Učiteľka Cirkvi

Narodila sa 23. 3. 1347 v Siene v Taliansku do početnej rodiny farbiara vlny Jakuba Benincasu a Lapy ako predposledná z 24 detí. Ako 25. dieťa bol v rodine ešte adoptovaný sirota Tomáš della Fonte, ktorý bol Katarínin bratranec. Neskôr sa z neho stal dominikán a Katarínin spovedník.

Katarína už v šiestich rokoch mala prvé zjavenie Pána Ježiša v kňazskom rúchu za sprievodu apoštolov Petra, Pavla, Jána a ďalších bielo odetých osôb. Toto videnie nad bazilikou sv. Dominika potom považovala za pozvanie k bezvýhradnému nasledovaniu Krista. Už v detskom veku sa mu zasvätila a žila mimoriadne zbožne.

Od 12 rokov jej matka začala hľadať ženícha, a Katarína jej preto prezradila, pre aké ideály sa rozhodla. Hoci matka bola zbožnou katolíčkou a deti vychovávala vo viere, o Kataríniných nápadoch nechcela ani počuť. Katarína nechcela porušiť povinnú lásku k rodičom, preto sa uchýlila napríklad k tomu, že si ostrihala svoje krásne dlhé vlasy, aby nevyzerala príťažlivo. Ani to nepomohlo, dostala ešte tvrdšiu prácu, akoby bola slúžka, a zároveň prišla aj o svoje miesto v izbe. Ona si však vytvorila novú „izbietku“ vo vnútri svojej duše a tam sa stretávala so svojím božským Ženíchom. Jej prejavy boli plné pokory a vytrvalosti, s ktorou chcela dosiahnuť vstup do tretieho rádu dominikánov. Najprv získala na svoju stranu otca. Podľa niektorých životopisov ním pohlo videnie žiary a holubice nad dcérou. Podstatné je, že presvedčil aj matku, aby súhlasila s Kataríniným želaním.

Po dovŕšení 16 rokov žiadala o prijatie medzi dominikánske terciárky, nazývané mantelátky, podľa ich čierneho plášťa „mantlu“, ktorý prekrýval ich biele rúcho. Predstavení jej najprv nechceli vyhovieť pre jej mladý vek, ale potom súhlas dali. Terciárky žili vo svete, ale nosili svoj rehoľný odev. Katarínin život sa odohrával hlavne na štyroch miestach: kostol sv. Dominika, rodný dom, nemocnica della Scala a leprosárium sv. Lazara, kde s hrdinskou láskou ošetrovala najviac postihnutých pacientov.

Žila veľmi asketicky, neustále sa postila od mäsa, odriekala si aj varené jedlá a jedla surovú zeleninu, chlieb a vodu. Trikrát denne sa bičovala, konala tak pokánie za druhých. Spánku si dopriala len veľmi málo a na tvrdom lôžku. Od Boha bola obdarovaná mnohými milosťami, okrem videní a extáz dostala múdrosť a jej prosby za obrátenie konkrétnych hriešnikov bývali často vypočuté. Niektorí ju obdivovali, iní závideli a nenávistne urážali, medzi takých patrili aj rehoľné osoby.

V Siene chodila ošetrovať aj starú vdovu a rehoľnicu postihnutú rakovinou a otvorenými vredmi, ktoré ošetrovala. Táto chorá ju však začala ohovárať a Katarína sa v ťažkej chvíli obrátila v modlitbe k Pánovi Ježišovi. Ten sa jej zjavil a ponúkol jej dve koruny, aby si vybrala. Jedna bola zlatá a druhá tŕňová. Katarína siahla po tŕňovej a nasadila si ju na hlavu. Potom ju už ohovárania v meste nevyrušovali a nevďačnici láskavo slúžila ďalej. Tá sa obrátila, lži odvolala a Katarínu poprosila o odpustenie. Mnohé zobrazenia s tŕňovou korunou vychádzajú z tohto príbehu.

Za čias pontifikátu Urbana V. bola vo videní Kristom vyzvaná, aby sa začala venovať apoštolátu. Začala žiť verejnejším životom a začali za ňou chodiť významné osoby zo Sieny, Florencie a Pisy. Niektorí žiadali radu, iní duchovné vedenie. Niektorí s ňou začali korešpondenciu, ale ona nevedela čítať a písať, pretože žiadnu školu nenavštevovala a nikto ju to nenaučil. Inak však bola veľmi schopná, ako vyplýva z toho, že dokázala diktovať aj trom pisárom naraz, každému iný obsah.

Katarína mohla mať niečo málo cez 20 rokov, keď začala s apoštolátom, a nedôvera zo strany dominikánskej rehole bola teda celkom pochopiteľná. V máji 1374 ju preto vedenie predvolalo na generálnu kapitulu do Florencie. Tam uznali jej pravovernosť a určili jej duchovného vodcu, ktorým bol učený Rajmund da Capua.

Katarína bola po návrate z Florencie natoľko známa, že ju Gregor XI. aj jej predstavení vyzvali, aby povzbudila kresťanských veľmožov k boju proti postupujúcim Turkom.

V ďalšom roku bola pozvaná k apoštolátu do Pisy, kde už pôsobila počas morovej rany v predchádzajúcom roku, ošetrujúc chorých. Pri pobyte v roku 1375 tam počas svojho pôsobenia dosiahla ďalší stupeň spojenia s Kristom cez bolestivé znaky jeho utrpenia – stigmy. Pri jednom zjavení začalo z ukrižovaného Krista vychádzať päť krvavých lúčov k jej rukám, nohám a srdcu. Ona však prosila, aby stigmy, ktoré mala prijať, neboli na tele viditeľné, ale boli len vnútri cítiť. V tej chvíli sa krvavá farba zmenila na zlatú a svetelné lúče jej zasiahli oných päť miest, len ostré bolesti pripomínali miesta Ježišových rán. Stigmy teda mohla pred svetom tajiť.

Vo Florencii sa chopili zbraní pre nesúhlas s cirkevným štátom. Gregor XI. vyhlásil proti nim exkomunikáciu a interdikt. Florenťania sa potom obrátili na Katarínu s prosbou o vyjednanie zmierenia. Katarína teda navštívila v Avignone pápeža, ktorý ju prijal s veľkou úctou a prosbe o zmier vyhovel. Lenže ani jedna zo strán neprijala návrhy a odporúčania v plnom rozsahu.

Gregor XI. udelil Kataríne aj niektoré privilégiá, medzi ktoré patrilo mať prenosný oltár a na apoštolských cestách mať k dispozícii troch spovedníkov pre čerstvo obrátených kajúcnikov. Katarína tiež žiadala od pápeža, ktorý od roku 1305 sídlil v Avignone, aby sa vrátil do Ríma, hlavného sídla Petrových nástupcov. Na jej naliehanie sa k tomu kroku rozhodol 16. 9. 1376 a uskutočnil ho po štyroch mesiacoch. V ďalšom roku 1378 však zomrel a nový pápež Urban VI. si znepriatelil kardinálov, ktorí potom zvolili vzdoropápeža, sídliaceho opäť v Avignone, a voľbu Urbana vyhlásili za neplatnú. V tom čase Urban VI. povolal Katarínu, ktorá ho neprestala uznávať, do Ríma, aby mu pomáhala v ťažkej situácii.

Po príchode do hlavného mesta trápili Katarínu aj chyby v dominikánskej reholi, za ktorých nápravu sa modlila a pripravovala viac členov na obnovu rádu. Na jej želanie bol generálnym predstaveným ustanovený Rajmund de Capua, ktorý nastúpil dva týždne po jej smrti a uskutočnil obnovu.

Bohatý a vyčerpávajúci život Kataríny skončil v jej 33 rokoch. Zanechala bohaté literárne dielo, ktoré tvorí 382 listov, z nich 23 bolo pápežom a 11 hlavám štátov; ďalej kniha Dialóg a 26 modlitieb. Jej kniha Dialóg (uvádzaná aj ako „Božia prozreteľnosť“) bola diktovaná po uzavretí mieru medzi pápežom a talianskymi mestami. Je písaná vo forme otázok nebeskému Otcovi a jeho odpovedí. Hovorí sa v nej o Božom milosrdenstve aj o mystickej ceste lásky, ktorou ide duša v ústrety spojeniu s Najsvätejšou Trojicou. Dielo bolo podnetom na zaradenie Kataríny medzi učiteľov Cirkvi.

Katarína bola s veľkými poctami pochovaná na cintoríne dominikánskeho kláštora „alla Minerva“ v Ríme. Pri jej hrobe sa začali diať zázraky a potom boli jej ostatky prenesené pod hlavný oltár kostola Santa Maria sopra Minerva v susedstve rímskeho Panteónu.

Svätorečená bola Piom II. v roku 1461. Oveľa neskôr, až v roku 1866, dostala od Pia IX. titul spolupatrónky Ríma a v roku 1939 bola Piom XII. so sv. Františkom vyhlásená za patrónku Talianska. Zvláštneho vyznamenania sa jej dostalo 4. 10. 1970 od Pavla VI., keď bola zaradená medzi učiteľov Cirkvi. Tento titul pred ňou dostávali len poprední učenci teológie. Naposledy ju povýšil Ján Pavol II., keď ju vyhlásil za spolupatrónku Európy 1. 10. 1999, a to spoločne so sv. Brigitou Švédskou a s Editou Steinovou. Od októbra 2000 stojí štvormetrová socha sv. Kataríny z bieleho carrarského mramoru od sochára Erika Amana vo vonkajšom výklenku vatikánskej baziliky.

Svätá Katarína Sienská, prosím, oroduj za nás.

Zdroj: https://www.facebook.com/share/p/1Hb1971WWK/

VEĽKÉ PARACORDOVÉ RUŽENCE Z CHIRURGICKEJ OCELE PRE MÁRIINÝCH BOJOVNÍKOV SI MÔŽETE ZAOBSTARAŤ TU

Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás