Páter Dolindo bol kňaz z Neapola, vzrastom maličký, ubolený, chorý, perzekvovaný, za detstva bol týraný otcom. Zároveň bol veľmi pokorný, oddaný Bohu, komunikoval s Ježišom a mal videnia Jeho presvätej Tváre. Podľa svojich videní dal namaľovať obraz. Svoj život úplne odovzdal Bohu. Jeho odovzdanosť poznáme podľa známeho výroku i prostredníctvom novény odovzdanosti: „Ježišu, ty sa postaraj.“
PRIJAŤ BOŽIU LÁSKU A MILOVAŤ
Psychológia učí, že obraz Boha si vytvárame na základe vzťahu s naším biologickým otcom. Ak bol tento vzťah narušený, keď náš otec bol násilník a ubližoval nám, môže byť pre nás ťažké milovať a prijať Božiu lásku. Boh môže byť vzdialený, chladný, apodiktický a možno aj trestajúci. Pritom, Boh je láska.
Zo života pátra Dolinda mi najviac utkveli v pamäti scény z detstva, hovorí Joanna Bątkiewicz-Brożek. Dobre si pamätám príbeh, keď ho otec bil, týral, až mu tiekla krv. Zavrel ho do komory s potkanmi, pretože loptou rozbil matematickú tabuľu. Zakázal mu robiť domáce úlohy na stole, mohol ich písať iba na zemi, žeby nezašpinil stôl. Budil ho uprostred noci, aby si opravil krivé písmená. Často hladoval. Keď sa to všetko spojí do jedného, človek sa zhrozí a pomyslí si: „Ako je možné, že i napriek tomu všetkému denne vystieral ruky k nebu a volal: ´Bože, milujem ťa´?“ Napriek hroznému detstvu nezanevrel na Boha, ale miloval a prijal Božiu lásku.
ODPUSTIŤ A MILOVAŤ
Celá novéna k Dolindovi je o tom, aby sme pripojili svoje srdce k Ježišovmu srdcu a videli, ako Boh skutočne miluje. Možno to znie ako slogan, ale o. Dolindo ukazuje – a teraz sa vrátime k scénam z detstva – , aké ľahké je nechať si v živote zničiť srdce. Iste jestvujú ľudia, ktorých týrala mama, možno dokonca odišla z domu. Sú rôzne príbehy, v ktorých sa vzťah s rodičmi musí napraviť. Samozrejme, dá sa na tom pracovať v terapeutickej ambulancii, kde sa terapeuti vracajú do pacientovho detstva. Žiaľ, sú prípady, kde sa zranení ľudia dištancujú od svojich rodičov. Často počúvame myšlienku, že naši rodičia pre nás robili najlepšie, čo vedeli a mysleli si, že to poslúži k nášmu väčšiemu dobru. Takisto to vysvetľuje aj Dolindov otec. Vo chvíľach sužovania zo strany otca si malý Dolindo kľaká a modlí sa: „Pane Ježišu, odpusť môjmu oteckovi, lebo on zo mňa určite chce vychovať dobrého človeka.“ Aké hrdinstvo!
Avšak, na druhej strane, ak náš otec bol výtržník, podvádzal mamu, opíjal sa alebo čokoľvek iné, ako si potom máme povedať, že to všetko bolo pre naše dobro? Ľudsky je to veľmi ťažké a takmer nemožné. Základom je odpustiť. Bude to proces, ale keď ss nám to raz podarí, budeme vnímať obrovskú vnútornú slobodu.
ÍSŤ PRED JEŽIŠA, KTORÝ NÁS NAUČÍ MILOVAŤ
Pre bežnú fázu procesu blahorečenia bol vykonaný výskum, v ktorom sa skúmali spisy o. Dolinda. Odborníci dospeli k záveru, že rany, ktoré za života o. Dolindo zažíval od svojho otca, zázračným spôsobom zaplavila Božia láska. Inštinktívne si sadal do slnka a opaľoval sa. Vystrčil tvár k slnku a hovoril: „Ježiš, večné slnko.“ Je dobré byť pred Najsvätejšou sviatosťou a hľadieť na Pána Ježiša ako na slnko. „Poďme pred Ježiša a nechajme sa Ním opaľovať“, hovorieva kardinál Krajewski. Nech už sa nám v živote zrútilo čokoľvek – možno si myslíme, že naše manželstvo je nezachrániteľné, sme zdrvení, že nás vyhodili z práce, nechali sme sa niečím uniesť – choďme pred Ježiša a nechajme sa Ním spáliť. Keď sa pred Ježišom opaľujeme, je to akoby sme pred Ním odhaľovali svoju dušu a srdce, ktoré sa zároveň uzdravujú.
Keď sa otec Dolindo schúlil a kľakol si vedľa postele svojho umierajúceho otca, ktorého prosil, aby svoj život vložil do rúk Pána Ježiša, v srdci bojoval s pocitom úľavy. Vedel totiž, že jeho otec zomiera. Krátko na to naozaj zomrel. Dolindo vo svojej autobiografii píše o tomto pocite úľavy. Uvádza, že je to moment, kedy sa zlo môže vkradnúť do srdca. Srdce môže zaplaviť horkosť, smútok, môžeme sa stať obeťou. Často je to ľahšie ako sa pokúsiť vstať a byť vzkriesený. Ľudské sily to však nedovoľujú. Ľudsky je to nemožné. Jediná cesta je byť na druhej strane, v nebi. Treba sa napojiť na Božie Srdce a nechať Ho pumpovať krv a životodarnú silu do nášho srdca. Opäť tu bol prítomný Eucharistický Ježiš, ktorý srdce o. Dolinda zaplavil Božou láskou k jeho otcovi; bolo možné odpustiť. Bez toho by zaiste nebol schopný celý život kričať: „Bože, milujem ťa!“ Je dôležité pochopiť to, že v našom živote veľmi často nie sme schopní prijať Božiu lásku, pretože si myslíme, že si ju buď musíme zaslúžiť alebo si nesieme rany, ktoré spôsobili blok. Páter Dolindo nám v tomto radí: Otvor svoje srdce. Nechajme na seba pôsobiť sviatostného Ježiša. Otvorme svoje srdce a povedzme Bohu: „Vstúp a postaraj sa o mňa. Postaraj sa o moje srdce a veď ma.“
Všetky rany, ktoré si nesieme v srdci, sa premietajú do našich vzťahov s blížnymi a do nášho zdravia. Veľmi často sú príčinou depresie a toho, že padáme. Najdôležitejšie je však vstať a ísť za Ježišom. Občas musíme zatnúť zuby, ale veľmi potrebné je ísť a nájsť ticho a pokoj. Základnou podmienkou je nehovoriť, ale otvoriť svoje srdce a zotrvať v tichu. Nie je to ľahké, dokonca ani v adoračných kaplnkách. Musíme sa však silno ponoriť a povedať: „Ježišu, ty sa o mňa postaraj, teraz konaj ty.“ Vtedy uvidíme, aké zázraky sa budú diať. Nebuďme ale ako pohania. Modlime sa srdcom. Nechajme Boha hovoriť a konať. Mystik z Neapola hovorí: „Keď navštívite väzňa lásky, pokorte sa, klaňajte sa, milujte a modlite sa. Pocítite, ako vás naplní nový život, vo svojich bolestiach zažijete úľavu a útechu. Vo svojich starostiach pocítite, ako vás posilňuje sila a nádej, v ktorých nájdete bezpečnú pevnosť.“
Joanna Bątkiewicz-Brożek
Spracovala: Dominika Knapová
