšia možná námietka – totiž, že tieto duše sú tak pohltené svojimi bolesťami, že nedokážu myslieť na nič iné, nás nemusí zdržovať, keďže sme na ňu už dostatočne odpovedali na začiatku tejto kapitoly. Pozitívne dôvody sú dôležité. V prvom rade je toto učenie v dokonalom súlade so stavom milosti a lásky, v ktorom tieto duše žijú. Ich láska k blížnemu sa zhoduje s láskou k Bohu. Teraz sa láska prejavuje konaním dobra. Tu na zemi tí najbiednejší, najchudobnejší, dokonca aj hriešnici majú moc modliť sa za seba a za iných. Máme odmietnuť podobnú moc svätým, ktorí žijú v očistci? Sú vari vylúčení z mystického tela, aby neboli schopní urobiť to najmenšie dobro svojim dobrodincom a priateľom? Toto určite nie je tento prípad. Okrem toho si uvedomme, že najvhodnejším spôsobom, ako odčiniť chybu, je praktizovať opačnú cnosť. Prečo sa ide do očistca? Nie je to v konečnom dôsledku nedostatok dobročinnosti? Toto duša odčiňuje prúdom silnej lásky a vrúcnej túžby, ktorá sa bez odpočinku rúti z očistca do neba – k Milovanému, ktorý sa len skrýva a zahaľuje svoju tvár do nepreniknuteľného tajomstva. Duša tiež trpí nedostatkom lásky k blížnemu, a to odčiňuje celkom nezištnou prosbou, ktorú robí za ľudí na zemi – prosbou, ktorá bez prestania stúpa k trónu Otca z hlbín väzenia a zvoláva na zem dážď nebeského požehnania. Naši mŕtvi, ktorí ešte žijú v Bohu a nie sú vo večnom zatratení, na nás nezabúdajú. Neuspokojuje ich iba prijímanie pomoci od nás, ale aj dávajú. Dávajú to, čo môžu vždy dať tí najbiednejší. Dávajú modlitbu.
Toto nám hovorí učenie o spoločenstve svätých. Na základe tohto spoločenstva sa všetci členovia mystického tela podieľajú na blaženosti každého a každý na dobre všetkých; lebo láska, jej základ, nepozná „moje“ ani „tvoje“. Každý člen dostáva a každý člen dáva. Ak by duše v očistci mohli iba prijímať a boli by úplne neschopné dávať, zdalo by sa, že to narúša rytmus lásky. Očistec teda určite musí zaplatiť svoj dlh za našu pomoc v minci príhovoru, pričom zároveň spláca dobroty neba neustálou chválou. Rovnováha je teda zachovaná.
Ešte jedna úvaha na koniec. Je pravdou, že oddanosť dušiam v očistci k nám priťahuje Božskú priazeň. V takom prípade musí Boh zasiahnuť priamo, aby odmenil našu lásku, alebo čaká na ich príhovor za nás, aby mohol udeliť láskavosť, o ktorú sme ho žiadali. Ktorá hypotéza je pravdepodobnejšia? Čo je najviac v súlade s bežným Božím spôsobom zaobchádzania s Jeho inteligentnými stvoreniami? Nie je to to druhé, alebo máme vyhnať z očistca krásnu cnosť vďačnosti? Zdalo by sa, že nádherný kvet vďačnosti sa určite musí naplno rozvinúť v pôde očistca, ktorý denne dostáva pozornosť zeme i neba. S vďačnosťou za to, čo sa stalo, svätí v nebi spomínajú na tých, ktorí im pomohli dostať sa von z očistca, pretože teraz nedostávajú pomoc, ale len komplimenty a chválu. Môžeme však nahromadiť našu súčasnú pomoc v očistci a vďačnosť je jej odpoveďou. Jediný účinný spôsob, akým môžu duše v očistci prejaviť svoju vďačnosť, je modlitba a príhovor za nás.
Zdroj: Pravda o očistci a spôsoby ako sa mu vyhnúť.
Martin JugieSpracoval Martin Handzuš
Viditeľné vzťahy duší v očistci s veriacimi na zemi majú charakter zázrakov, preto sú zriedkavé. Zem je oblasťou viery. Aby taká viera bola záslužná, musí kráčať v tieni, nevidieť svoj cieľ, ale poznať ho podľa Božieho slova. „Tomáš, veril si, pretože si ma videl,“ povedal Kristus svojmu apoštolovi, – „blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“ Preto nám záhady mimo života zostávajú skryté. Videli sme, že Boh zo súcitu s týmito trpiacimi dušami niekedy dovoľuje, aby sa zjavili živým, aby mohli požiadať o modlitby alebo ohlásiť svoje vyslobodenie. Tu hovoríme len o spásonosnej činnosti, ktorú môžu trpiace duše uplatniť v náš prospech neviditeľnými prostriedkami modlitby, pretože modlitba je spojnicou medzi očistcom, zemou a nebom. Ale nadprirodzené vzťahy modlitby sú neviditeľné – sú srdcom tajomstva. Len Boh, ktorý za nás vypočuje ich modlitby, pozná toto tajomstvo.
Niektorí teológovia, najmä v staroveku, spochybňovali nielen existenciu, ale dokonca aj možnosť tohto očistcového príhovoru za nás. Sv. Tomáš namieta: „Hoci sú svätí v očistci nad nami pre svoju bezúhonnosť, predsa sa nemodlia za nás, ale my sa modlíme za nich.“ Jeho odpoveď: „Hoci sú nám duše v očistci nadradené kvôli bezúhonnosti, sú nižšie kvôli bolestiam, ktoré trpia; z tohto hľadiska nie sú v stave, ktorý im umožňuje modliť sa za druhých, ale skôr v stave, keď ony samy potrebujú modlitby iných.“ Tieto slová treba starostlivo zvážiť. Sv. Tomáš Akvinský nepopiera, že duše v očistci sa za nás modlia; ale vyhlasuje, že z istého hľadiska, nakoľko trpia trestom božskej spravodlivosti, sú našimi menejcennými. Preto vždy radšej prosia o modlitbu, než aby sa modlili a z tohto hľadiska je to všetko veľmi presné. Chudobný človek, keďže je chudobný, nie je v pozícii pomáhať druhým, ani chorý, kvôli svojmu ochoreniu, nie je v pozícii uzdravovať iných. Ak teda považujeme duše v očistci za trpiace a odovzdané Božej spravodlivosti, je zrejmé, že nie sú v postavení blažených v nebi, ktorí majú hojnosť všetkého dobrého a nepotrebujú pre seba nič prosiť. Myslia len na dobro tých, ktorých milujú. Títo druhí sú skutočne schopní prihovárať sa za iných, pretože majú isté a dokonalé šťastie, ktoré si vyžaduje iba komunikáciu.
Ale sú aj iné aspekty, podľa ktorých môžeme uvažovať o dušiach v očistci. Teológia sv. Tomáša Akvinského otvára nové zorné polia. Neuvažujme už o svätých väzňoch očistca, ktorí majú na sebe smútok kajúcnikov, ale pozrime sa na nich oblečených do svadobného rúcha lásky. Považujme ich za súčasť nesmierneho mystického tela Kristovho, umiestneného medzi blažených v nebi a vyhnancov na zemi, a položme si otázku, či by mohli existovať nejaké vážne dôvody na to, aby sme im odopreli moc orodovať u Boha za tých, na zemi. Ich neznalosť toho, čo sa deje na zemi a konkrétnych modlitieb, ktoré im adresujeme, bola predložená ako argument proti ich príhovoru. Už sme ukázali, že takáto nevedomosť neexistuje. Aj keby sa pripustila takáto nevedomosť, stále by sa dalo tvrdiť, že tieto duše sa môžu za nás modliť, nakoľko majú ešte poznanie a spomienky zeme. V očistci nie je žiadna duša, ktorá by nestrávila určitý počet rokov na zemi, preto duše v očistci dobre poznajú skúšky, pokušenia a biedu úbohej ľudskej povahy. Spomienku na príbuzných, priateľov, spoločníkov si každá duša uchováva v čerstvom stave. Čo je potrebné, aby sa modlitba za nás zrodila v srdci očistca? Nič iné ako láska – tá bratská láska, neoddeliteľná od Božej lásky, ktorá spája údy tajomného Kristovho tela. Ak by o nás od svojho vstupu do očistca až po odchod z očistca nevedeli nič, spomienka na minulosť by im bohato stačila na to, aby ich inšpirovala, aby sa za nás modlili a odporučili Bohu záležitosť našej spásy. Duše v očistci zaujímajú svoje miesto v tom veľkom prúde bratskej pomoci, ktorý spája členov troch cirkví. Je pravda, že tieto duše si nemôžu zaslúžiť ani uspokojiť seba ani nás; ale to neznamená, že nemajú moc prihovárať sa za svojich bratov v núdzi, za dobrodincov, ktorí im pomohli.
Ďalšia možná námietka – totiž, že tieto duše sú tak pohltené svojimi bolesťami, že nedokážu myslieť na nič iné, nás nemusí zdržovať, keďže sme na ňu už dostatočne odpovedali na začiatku tejto kapitoly. Pozitívne dôvody sú dôležité. V prvom rade je toto učenie v dokonalom súlade so stavom milosti a lásky, v ktorom tieto duše žijú. Ich láska k blížnemu sa zhoduje s láskou k Bohu. Teraz sa láska prejavuje konaním dobra. Tu na zemi tí najbiednejší, najchudobnejší, dokonca aj hriešnici majú moc modliť sa za seba a za iných. Máme odmietnuť podobnú moc svätým, ktorí žijú v očistci? Sú vari vylúčení z mystického tela, aby neboli schopní urobiť to najmenšie dobro svojim dobrodincom a priateľom? Toto určite nie je tento prípad. Okrem toho si uvedomme, že najvhodnejším spôsobom, ako odčiniť chybu, je praktizovať opačnú cnosť. Prečo sa ide do očistca? Nie je to v konečnom dôsledku nedostatok dobročinnosti? Toto duša odčiňuje prúdom silnej lásky a vrúcnej túžby, ktorá sa bez odpočinku rúti z očistca do neba – k Milovanému, ktorý sa len skrýva a zahaľuje svoju tvár do nepreniknuteľného tajomstva. Duša tiež trpí nedostatkom lásky k blížnemu, a to odčiňuje celkom nezištnou prosbou, ktorú robí za ľudí na zemi – prosbou, ktorá bez prestania stúpa k trónu Otca z hlbín väzenia a zvoláva na zem dážď nebeského požehnania. Naši mŕtvi, ktorí ešte žijú v Bohu a nie sú vo večnom zatratení, na nás nezabúdajú. Neuspokojuje ich iba prijímanie pomoci od nás, ale aj dávajú. Dávajú to, čo môžu vždy dať tí najbiednejší. Dávajú modlitbu.
Toto nám hovorí učenie o spoločenstve svätých. Na základe tohto spoločenstva sa všetci členovia mystického tela podieľajú na blaženosti každého a každý na dobre všetkých; lebo láska, jej základ, nepozná „moje“ ani „tvoje“. Každý člen dostáva a každý člen dáva. Ak by duše v očistci mohli iba prijímať a boli by úplne neschopné dávať, zdalo by sa, že to narúša rytmus lásky. Očistec teda určite musí zaplatiť svoj dlh za našu pomoc v minci príhovoru, pričom zároveň spláca dobroty neba neustálou chválou. Rovnováha je teda zachovaná.
Ešte jedna úvaha na koniec. Je pravdou, že oddanosť dušiam v očistci k nám priťahuje Božskú priazeň. V takom prípade musí Boh zasiahnuť priamo, aby odmenil našu lásku, alebo čaká na ich príhovor za nás, aby mohol udeliť láskavosť, o ktorú sme ho žiadali. Ktorá hypotéza je pravdepodobnejšia? Čo je najviac v súlade s bežným Božím spôsobom zaobchádzania s Jeho inteligentnými stvoreniami? Nie je to to druhé, alebo máme vyhnať z očistca krásnu cnosť vďačnosti? Zdalo by sa, že nádherný kvet vďačnosti sa určite musí naplno rozvinúť v pôde očistca, ktorý denne dostáva pozornosť zeme i neba. S vďačnosťou za to, čo sa stalo, svätí v nebi spomínajú na tých, ktorí im pomohli dostať sa von z očistca, pretože teraz nedostávajú pomoc, ale len komplimenty a chválu. Môžeme však nahromadiť našu súčasnú pomoc v očistci a vďačnosť je jej odpoveďou. Jediný účinný spôsob, akým môžu duše v očistci prejaviť svoju vďačnosť, je modlitba a príhovor za nás.
Zdroj: Pravda o očistci a spôsoby ako sa mu vyhnúť.
Martin Jugie
Spracoval Martin Handzuš
