Tento článok je spracovaný z relácie: Piotr Pawlukiewicz – Ruženec a pôst (2. časť)
Hľadáme Boha, no Cirkev nám mnohokrát pripadá vzdialená, nepochopiteľná alebo dokonca prekážajúca. Prečo vlastne potrebujeme Cirkev, keď túžime po vzťahu s Bohom? V tomto článku sa dozviete odpovede na dôležité otázky o úlohe Cirkvi v našej viere, o jej vzťahu k Biblii a svätej omši. Cirkev aj napriek svojim nedokonalostiam zostáva mostom k Bohu, ktorý nemôžeme obísť.
„A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16,18)
K Bohu prichádzame cez Cirkev
Svätá Trojica je zdrojom živej lásky. Jestvuje množstvo ľudí, ktorí nezakúsili čistú lásku. Chceme milovať takého Ježiša, ktorý bude ďaleko, a najlepšie takého, s ktorým si budeme môcť robiť, čo chceme. Dnes ľudia s Cirkvou, s kresťanskou vierou, i s Pánom Bohom robia, čo chcú. Ľudia si robia, čo chcú, lebo si Boha a kresťanstvo vymodelovali – urobili si ho podľa vlastného výberu a farby.
Cirkev je ako most: železná konštrukcia Svätého Ducha, na ktorom sú zabudované rôzne dosky a zábradlia. Nejedenkrát v dejinách Cirkvi ten most vyzeral nezaujímavo – niečo sa uvoľnilo, chýbala nejaká doska, na inom mieste bola diera. Satan tento most stále ostreľuje, je na ňom množstvo prekážok. Veľakrát bude v žalostnom stave, ale nikdy nebude zničený. Je to vždy taký most, že ak cezeň chceme prejsť k Bohu, tak k Nemu prejdeme. Ak chceme prísť k Bohu, stále k Nemu prídeme cez Cirkev.
Keď prídeme do chrámu, Cirkev nie vždy odpovie na naše otázky. Kňaz nás nechápe, slávime rôzne pobožnosti, ktorým sami nerozumieme. Nie je to ako pri Svedkoch Jehovových, že s každým sa osobitne porozprávajú. V iných spoločenstvách je málo členov, Cirkev je veľká, nedá sa byť s každým zvlášť. Ale aj napriek tomu všetkému Cirkev lieči. Cirkev má cestu. Cirkev má sviatosti. Cirkev má Pravdu, má Bibliu. No neraz musíme veľa vytrpieť, aby sme to všetko mohli získať. Zapamätajme si: Nie je všetko zlato, čo sa leskne.
Keď príde morálny problém, ľudia sa pýtajú kňazov: „Kde je to v Biblii?“ Cirkev učí mnohé veci i napriek tomu, že v Biblii sa nenachádzajú úplne konkrétne. Ak sa niekto opýta: „Môžem ukradnúť softvér?“, iste sa konkrétne o tomto vo Svätom Písme nepíše. Takéto otázky prichádzajú zväčša od protestantov – všetko si potrebujú potvrdiť Bibliou.
Cirkev stráži Bibliu
V Cirkvi desiatky rokov nebola Biblia. Jeden čas bolo len ústne učenie. Pán Ježiš nič nezapisoval. Ak mal niekto v tom čase problém s cudzoložstvom, nemohol sa pozrieť, čo o tom hovorí Biblia, pretože ona vtedy ešte nebola. Všetky knihy Biblie boli pripravené na prelome 1. a 2. storočia. Ľudia so svojimi problémami chodievali za sv. Petrom, k apoštolom, a tí vysvetľovali veci. A oni napísali Bibliu. Bibliu napísala Cirkev, samozrejme, inšpiráciou Ducha Svätého. Duch Svätý napísal Sväté Písmo rukami Cirkvi. Keby Cirkev stratila Ducha Svätého, bolo by to totálne víťazstvo satana nad Cirkvou. Ak Boh je skutočný a poslal nám svojho Syna – Všemohúceho – a Ten Syn založil Cirkev, sľúbil, že zlo Ho nikdy nepremôže a pekelné brány nepremôžu Cirkev. Cirkev stráži Bibliu. Do Biblie nemožno pridať ani jednu bodku či čiarku, má to ostať nemenné.
„Tento život je púťou, ktorej cieľ má byť vo večnom Raji.“
Cirkev stráži svätú omšu
Cirkev veľmi stráži i svätú omšu. Ľudia majú argumenty typu: „Načo svätá omša? Boh je predsa všade.“ Na svätú omšu prichádzame preto, aby sme ešte raz prišli do Večeradla a znova počuli Ježišove slová: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás… toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých…“ – a za teba osobne.
Satan nám často pripomína, že sme nedôležití, že nikto nás nemá rád, sme škaredí, posmievajú sa nám. Do chrámu prichádzame preto, aby sme počuli Ježišovo uistenie, že sme dôležití, a že zomrel konkrétne za nás. Do reality Poslednej večere a na Golgotu sa neprenášame priestorovo alebo časovo, ale sviatostne.
Ježiš, prítomný v Eucharistii, je taký istý ako na Kalvárii. Pre nás by nemalo byť dôležité to, či na svätej omši sú prítomní vojaci, ako boli prítomní na Golgote, či je prítomný Ježiš, ktorého skutočne vidíme. Ale Ježiš tieto slová spred 2000 rokov nanovo povie v podobe kňaza. O chvíľu rozdá Chlieb, ktorý sa rozláme pre nás všetkých. Tí, čo sa pýtajú, prečo ísť na svätú omšu, nechápu tajomstvo svätej omše.
Veľa ľudí hľadá náboženstvo nálady. Myslia si, že tam, kde je lepšia nálada, tam je viac Boha. My máme hľadať živého Krista v Cirkvi. On tu nielenže o chvíľu príde, ale Ježiš je v kostole od začiatku. Kristus je v chráme stále prítomný. Aj keď sa nám v kostole ťažko stojí, v nebi sa nám bude stáť ľahko, ale tento život je púťou, ktorej cieľ má byť vo večnom Raji. Milujme Cirkev a vážne si ju.
Spracovala: Dominika Knapová
Piotr Pawlukiewicz – Ruženec a pôst (2. časť) SLEDUJTE TU:
Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás
