Prvé prikázanie hovorí o tom, aby sme Boha milovali celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Ak niekoho milujeme, je evidentné, že s ním budeme chcieť tráviť čas. To isté platí vo vzťahu s Bohom – ak Ho milujeme, chceme byť v Jeho blízkosti. Jednou z ciest, ako sa s Bohom hlboko zjednotiť a otvoriť Mu celé svoje vnútro, je modlitba srdcom. Je to spôsob, ako Bohu prejavovať lásku nielen slovami, ale aj tým, že jednoducho sme v Jeho prítomnosti. Modlitba srdcom nás učí dôvere v Božiu vôľu a pripomína nám, že najväčším darom je On sám. 

„Boh sám stačí.“ sv. Terézia z Avily 

LÁSKA Z KRÍŽA 

„Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2,9) 

Sme deťmi večnosti a večnosť je naším domovom. Pozemský život nemáme vnímať ako konečnú stanicu. Mnohí sa tu – na zemi – nevieme nájsť. Čím viac vchádzame do sveta Toho, Ktorý je večnosťou, tým viac vidíme, že tento svet sa nehodí do Jeho sveta. Keď vchádzame do Božej prítomnosti, stávame sa tiež inými. Všetko je iné. 

Keď vchádzame do Božieho sveta a do Božej lásky, vidíme, že Božia láska je tak analogicky iná, že je ťažké ju prirovnávať k ľudskej láske. Naša láska je istým spôsobom stále podmienečná. Ak je ku mne niekto dobrý, aj ja budem dobrý k nemu. Takto však milujú všetci. Kresťana má zaujímať tá láska, ktorá nie je z tohto sveta, ale láska, ktorá je z kríža. Láska, ktorá dá život za svojich nepriateľov. Táto láska je jadrom kresťanstva. Neustála láska, ktorá stále odpúšťa. Takejto láske sa nedá naučiť, túto lásku si musíme vymodliť kontempláciou lásky z kríža. Na zemi sa musíme naučiť žiť s každodennými krížmi. Až v nebi budeme žiť bez kríža. Nevyhneme sa krížu, ak chceme mať skúsenosť s Božou slávou. 

„Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného.“ (1 Kor 2,2) 

V KRISTOVI SME NOVÝM STVORENÍM 

Kresťanstvo je absolútna novinka, ktorá neuveriteľným spôsobom prekračuje akúkoľvek terapiu. Terapia môže byť vodiacim nástrojom, ale nemôže zastúpiť kresťanstvo žiadnym spôsobom. Kresťanstvo prekračuje ľudské psychologické mechanizmy a spôsoby, ako ich zvládať. Ježiš nám ponúka nanovo sa stať Jeho dieťaťom. Stať sa dokonca väčším ako je Ján Krstiteľ. My sa namiesto toho sústredíme na seba, na svoje potreby, na svoju minulosť. 

Stratili sme vieru v Boha a v to, čo pre nás urobil. Za každú cenu vždy hľadáme iba ľudské metódy, ako si poradiť so svojou existenčnou bolesťou. Kresťanstvo spočíva v tom, že neustále pozývame Ježiša, aby nám pomohol odpustiť. Odpustenie v kontexte toho, že veci z minulosti už nikdy nebudeme pripomínať. Duch Svätý dáva aj také dary odpustenia, že si nebudeme vedieť spomenúť, kto nám kedy ublížil. 

Ak sa neustále vraciame do minulosti, uvoľňujeme ducha žalobcu. Tento duch otravuje strachom našu prítomnosť a ničí pritom budúcnosť. Prosme o milosť odpustenia, ale už nevchádzajme do minulosti. Zamknime minulosť v Božom milosrdenstve. Ak Boh vždy odpúšťa nám, ktorí Ho neuveriteľným spôsobom zraňujeme, o čo skôr by sme mali odpustiť svojim blízkym my? Odpustiť a zabudnúť znamená veľký boj, ale ide o cestu očisťovania.  

Nechajme tak všetko, čo je staré a ľudské, pretože to sa pominulo. Neotvárajme rany, ktoré nám spôsobila naša vlastná mama. Ideálna a najúžasnejšia mama, je Panna Mária. Celý bolestný príbeh ponárajme a odpúšťajme, ale už ho neotvárajme a nepripomínajme. 

Nepozerajme na svoje rany, pretože sa na nich díva Všemohúci. Našou úlohou je pozerať sa na Jeho lásku. Vhĺbiť sa do Jeho lásky, do Jeho pohľadu. Byť doslova zafixovaný do lásky a nehy, ktorými nás neustále, 24 hodín denne, obdarúva. 

Raz satan pri exorcizme povedal: „Keby ste vedeli, ako vás Boh miluje, keby ste poznali aspoň jedno percento Jeho lásky k vám, ja by som bol sám, sám a sám; a bol by som zničený, zničený a zničený.“ 

„Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia.“ 2 Kor 5,17

ODPUSTIŤ ZNAČÍ ZABUDNÚŤ 

To, čo vyznáme vo svätej spovedi, už neexistuje. Tento hriech bol zmazaný krvou Krista. Ježiš nás pozýva do definitívneho odpúšťania. Už nezáleží na tom, akého sme mali otca alebo matku. Ak správne reagujeme na to, čo od nás Boh žiada, stávame sa Božími deťmi milujúceho Otca, ktorý na nás pozerá s veľkou láskou a nehou. Nemôžeme si to zamieňať s infantilnosťou. Pán nás miluje, ale zároveň sa s veľkým smútkom pozerá na to, ako spolupracujeme s démonom. Vtedy nám zaiste nepovie, ako dobre hrešíme. V každom Božom pohľade je láska, avšak vyjadrovaná rôznymi spôsobmi. 

BOH SÁM STAČÍ 

Každý z nás má vo svojom srdci mocou Ducha Svätého vtlačený ideál Otca – Abba. Takého, ktorý je naším vysnívaným. Ježiš nám pri príchode na zem zjavuje Otca. Kristus rozpráva o Bohu Otcovi takým spôsobom, že učeníci hovoria: „Ukáž nám Otca a to nám stačí.“ Nie je nič dôležitejšie ako vidieť Boha, ktorý nás stvoril. Kresťanstvo je zanechanie pozemského, ľudského, zraneného, toho, čo je plné kontroly, strachu, manipulácie v našich vzťahoch; a začatie budovania najkrajšieho vzťahu, pre ktorý sme boli stvorení – vzťahu s Otcom Abba. Kresťanstvo značí, že mňa ako človeka si adoptoval Boh Všemohúci. 

Spracovala: Dominika Knapová 

Online vo svete – Dominik Chmielewski – škola modlitby srdcom (1.časť) SLEDUJTE TU:

Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás