??Ak nám chcete pomôcť a podporiť nás jednorázovým finančným príspevkom môžete tak urobiť tu ▶️: podporte nás Ďakujeme? za každý príspevok. Prosíme modlite sa za nás??❤

Úžasná a obdivuhodná je skutočne mocná sila slov premenenia, obnovenia Kristovho vtelenia v rukách kňaza! Naviac radujte sa a jasajte, že máme privilegované miesto vo svätej obete omše, ako vieme z autority samotného Krista, aby sme zvelebili nášho nebeského Otca a spôsobili veľkú radosť našej Presvätej Bohorodičke a všetkým svätým v sláve.

Svätá omša je okrem toho najlepšou pomocou živých, najsladšou útechou zosnulých. Tu opäť môžeme zvolať: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna; aby každý, kto v Neho verí, nezahynul, ale aby mal večný život.“ (Ján 3, 16). Boh prvýkrát prejavil túto nevýslovnú lásku svetu, keď poslal svojho Syna z neba, aby vzal na seba prirodzenosť človeka. Teraz každý deň znova prejavuje tú istú lásku tým, že svojho Syna posiela znovu z neba, aby sa stal omšou. A ako Jeho prvé vtelenie spôsobilo radosť v nebi a prinieslo spásu na zem, tak je to aj s jeho každodenným vtelením na oltári. Svojou prvou inkarnáciou si Kristus vyslúžil neoceniteľné poklady božskej milosti; obnovením tohto Vtelenia rozdáva toto nebeské bohatstvo všetkým, ktorí zbožne slúžia alebo počujú omšu.

Nasledujúci príklad to ilustruje:

V zdrojoch františkánskeho rádu je zaznamenané, že blahoslavený Ján z Alvernia bol zvyknutý slúžiť omšu s mimoriadnou oddanosťou, a to tak veľmi, že často prežíval nevýslovnú sladkosť, ktorá bola pre jeho krehké sily príliš veľká. Pri jednej príležitosti, keď na sviatok Nanebovzatia slúžil svätú omšu, sotva začal, jeho duša bola zaplavená blaženosťou a takým vytržením, že sa obával, že nebude môcť dokončiť túto omšu. Bolo to tak, ako predpokladal. Pretože keď sa dostal k Premeneniu, preniesla sa na neho nesmierna veľkosť Kristovej lásky, ktorá ho nútila zostúpiť z neba, aby prevzal ľudskú prirodzenosť (a ktorá ho stále núti, aby obnovil ten istý čin vo svätej omši), a roztopilo sa v ňom srdce dobrého kňaza, jeho sila ho opustila a nebol schopný dokončiť modlitbu Premenenia.

Otec Gvardián to vnímal a ponáhľal sa k oltáru s ďalším otcom, aby mu pomohol dokončiť Premenenie. Ostatní mnísi a zvyšok zboru boli veľmi znepokojení, pretože si mysleli, že otec Ján náhle skolaboval. Nakoniec ohromne sa namáhajúc dokončil slová Premenenia. A hľa, Hostia, ktorú držal v rukách, sa zmenila na podobu usmiateho Dieťaťa a blahoslavený Ján videl božské Dieťa ako novonarodené dieťa odpočívajúce v jeho kňazských rukách! V tom okamihu mu bolo dané tak hlbokého poznania pokory Nášho Pána, že sa stal pre nás človekom a každodenne obnovoval svoje Vtelenie, že toto poznanie bolo pre neho príliš veľa; jeho sily ustúpili a on by padol, keby ho otec Gvardián a niektorí spulubratia nepodporovali v svojom náručí. Napriek tomu s vynaložením síl a pomocou, pokračoval v omši až do prijímania. Ale keď prijal Telo Pána, dostal sa do úplného bezvedomia a museli ho odniesť do sakristie, kde niekoľko hodín ležal ako úplne mŕtvy.

Ľudia v skutočnosti už začali nariekať a oplakávať jeho stratu. Keď znovu prišiel k sebe, jeho bratia ho prosili pre lásku Božiu, aby im povedal, čo sa stalo, keď ho takto ochromilo pri oltári. Keďže nebol schopný odolať ich naliehaniu, odpovedal:

„Keď som bezprostredne pred Premenením premýšľal o Kristovej láske, ktorá ho v minulosti priviedla k tomu, aby sa stal človekom, a každodenne ho privádzala k vteleniu vo svätej omši, cítil som, ako sa moje srdce topí ako vosk a moje údy strácajú svoju moc, že som nemohol stáť vzpriamene alebo vysloviť slová modlitby. A keď som ich s veľkým úsilím vyslovil, uvidel som vo svojich rukách už nie Svätú hostiu, ale milé Dieťa, ktorého samotný pohľad prenikol do mojej duše a strávil moju telesnú silu, takže som omdlel a upadol do sladkej extázy lásky.“

To je to, čo kňaz zdieľal so svojimi zbožnými poslucháčmi, aby im dal najavo nevyspytateľnú lásku nášho Pána k nám úbohým hriešnikom, pretože pre nás a pre našu spásu každodenne obnovuje tajomstvo Jeho Vtelenia a dáva nám ovocie tejto záhady v hojnej miere.

Z tejto udalosti je zrejmé, aká radosť zostupuje z neba na zem, keď Zdroj všetkej nebeskej blaženosti ručí za zostúpenie na naše oltáre. Mnohokrát sväté duše ochutnali túto blaženosť a my by sme tiež mohli mať tú česť ju ochutnať, keby sme na omši boli účastní so zbožnejšou spomienkou a živšou vierou. Môžeme sa tiež dozvedieť, aký veľký prínos pre nás je táto Kristova obnova Vtelenia, pretože tí, ktorí počúvajú omšu, stávajú sa účastnými zásluh Jeho prvého vtelenia.

Týmto hlbokým ponížením seba zmierňuje spravodlivý Boží hnev a odvracia tresty, ktoré si tak spravodlivo zaslúžime. Nemôžeme sa mu dostatočne poďakovať za všetky milosti, ktoré nám poskytuje, najmä za to, že ustanovil pre nás svätú omšu a obnovil v nej nielen svoje Vtelenie, ale aj všetky tajomstvá svojho života a smrti. Môžeme mu prejaviť vďačnosť nie lepším spôsobom, ako tým, že oddane počúvame svätú omšu každý deň, alebo aspoň tak často, ako len môžeme, a ponúkame ju Najsvätejšej Trojici ako vďakyvzdanie za milosrdenstvo, ktoré sme dostali.

Zdroj: Taken from The Incredible Catholic Mass, by Fr. Martin von Cochem, O.S.F. (1625-1712). Chapter 4

Prevzaté z: https://modlitba.sk/?p=16709