Slováci sú široko ďaleko známi svojim sebemrskaním a hundraním na všetko, čo u nás nefunguje. Naša typická slovenská malosť sa prejavuje niekedy až nekritickým obdivom k iným štátom, ktoré sú lepšie, väčšie a rozumnejšie. Mnohokrát sa nám až predĺži nos od závisti, keď vidíme, ako inde veci a právo funguje a u nás nefunguje. Určite budete protestovať proti tomuto „nactiutŕhaniu“ slovenského národa a ja Vám  radšej dám za pravdu, aby som sa zbavil hlučných protestov. Skúsme to povedať inak. Každý národ má svoje pokušenia. Typickými pokušeniami malého národa sú servilnosť a snaha akosi sa prispôsobiť a úskokom dosiahnuť prežitie či pokojný život. Typickými pokušeniami veľkého národa sú imperialistické maniere,  pýcha, nadutosť a  nezriedka aj prihlúpla odvaha robiť nezmysly. Pokušeniam treba odolávať. Aké sú lieky pre víťazstvo nad pokušením? Malý národ by mal byť  hrdý na skutočné hodnoty a na svojich svätcov, pravdivý voči sebe a povzbudzovať sa k odvahe a obeti. Rád by som Vám ukázal, na čo môžeme byť hrdí.

Mnohé štáty neustáli bitku o svoje prežitie a sami sa odsúdili na smrť, keď odsúdili na smrť rodinu a manželstvo. Bez rodiny, niet národa.  „Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti.“[1]hovorí zákon o rodine.Ak je chorá základná bunka spoločnosti rodina, znamená to rakovinu spoločnosti. Aj Slovensko je choré, ale stále ešte má správne nastavenú „diagnostiku“. Diagnostickými prístrojmi spoločnosti sú zákony, ktoré ukazujú či je niečo dobré, alebo zlé. V poslednom čase sme dosiahli jeden veľký úspech. Novelu Ústavy SR. Môžeme za to poďakovať mnohým ľuďom, mnohým stranám a určite v tom čase zavážilo aj tých 200.000 podpisov, vyzbieraných pod referendum s požiadavkou, aby sa manželstvom mohol volať iba zväzok medzi mužom a ženou. A tak naša Ústava obsahuje dôležitý smerovník: „Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.[2]“

Zafrflem si teraz ja, aby som potvrdil príslušnosť k malému národu. Spolu s jednou  z najvýznamnejších právnych autorít sme sa snažili presvedčiť politikov, aby k tejto vete pridali ešte jednu: Práva a povinnosti založené manželstvom nie je možné založiť inak. Nepodarilo sa. Škoda, že  táto veta nebola predložená na rokovací stôl.  Buďme však vďační. Podarilo sa veľké dielo, ktoré slúži ku cti všetkým, ktorí sa na ňom podieľali. Potom, ako Najvyšší súd USA po niekoľkých storočiach „objavil“ vo svojej Ústave právo na manželstvo osôb rovnakého pohlavia, to nie je vôbec samozrejmosť.

Čím dobrým sa môžeme ešte pochváliť? Naša Ústava a zákony chránia  rodinu, manželstvo a rodičovstvo.

Je to také zlé? Áno, právo sa začína veľmi vyprázdňovať od svojho zmyslu. Prechádza často chorobou technokratického šialenstva „oslobodeného“ od rozlišovania dobra a zla. Slová strácajú svoj zmysel. Ľahšie a bezproblémovejšie sa dá ukončiť manželstvo ako ukončiť zmluva s telefónnym operátorom. Rozvody spôsobili, že slovo „trvalé“ už neznamená presne to, čo by malo znamenať.Ako sa to stalo? Čo bolo pred viac ako polstoročím najväčším argumentom pre prijatie rozvodov? Bola to táto otázka:„Ako to ovplyvní Vaše manželstvo? Hádam sa kvôli možnosti rozvodu nerozvediete? Rozvedú sa predsa iba tí, ktorí by od seba aj tak odišli. Nechajte im slobodu, vás Vaše manželstvo to nijako neovplyvní. A dnes máme 50 percentnú rozvodovosť. Naozaj rozvody neovplyvnili manželstvo? Cena za tento omyl bola privysoká. Pravnuci trpia za túto chybu svojich dedov. Deti, ktorých rodičia sa rozviedli často opakujú ich vzory. Rozvod zanecháva po sebe generačnú spúšť detí vyrastajúcich bez otcov. Začnime sa vracať  po malých krôčkoch späť k budovaniu manželskej kultúry, k úcte k trvalosti manželstva. Dávajme prednosť „oprave“ pred „výmenou“.

V zákone o rodine máme ustanovenie, že účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí. A tak máme jeden smerovník dobrý a ten druhý o rozvodoch zlý.  Musím sa priznať, že bolo mojim cieľom, aby tu tento dobrý smerovník pribudol a v čase keď sme tvorili zákon o rodine aj vďaka ochote jedného z najlepších legislatívcov, ktorých poznám sa to podarilo. Manželstvo je skutočne trvalé životné spoločenstvo. Uzatvára sa nie pre vlastný pôžitok, pre sebecké účely, ale preto, že sa ním zakladá rodina a zabezpečuje riadna výchova detí. Keď Vám bude niekto hovoriť, aby ste nikomu nevnucovali svoje náboženské presvedčenie, môžete mu odpovedať, aby Vám on nenanucoval svoju ideológiu konzumizmu. Aj v komunistickom zákone o rodine a  aj v demokratickom zákone o rodine z roku 2005 je už desiatky rokov medzi zásadami zákona ustanovenie, že „Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“[3]Biológia nepustí, týmto sa manželstvo odlišuje od iných zväzkov.

Keď Vám niekto bude hovoriť, že nezáleží na tom, kto dieťa vychováva, hlavne, že ho miluje. Môžete mu povedať, že najnovšie výskumy potvrdzujú, že najlepšie pre dieťa sú jeho biologickí otec a matka. A že si to nemyslíte iba vy, ale je to náš zákon o rodine, ktorý hovorí: „Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa.“[4]

Bohužiaľ čelíme aj tomu, že ľudia si vyberajú zlý životný smer. Kariéru, peniaze, zábavu. Spoločnosť si však váži rodičovstvo a preto v zákone o rodine nájdete medzi hlavnými zásadami aj to, že“ Rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža.“[5]

Slovensko má dobre nastavené aj práva rodičov k deťom. Deti u nás nevlastní štát. Rodičia sú prvoradí pri výchove. Zákon o rodine hovorí: Rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom.[6]Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.[7]Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením a povinnosť zabezpečiť rodine pokojné a bezpečné prostredie.[8]

Zákon tiež hovorí, že „Všetci členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si pomáhať a podľa svojich schopností a možností zabezpečovať zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne rodiny.“[9]  ale aj to, že „rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.“[10] Spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen svoju ochranu, ale aj potrebnú starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone rodičovských práv a povinností.[11]

Slováci môžu byť skutočne hrdí  na tieto ustanovenia zákona o rodine a Ústavy Slovenskej republiky. Ak ich začneme aj žiť, budeme sa mať dobre. A buďme hrdí aj na hrdinov, ktorých máme medzi nami a ktorí ukázali, že ísť podľa dobrých smerovníkov sa oplatí aj keď to môže byť ťažké.

JUDr. Mgr. Anton Chromík, PhD.

Predseda

Aliancia za rodinu

[1]Čl.I, čl. 2 prvá veta základných zásad zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine

[2] Článok 41, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

[3][3] Čl. I, čl. 1 základných zásad zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine

[4]Čl.I, čl. 3 základných zásad zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine

[5]Čl.I, čl. 3 základných zásad zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine

[6]Čl.I, čl. 4 základných zásad zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine

[7] Článok 41, ods. 4  Ústavy Slovenskej republiky

[8]Čl.I, čl. 4 základných zásad zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine

[9]Čl.I, čl. 4 základných zásad zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine

[10] Článok 41, ods. 4  Ústavy Slovenskej republiky

[11]Čl.I, čl. 3 základných zásad zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine