“Prvýkrát v živote som bol vtedy na omši. V ten deň sa čítalo Matúšovo evanjelium: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Tieto vety sú súčasťou zasväcovacieho rituálu slobodomurárov. Dosť otrasený som si uvedomil, že tieto slová pochádzajú od Ježiša. V nasledujúcom tichu som…

“Prvýkrát v živote som bol vtedy na omši. V ten deň sa čítalo Matúšovo evanjelium: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Tieto vety sú súčasťou zasväcovacieho rituálu slobodomurárov. Dosť otrasený som si uvedomil, že tieto slová pochádzajú od Ježiša. V nasledujúcom tichu som veľmi jasne počul hlas pýtajúci sa ma, ‚čo ponúkam za uzdravenie manželky‘. Hneď po omši som kňaza požiadal o krst.“
Úryvok z knihy Mauricea Cailleta Potrat – myslel som, že robím dobre!

Dr. Maurice Caillet rozpráva svoj príbeh, v ktorom sa slobodomurárstvo a prienik kultúry smrti pretkávajú tak silno, že sa vlastne nedajú od seba oddeliť.

Na Slovensku vás ľudia nepoznajú. Ako by ste sa im predstavili?

Narodil som sa v úplne ateistickej rodine, protináboženskej a protiklerikálnej, a taký som ostal až do svojich päťdesiatich rokov. Vyštudoval som medicínu v Paríži, chirurgiu so špecializáciou na gynekológiu a urológiu. A s gynekológiou, ktorá prináša morálne problémy, som sa nechal zatiahnuť do prúdu zasadzujúceho sa za antikoncepciu a neskôr, pochopiteľne, aj za legálne potraty. Teraz to ľutujem.

„Nechal som sa zatiahnuť do prúdu zasadzujúceho sa za antikoncepciu a neskôr, pochopiteľne, aj za legálne potraty. Moja činnosť bola trestuhodná.“

V päťdesiatke som prežil nečakanú udalosť, keď som sprevádzal veľmi chorú manželku do Lúrd. Bol som to ja, kto sa obrátil za niekoľko minút, a požiadal o krst. Od toho momentu som si uvedomil chyby, ktoré som urobil najmä voči Bohu a voči životu, a tiež to, že moja činnosť, hlavne pokiaľ ide o potraty, bola v morálnej rovine trestuhodná. Odvtedy podávam svedectvo prostredníctvom kníh, konferencií, článkov a časopisov, kde ľutujem túto činnosť a odrádzam od potratov, ktoré sú rovnako odsúdeniahodné ako eutanázia, lebo siahajú na cenný život.

Patríte ku generácii gynekológov, ktorí začínali so sterilizáciou, keď ešte nebola povolená, so steriletmi, ktoré boli protizákonné, a s potratmi ešte pred ich depenalizáciou. Mali ste kvôli tomu nejaké problémy so zákonom?

Teoreticky som mal mať problémy, ale potraty som pred ich depenalizáciou robil veľmi málo, keďže som vedel, že veľa riskujem. Lekárovi, ktorý potrat praktizoval, ako aj žene, ktorá ho podstúpila, hrozilo šesť mesiacov väzenia a zákaz činnosti.

Robil som nejaké potraty z lekárskych dôvodov. Napríklad ženám s rakovinou vo vývoji alebo s chorobami, ktoré ohrozovali život. Niekoľkokrát som bol nútený ísť pred komisiu zriadenú Výborom Rádu Lekárov, ktorá rozhodovala, či potrat bol odôvodnený alebo nie. Výbor bol vtedy veľmi konzervatívny a vo všeobecnosti to bolo zamietnuté.

Čo sa týka antikoncepcie, skutočne, keď som si v roku 1966 založil chirurgickú gynekologickú prax, dovážal som sterilety z USA. Ale len krátko, lebo už v roku 1967 bol prijatý zákon ministra Neuwirtha povoľujúci umelú antikoncepciu vrátane tabletky a steriletu. Sterilizácií, ktoré boli vtedy zakázané, som urobil niekoľko. Lenže situácia bola nejasná, lebo vo Francúzsku po dlhé roky nedošlo k žiadnemu odsúdeniu za chirurgickú sterilizáciu a ani ja som za to nebol nikdy stíhaný. Musím však povedať, že som si dával pozor v tom zmysle, že som to robil len ženám, ktoré mali viac ako tridsaťpäť rokov a viac ako štyri deti. Takže som to nerobil z dôvodov povedzme komerčných.

Po legalizácii potratov ste sa začali profesionálne venovať antikoncepcii vidiac v nej cestu, ako možno potratom predísť. Tá však bola zákonom povolená skôr ako potraty, takže ste mohli vedieť, že antikoncepcia potraty neznižuje.

Máte úplnú pravdu. Pre mňa však tá zmena súvisela s okolnosťami v tom zmysle, že ako gynekologický chirurg som nemal toľko príležitostí predpisovať antikoncepciu, to znamená tabletku a sterilet.

„Od povolenia antikoncepcie v roku 1967 počet legálnych potratov neklesá, na začiatku dokonca stúpal. Teraz je tu okolo 220-tisíc potratov za rok, čo je značný počet.“

Je pravda, čo je znepokojujúce minimálne v prípade Francúzska, že od povolenia antikoncepcie v roku 1967 počet legálnych potratov neklesá, na začiatku dokonca stúpal. Teraz je tu okolo 220-tisíc potratov za rok, čo je značný počet. Čísla z obdobia pred zákonom úplne nepoznáme, lebo tie úkony sa diali pokútne, aj keď tí najzarytejší potratoví militanti ako spomínaný Pierre Simon tvrdili, že ich bolo 300-tisíc za rok. Niekoľko rokov neskôr INED (Národný inštitút demografických štúdií) preukázal, že pred prijatím zákona bolo v skutočnosti 50-tisíc tajných potratov za rok. Teda číslo 300-tisíc bolo len na vystrašenie verejnosti, aby sa mohlo tvrdiť, že sa dejú v hrozných podmienkach a zomierajú pri nich ženy. Pritom ja, ako jediný gynekológ v Rennes, čo je predsa len veľké mesto, som nepočul o žiadnom úmrtí z dôvodu pokútneho potratu. Boli tam infekcie a komplikácie, ale úmrtia som nevidel. Potratoví protagonisti tie čísla nafúkli, aby prijatie zákona prebehlo ľahšie.

Pokiaľ ide o situáciu, ktorá sa odvtedy vyvíjala, bolo pre mňa naozaj poľutovaniahodné, že potraty sa tak rozmohli, pričom antikoncepcia bola dostupná a zadarmo pre mladé dievčatá. Teraz, keď je potrat plne preplácaný, tvrdím, že je tu nedostatok výchovy, vzdelávania a žiadna snaha pomôcť ženám, ktoré chcú potratiť. V hmotnej rovine nikdy neboli pre ne vytvorené prostriedky pomoci alebo asistencia, domy pre ich prijatie atď. A ak by antikoncepcia bola správne vyučovaná, nemali by sme taký znepokojujúci počet potratov. Aj teraz ako kresťan považujem antikoncepciu za menej závážný čin ako potrat, ktorý zabíja. Nehovorím, že ju treba predpisovať mladým dievčatám, lebo ich to nabáda na nezdpovedný život vo veku, keď ešte nie sú zrelé.

Hovoríte, že radšej antikoncepciu ako potrat, lenže veľká časť antikoncepcie predsa funguje abortívne?

Áno, áno. Sú antikoncepčné prostriedky, ktoré treba odsúdiť, napríklad sterilet, ktorý v skutočnosti vyvoláva mini potrat. Tabletka je vo všeobecnosti skutočnou antikoncepciou. Sú však iné prostriedky, ktoré sú predsa omnoho viac odporučenia vhodné, a to sú prirodzené techniky ako Billingsova alebo teplotná metóda, ktorá napriek niekoľkým zlyhaniam dokážu oddialiť tehotenstvo a netreba sa utiekať k aktom, ktoré sú zločinné.

O francúzskych slobodomurároch

V roku 1967 bola antikoncepcia povolená zákonom a údajne to bolo pripravené slobodomurármi. Bol to pre vás ten impulz, aby ste o niekoľko mesiacov vstúpili do lóže Grande Orient de France?

Nie celkom. Neuwirth, ktorý navrhol ten zákon, bol slobodomurár, ale ja osobne vtedy ešte nie. Dovtedy som o slobodomurároch počul málo. Bolo to v roku 1968, teda asi rok po prijatí zákona, keď mi jeden priateľ počas tej francúzskej mini revolúcie povedal: „Mali by ste si hľadať nejakú duchovnú rodinu a myslím, že slobodomurárstvo by vám sedelo.“ Potom mi tento pán, ktorý bol ortodoxný Rus, vybavil stretnutie s Veľkým majstrom Veľkého Orientu, ktorý sa volal Paul Anxionnaz. Zblížili sme sa a on mi ponúkol vstup do Lóže vzhľadom na to, že moje filozofické presvedčenie presne zodpovedalo ich doktríne.

Keď sa spomenie slobodomurárstvo a jeho vplyv v spoločnosti, mnohí za tým vidia konšpiračné teórie, čím sa celá téma automaticky spochybňuje. Ako si má bežný človek urobiť vlastný úsudok, čo je realita a čo nadsádzka?

Naozaj sa netreba nechať zamotať do konšpiračných teórií alebo do nejakého židovsko slobodomurárskeho komplotu, ako to možno vidieť u niektorých oponentov. Predsa však je tu jedna vec, ktorá je dosť pochybná, u francúzskych slobodomurárov predovšetkým: sme demokratická krajina, nepovedal by som krajina s absolútnou slobodou, ale demokratická, pričom slobodomurári sa schádzajú tajne. Prečo tajne, ak máme všetky možnosti sa stretávať, kedy chceme, kde chceme a hovoriť o všetkom, čo nás napadne. Teda je tu niečo, čo robí slobodomurárstvo podozrivým.

Druhá vec je, že práce v Lóži sú často o príprave zákonov, ktoré sú nato predkladané v parlamente. Toto treba kritizovať, lebo slobodomurári nedostali mandát na ich prípravu. Napríklad pri potrate bol terén vopred dôkladne pripravený v lóžach. Organizovali sa schôdze na túto tému s významnými osobnosťami, ako Pierre Simon, ktorý bol gynekológom ako ja a predsedom francúzskej Planning Familial a zároveň Veľkým Majstrom Veľkej Lóže Francúzska. Existovali teda tajné dohody medzi politikou, zdravotníctvom a sociálnou oblasťou. A to je v každom prípade kritizovateľné z čisto demokratického hľadiska.

Keď bol zákon Veil (zákon o potratoch pomenovaný podľa ministerky Simone Veil) predložený do parlamentu, už boli pripravené sily, ktoré umožnili jeho rýchlejšie prijatie. Navyše mimoriadnym poradcom vtedajšieho prezidenta (Giscard d’Estaing) bol Jean-Pierre Prouteau, ktorý bol zároveň Veľkým Majstrom Veľkého Orientu Francúzska a spomínaný doktor Pierre Simon bol poradcom ministerky Veil. Politici boli úplne obklopení zborom, ktorý tlačil na prijatie zákona bez ťažkostí, pričom slobodomurárski poslanci mali zastúpenie v pravici aj v ľavici. Z tohto pohľadu možno hovoriť o komplote alebo konšpirácii v zmysle, že v momente, keď sa tieto veci dejú, je to bez plného vedomia voličov.

Podľa niektorých zdrojov bolo v období medzi dvomi vojnami až 60 percent francúzskych poslancov slobodomurárov; dnes je to vraj len 10 percent. Znamená to, že ich vplyv slabne?

„Slobodomurári sú dnes na vedúcich postoch, vrátane prezidenta, predchádzajúceho premiéra Ayraulta, dnešného premiéra Vallsa… Možno povedať, že sme v slobodomurárskej republike.“

Pokiaľ ide o pokles, tak súhlasím. Skutočne, vtedy bolo medzi poslancami veľa slobodomurárov. Takisto mnohé hlavy štátu za tretej republiky boli slobodomurári. Všeobecný vplyv asi odvtedy oslabol, ale aj tak si treba uvedomiť, že dnes je v Hollandovej vláde najmenej tucet slobodomurárov. Navyše tých z Veľkého Orientu Francúzska, čo je najlaickejšie alebo najlaicistickejšie krídlo slobodomurárstva. Okrem toho sú na vedúcich postoch, vrátane prezidenta, predchádzajúceho premiéra Ayraulta, dnešného premiéra Vallsa… Možno teda povedať, že sme v slobodomurárskej republike. Stačí sa pozrieť, ako prešiel zákon “mariage pour tous” (o homosexuálnych manželstvách) napriek veľmi silnému odporu kresťanov, a nielen ich.

Po vojne od roku 1945 vplyv slobodomurárstva veľmi oslabol, keďže zo strany vlády vo Vichy aj nacistov boli vystavení krutým represáliám. Slobodomurárstvo sa potom nejaký čas rekonštruovalo. Jedným z dôsledkov perzekúcií bolo, že sa posilnila jeho uzavretosť. Pochopiteľne, členovia boli počas oslobodzovania opatrní a pri obnovovaní svojej činnosti sa inšpirovali metódami odboja, napríklad vytváraním tajných štruktúr.

Je zarážajúce, že ako terajší prezident, tak aj premiér verejne priznali, že boli členmi tejto organizácie. Je to náhoda alebo je systém tak nastavený?

Nemyslím si, že ide o náhodu. Slobodomurári sú v pravici aj v ľavici. Viac ich je v ľavicových stranách, teda v socialistickej strane a najmä v radikálnej ľavici, ako v UMP (pravicová strana vo Francúzsku). Vôbec si nemyslím, že by nejakí boli v Národnom fronte. Pri nástupe Hollanda do vedenia štátu sa ocitli posilnení. Dostali krídla, pretože mali prezidenta a hneď aj premiéra zo svojich radov, a tak sa neváhali ukázať otvorenejšie. Ale v UMP ich je tiež istý počet, tvária sa nenápadne, ale niekedy sa prezradia hlasovaním, ktoré nezodpovedá ich vyhlasovanej orientácii.

V Lóži ste postupovali dosť rýchlo až na vysokú hodnosť Majstra. Čím to bolo?

Myslím, že vďaka mojej angažovanosti vo verejnom živote, stal som sa viceprezidentom regionálneho centra pre monitoring zdravia v Bretónsku. Bol som tiež kandidátom v regionálnych voľbách v Rennes. Vtedy som bol rýchlo odhalený jedným novinárom ako člen Veľkého Orientu. To spôsobilo, že moji bratia v lóži ma skoro povýšili. Vedeli, že to už nebude škodiť ani mojej profesii, ani môjmu postupu v spoločnosti. Ale tiež je fakt, i keď neviem, či to brali do úvahy, že som bol predsa len jediný chirurg v Lóži v Rennes, kde dovtedy prevládali najmä štátni zamestnanci a veľmi málo ľudia so slobodným povolaním. A tak som bol vnímaný ako príslušník spoločenskej elity v regióne. To je však len hypotéza a nie veľmi skromná z mojej strany.

Napriek tomu vo vašom osobnom živote a manželstve boli problémy.

Áno, osobný život bol komplikovaný. Prvý raz som sa ženil mladý v dvadsiatich troch rokoch ešte pred skončením štúdií. Nanešťastie moja prvá žena bola duševne chorá, mala niekoľko vážnych úrazov a bola viackrát hospitalizovaná. Niektorí z rodiny ma obvinili, že som bol zodpovedný za jej stav, čo nebola pravda, lebo bola chorá ešte aj dlho potom. Svokrovci požadovali rozvod, čo pre mňa vtedy nebol morálny problém, až na to, že sme mali tri deti.

Neskôr som stretol zdravotnú sestru, ktorá mi bola na chirurgii asistentkou. Boli sme si sympatickí, vzali sme sa a sme spolu už 48 rokov. Bola súčasťou mojich zápasov po prijatí zákona o potratoch, keď mi vyberala ženy, ktoré mali výnimočný dôvod na potrat. Predsa len som zastával názor, že nemožno urobiť potrat z čistej pohodlnosti, z túžby sa venovať zimným športom alebo pre odkladanie tehotnosti na neskôr. No ženy to niekedy nechápali a bol som vystavený protestom a agresii, aj verbálnej, lebo som odmietol potrat požadovaný z malicherných dôvodov. Takých bolo dosť.

Po mojom obrátení sme sa mohli znovu vziať, lebo jej prvý zväzok bol cirkevne anulovaný a ja som mal dišpenz z Ríma, aby som sa mohol cirkevne zosobášiť. Lebo som nebol pokrstený, až neskôr po päťdesiatke.

Veľa sa hovorí o prieniku slobodomurárov a ich myšlienok do cirkevnej hierarchie. Aká je vaša skúsenosť s týmto javom?

Nemám s tým veľkú skúsenosť. Poznal som len dvoch kňazov, o ktorých som si istý, že boli slobodomurári. Pokiaľ ide o biskupov, mal som trochu pochybnosti o príslušnosti Mons. Thomasa, biskupa vo Versailles, lebo udržiaval blízky vzťah s Veľkým Majstrom Veľkej Lóže Francúzska a spolu dokonca písali nejaké články a knihy. Už mimochodom skončil a odišiel do dôchodku predčasne. Nuncius to zrejme vnímal ako trochu prehnané.

Na druhej strane sú biskupi, neviem povedať, či sú slobodomurári alebo nie, ktorí chodia do slobodomurárskych lóží. Viete, ľudí, ktorí nie sú členmi, možno v lóži prijímať v bielych odevoch. Napríklad Mons. Dagens, biskup v Angouleme, ktorý je mimochodom akademik, bol nedávno prijatý v lóži v bielom odeve. Alebo arcibiskup v Toulouse, Mons. Le Gall, napísal knihu spoločne so známym slobodomurárom, mimochodom tvrdiacim o sebe, že je synom kňaza. To je na biskupa dosť bizarná známosť. O týchto biskupoch si však myslím, že ide skôr o naivitu, lebo Mons. Le Gall je priateľ a dobre ho poznám. Myslím, že z jeho strany ide o predstavu, že slobodomurári sú neškodní. To je však naivné.

Nuž a o kúrii v Ríme sa veľa hovorilo, že sú tam slobodomurári, a veľmi som tomu neveril. Potom som čítal v knihe o Benediktovi XVI. (Muž, ktorý nechcel byť pápežom), kde Nicolas Diat podáva dôkazy čierne na bielom, že dôstojník vatikánskej polície Giani bol slobodomurár, a pre toto bol prepustený. Takže infiltrácie sú možné, ale nemyslím si, že je v kúrii alebo v Cirkvi nejaká invázia slobodomurárov.

Okrem toho, keď som napísal knižku Byť katolík a slobodomurár: je to možné?, ktorá opisuje nekompatibilitu medzi katolicizmom a slobodomurárstvom, poslal som ju viacerým biskupom. Mnohí mi na to odpovedali s povzbudením, že je to dobre spracované, zrozumiteľné a užitočné. Nemyslím si, že sa treba báť, žeby Cirkev bola ovládaná slobodomurármi.Najlepšie články týždňa do vášho e-mailuPrihláste sa do newslettra denníka Postoj.

Obrátenie v Lurdoch a vystúpenie z Lóže

Zmene vášho postoja k potratom predchádzalo náhle uzdravenie vašej druhej manželky po návrate z Lúrd. Našlo sa lekárske vysvetlenie jej uzdravenia?

Bola dlhé roky chorá, mala vredy po celej dĺžke zažívacieho traktu, prakticky vôbec nemohla požívať potravu. Špecialisti, ktorých som poznal, nenašli spôsob, ako ju vyliečiť. Preto sme sa zastavili v Lurdoch po niekoľkodňovom pobyte v horách, ktorý jej nijako nepomohol. V Lurdoch šla manželka na kúpeľ a ja som hľadal, kde sa schovať, lebo bolo veľmi chladno.

„Na Veľkú noc som bol pokrstený. Vtedy sa manželka uzdravila. Bola na mojom krste a po ôsmich dňoch znovu nastúpila do práce. Pričom tam nebola žiadna zmena liečby.“

Našiel som Kryptu pod jaskyňou a tam som počul slová evanjelia z vtedajšieho dňa „žiadajte a dostanete, klopte a bude vám otvorené“ atď. A nato som vo svojom vnútri dostal otázku: „Je pekné, že žiadaš zdravie pre Claude, ale čo máš ponúknuť?“ Bol som tak rozrušený týmto zážitkom, že keď som stretol manželku pred jaskyňou, hneď som sa jej pýtal, ako sa prežehnať, ako povedať Otče náš… bol som dychtivý všetko vedieť. Ona sa vrátila z kúpeľa, ale vtedy ešte nebola uzdravená. Ja som však potom absolvoval intenzívnu trojmesačnú prípravu na krst a na Veľkú noc som bol pokrstený. Vtedy sa manželka uzdravila. Bola na mojom krste a po ôsmich dňoch znovu nastúpila do práce. Pričom tam nebola žiadna zmena liečby. Žiadosť o uznanie zázraku sme nepodali, ale pre nás to aj tak zázrak bol.

Váš zážitok v Lurdoch ako aj následný krst však vaši priatelia v Lóži neprijali celkom v pohode. To bol ten dôvod na odchod?

Áno, jednoznačne. Keď som sa vrátil do Rennes a pri prvej návšteve Lóže som si myslel, že bude vhodné a čestné, ak poviem mojim bratom, že som v Lurdoch niečo prežil a že som konvertoval na kresťanstvo a že mám v úmysle sa dať pokrstiť. Hneď som cítil, že prijatie nebolo veľmi vrúcne. Nikto mi síce nič nepovedal, ale obyčajne sa po schôdzi zostávalo na kus reči, žartovalo sa a vtipkovalo. Tentokrát vôbec nič. Odišiel som bez akejkoľvek gratulácie, ani slovo povzbudenia, vôbec nič.

Keď som videl tú atmosféru, povedal som si, že do toho poriadne zabŕdnem a uvidím, či som naozaj „persona non grata“. Navrhol som Majstrovi, v tej dobe som už asi rok nebol Majstrom, že pripravím prezentáciu o Ježišovi. Keďže to bol dobrý priateľ, súhlasil. A tak na sv. Jána som prezentoval, že Ježiš naozaj existoval, umrel a vstal zmŕtvych a že je Cesta, Pravda a Život. Normálne v Lóži nie je dovolené prerušovať rečníka, keď som však hovoril ja, počul som, ako si šuškali „dole s kalotou“ (pozn. posmešný antiklerikálny pozdrav z 19. storočia). Možno viete, že v niektorých lóžach Veľkého Orientu, napríklad v Belgicku, sa schôdze končia ako vo Francúzsku zvolaním „sloboda, rovnosť bratstvo“ a v Belgicku sa k tomu pridáva „dole s kalotou“. Čo jasne ukazuje nenávisť voči Katolíckej cirkvi.

Mali ste po odchode nejaké problémy, či zo strany bývalých spolubratov, v práci alebo v iných oblastiach života?

Áno, jasne. Najväčšie prišli zo strany môjho riaditeľa v Sociálnej poisťovni. Viedol som oddelenie prevencie a mal som len jedného nadriadeného, ktorý bol slobodomurárom v našej Lóži. Hoci on tam chodil len zriedkavo, hovoriac, že mal veľa práce. V skutočnosti nebol nadšeným slobodomurárom, ale utilitárnym, to znamená, že bol v Lóži len kvôli kariére, čo platí asi pre tretinu členov. Všimol si môj vývoj alebo minimálne sa mu niečo donieslo, a tak odrazu, po piatich rokoch bezproblémovej spolupráce, ma začal šikanovať a zbavil ma funkcie bez toho, aby rešpektoval pracovnú zmluvu.

„Navštívil ma vysoký funkcionár Veľkej Lóže a povedal mi, že ak pôjdem na súd, riskujem život. Odkaz bol veľmi jasný, vyhrážali sa mi smrťou.“

A tak som sa ocitol, ako sa hovorí v administratíve, „v šatníku“, to znamená – chodil som do práce, ale nemal som žiadnu právomoc ani autoritu nad svojím tímom, sedel som osem hodín v kancelárii bez kontaktu s kýmkoľvek. Keď som žiadal bratov, aby zasiahli, lebo vtedy som ešte stále bol členom, narazil som na silný odpor. Nakoniec som riaditeľovi cez sprostredkovateľa odkázal, že ak bude pokračovať v šikanovaní, podám sťažnosť na súd, ktorý rieši pracovno-právne vzťahy. Nato ma na druhý deň ma navštívil vysoký funkcionár Veľkej Lóže a povedal mi, že ak pôjdem na súd, riskujem život. Odkaz bol veľmi jasný, vyhrážali sa mi smrťou. A to ma zamrazilo. Odvtedy som urobil opatrenia, aby sa mi neprihodilo nešťastie.

Potraty sa dnes stali formou antikoncepcie

Rozhodnutie skončiť s potratmi vám nejako ovplyvnilo kariéru?

Nie, z medicínskeho hľadiska som nemal problémy. Vždy som mal širokú klientelu a je zaujímavé, že moje postoje či už jedným alebo druhým smerom v oblasti antikoncepcie alebo potratov nemali dopad na moju chirurgickú prax. Myslím, že som mal šťastie, že moje chirurgické schopnosti boli uznávané a potom aj moja špecializácia, ktorá bola vtedy nová. Dovtedy sa chirurgovia nešpecializovali, robili všetky možné zákroky od ortopédie po operácie žalúdka alebo gynekológiu. Ja som robil len jednu časť chirurgie, pokiaľ možno čo najlepšie a nemal som žiadne problémy.

Na druhej strane moje členstvo v Lóži vyvolalo napätie medzi mnou a ostatnými chirurgmi. Tí to videli ako nejakú škvrnu, mať slobodomurára v kolektíve. Aj napriek výsledkom a klientele, ktorú som mal. Neskôr som prešiel do poisťovne, kde som dúfal nájsť priateľskejšie prostredie.

Zmena vášho postoja k potratom je nejako spojená so zážitkom v Lurdoch alebo s odchodom z Lóže?

Nie, nemyslím, že je tam ozajstné prepojenie. Vždy som veril, že zákon o potratoch bude aplikovaný do písmena. Ja sám som sa o to snažil, teda rešpektovať ľudský život od počatia po smrť, ako to bolo mimochodom napísané v prvom článku zákona. A že potrat je len výnimka v dramatických prípadoch. Avšak tak to nebolo, ten sa nanešťastie stal antikoncepčným prostriedkom, čo je poľutovaniahodné.

„Pre mňa, ktorý som bol ateista, materialista a vedec, bol potrat hrozný, odporný čin. Keď som videl v odsávači ostatky po potrate v desiatich alebo dvanástich týždňoch, zostal som zhnusený.“

Rýchlo som si uvedomil, že pre niektoré ženy sa potrat stal banalitou, pre iné drámou. Ale hlavne som konštatoval, ja, ktorý som bol ateista, materialista a vedec, že to bol hrozný, odporný čin. Keď som videl v odsávači ostatky po potrate v desiatich alebo dvanástich týždňoch, to už bolo vidieť orgány fetusu. A je to odporné pre chirurgov, ako aj pre zdravotné sestry, ktoré pri tom asistujú. Často je to dráma aj pre ženy, ktoré si neskôr uvedomujú, že nechali zničiť, ako hovorí biblický text, „plod svojho života”. Z toho úkonu som rýchlo zostal zhnusený a nemocnica v Rennes pre mňa našťastie otvorila špecializované oddelenie na potraty. Potom som potraty robil len v ťažkých alebo mimoriadnych prípadoch, ako napríklad pätnásťročnému dievčaťu, ktoré otehotnelo zo svojím vlastným otcom. V takých prípadoch je tu otázka svedomia, ktorú si musí každý lekár položiť.

Rovnako prebehla zmena aj u zdravotného personálu, ktorý zo začiatku nebol proti potratom, ale postupne si uvedomili, že to bola žalostná a poľutovaniahodná činnosť. Všetci boli spokojní, keď sa to obmedzilo len na výnimočné prípady.

V roku 2000 ste napísali otvorený list ministerke práce Aubryovej, v ktorom opisujete realitu potratov vo Francúzsku. Prečo? 

Predtým som bol desať rokov členom Socialistickej strany a poznal som tých ľudí. Chcel som, aby spoznali realitu kvôli prijatiu správnych opatrení. Teda nie uprednostňovať za každú cenu antikoncepciu, potraty a poprípade eutanáziu, teda všetko, čo Ján Pavol II. nazval kultúrou smrti.

Nechápem tú zaujatosť proti životu, ktorú možno pozorovať u ľavicovo orientovaných ľudí. Často bez toho, aby si to uvedomili, sú pod vplyvom maltuzianizmu, čo je snaha obmedziť pôrodnosť, niekedy z ekologických dôvodov. Smutné je, že veľa ekologistov bráni prírodu, ale nebráni človeka.

V liste pani Aubryovej som navrhol opatrenia na zníženie počtu potratov, lebo predsa len ide o zničenie ľudského života, čo nie je len tak. Je to vážny čin, ktorý zanecháva psychické dôsledky u mnohých žien. Ale neodpovedala mi. Nerobil som si ilúzie, ale ani sa neunúvala mi potvrdiť jeho prijatie. Je to realita, ktorá im nevyhovuje. Sú to ľudia, ktorí nechcú vidieť realitu, celá súčasná vláda je v takom stave, že vidia len to, čo chcú. Kričia na poplach, keď ide o Národný front, pričom oni sami sú zodpovední za jeho nástup.

Popisujete tam dôvody, ktoré podľa vašej skúsenosti vedú k potratom, a píšete, že odpoveďou nemá byť chirurgické riešenie, ale sociálne. Prečo by tieto sociálne opatrenia nemohli byť v záujme slobodomurárov?

„V celej krajine nie je domov pre mladé tehotné dievčatá odmietnuté rodinou alebo partnerom. Zo sociálneho hľadiska sa nič neurobilo, pretože všetko, čo socialisti vedia urobiť, je dať dávky nezamestnaným.“

Neverím, že sa to dá spojiť so slobodomurárstvom. Nikto nechcel vidieť realitu, pritom od začiatku bolo jasné, prečo ženy žiadali potraty: pretože mali malý byt, nízky príjem, nemôžem si dovoliť o jedno dieťa viac… a pri tomto sa socialisti mali znepokojovať. Zriedkavo šlo o to, že rodina odmietla dievča, lebo sa spustilo. To bolo niekedy v buržoáznom alebo konzervatívnom prostredí, alebo nebol to ten podstatný dôvod. Podstatné boli sociálne otázky, ale nikto sa nad tým nezamýšľal.

Napríklad mladé dievča, ktoré opustil partner a ktoré si hľadá ubytovanie. Zatiaľ čo v zákone o potratoch sa počítalo s tým, že budú centrá, kde mladé dievčatá by mohli byť ubytované až do pôrodu. A nič v tom nebolo urobené, napriek tomu, že to bolo v zákone z roku 1975, čo je predsa len dosť dávno. No odvtedy nebolo nič, v celej krajine nie je domov pre mladé tehotné dievčatá odmietnuté rodinou alebo partnerom. Zo sociálneho hľadiska sa nič neurobilo, pretože všetko, čo socialisti, ktorých teraz máme, vedia urobiť, je dať dávky nezamestnaným. Pre nich vysporiadať sa s nezamestnanosťou znamená vysporiadať sa s dávkami pre nezamestnaných. To je to, čo robia, je to popieranie reality.

V poslednej dobe sa objavili snahy o zrušenie povinnej doby na informovanie o potrate a výhrady vo svedomí pre lekárov. Tieto však pochádzajú skôr z feministických kruhov ako zo slobodomurárskych?

Treba si uvedomiť aj existenciu feministického krídla u slobodomurárov. Je pravda, že mužská časť sa v súčasnosti až tak nezaoberá týmito otázkami, ale sú určite zajedno so ženským krídlom, ktoré je veľmi feministické. To znamená tlačiť práva žien až na maximum. A tam je, bez toho, aby si to uvedomovali, útok na slobodu. Ony vždy hovoria o slobode, ale len o slobode pre ženy, nie pre ostatných. Ako možno odoprieť lekárom výhradu vo svedomí, ak nejaký lekár nemá chuť robiť niečo, čo považuje za nemorálne. Nemožno ho predsa prinútiť robiť niečo, čo nechce. Potrat nie je sám o sebe lekársky zákrok, je to mimoriadny zákrok, ktorý si vyžaduje súhlas s praktizovaným úkonom. Keď som na začiatku robil potraty, veril som vo svoju službu ženám. Očividne som sa mýlil, pretože som im v skutočnosti žiadnu službu nepreukazoval. Prispel som k ich morálnej deštrukcii a deštrukcii ich psychiky.

Eutanázia maskovaná za hlbokú sedáciu

„Keď som na začiatku robil potraty, veril som vo svoju službu ženám. Očividne som sa mýlil. Prispel som k ich morálnej deštrukcii a deštrukcii ich psychiky.“

Akým spôsobom dnes slobodomurári získavajú nových členov? Povedzme v lekárskych kruhoch, ale aj v iných.

Je viacero spôsobov náboru. Z času na čas sú vo väčších mestách konferencie na nejakú tému. Ide sa tam viac-menej zo zvedavosti a rozdávajú sa tam letáky typu „ak máte záujem, prihláste sa na takú a takú adresu alebo u tej a tej osoby“. To je však veľmi slabý nábor. Základný spôsob spočíva v osobnom kontakte. Máte priateľa, ktorý je slobodomurár a ktorý vám jedného dňa povie „si dobrý chlap, si pozoruhodný človek, prečo sa nedáš k nám, môžem ťa odporučiť do lóže, kde som ja, uvidíš, pracujeme na zlepšení spoločnosti, ľudstva“… Vždy je to postavené na lichôtkach „si dobrý chlap, potrebujeme ťa“. Ľudia sa ľahko nechajú nachytať, keď sa im takto zaliečajú. Väčšina nových členov sa získa cez toto lichotenie. Sám som praktizoval túto metódu, keď som bol zodpovedný v Lóži.

Dnes sa lóže svojím programom otvorene snažia o uzákonenie eutanázie. Už nejde o skrytý postup, ako to bolo pri potratoch. Čím to je, že už sa tieto ciele nemusia skrývať pred verejnosťou?

Cítia sa veľmi silní, pokiaľ ide o societálne zákony, ako sa im dnes hovorí. Podarilo sa im bez veľkých ťažkostí pretlačiť manželstvo pre všetkých a práve teraz v parlamente diskutujú o eutanázii, ktorú maskujú výrazom hlboká sedácia. Je to predsa len silný eufemizmus, podobne ako pri prerušení tehotenstva, ktoré je zastavením tehotenstva, aj teraz našli ten neuveriteľný termín hlboká sedácia.

A keď sa skutočne zamyslíme nad tým, čo to znamená, ide o podanie utišujúcich prostriedkov a anestetík osobe, ktorá ide zomrieť do 48 hodín a tým skôr, že jej prestaneme podávať stravu. Avšak potrava a hydratácia nie sú liečbou, pokiaľ viem. Sú to potreby vlastné od prírody. Keby osoba bola pri vedomí, pri zastavení podávania tekutín by hrozne trpela.

Hlboká sedácia je lákadlo, je to pasca. Preto sa Lekárska Akadémia, Výbor Rádu Lekárov ako aj niektorí poslanci nenechali nachytať a jasne povedali, že ide o eutanáziu. A keďže slovo eutanázia nie je v spoločnosti veľmi akceptované, našiel sa tento nový termín. Ten umožní prijatie opatrení, ktoré na začiatku budú výnimočné a neskôr sa stanú povinnosťou alebo zjednodušením, ako je to v Belgicku alebo Holandsku.

Stretávate iných slobodomurárov, ktorí sa tiež obrátili ako vy, alebo ste jediný ?

Prerušil som akékoľvek vzťahy so slobodomurármi až na tie vyhrážky smrťou, po ktorých som bol nútený zmeniť lekársku prax. Niekoľko slobodomurárov aj prišlo ku mne do ordinácie, čo však bola len zámienka, pretože na záver mi povedali: „Maurice, aj keď si konvertoval, to ešte neznamená, že sa nemôžeš vrátiť.” Na to ma Duch Svätý inšpiroval odpoveďou: „Nemám dôvod sa vrátiť, keďže som stretol Ježiša”, po ktorej sa úplne zablokovali, stíchli a už neprišli.

„Boh bdie na nami, a potom nám niekedy v živote dá odrazu znamenie. Kiežby to robil častejšie.“

Avšak stávalo sa mi na prednáškach, ktorých som mal okolo 60 – 70 po celom Francúzsku, že tam prišiel jeden alebo dvaja slobodomurári počúvať, čo poviem a niekedy aj reagovali. Aj naposledy sa mi stalo počas otázok publika, že ma jeden obvinil, že som len klamár a všetko, čo som povedal, je lož. Tak som ho vyzval, aby prišiel na tribúnu a vysvetlil svoj pohľad na veci. Vtedy zostal v rozpakoch a ešte aj publikom na neho kričalo, aby prestal, že ho nikto nechce počúvať. Poznamenávam, že nebol veľmi presvedčivý. Dokonca aj stránka Hiram, ktorá je jedna z tých rozumnejších slobodomurárskych stránok, uznala, že moje slová sú hodnoverné a nekritizovateľné.

Váš príbeh je niečo ako dvojnásobné obrátenie, zo slobodomurára katolík a z potratára prolifer. Je to úžasná milosť, ktorej sa nedostalo mnohým z vašich spolubratov v Lóži. Ako to vnímate?

To áno, som si istý, že je to mimoriadna milosť, ale nie som sám. Asi ste počuli o doktorovi Bernardovi Nathansonovi, americkom gynekológovi. Bol pôvodom žid, ateista, ktorý urobil z potratov skutočný priemysel, lebo sa vystatoval, že ich urobil 60-tisíc. A potom sa zrazu obrátil ako ja. Tiež bol pokrstený dosť neskoro, vo veku 70 rokov. Nakrútil film o potratoch s neuveriteľnými zábermi intra utero, kde vidno, ako fetus reaguje na vysatie. Na rozdiel od neho som urobil možno tak 400 – 500 potratov.

Boh bdie na nami, a potom nám niekedy v živote dá odrazu znamenie. To nie je zlé, kiežby to robil častejšie. Nesťažujem si, myslím, že som bol Pánom skutočne obdarovaný a môžem sa len tešiť z toho, čo som prežil, aj keď isté obdobia boli ťažké.

Štefan Danišovský
Autor je spolupracovník Postoy.sk, žije a pracuje vo Francúzsku.

Foto: www.cailletm.com

Zdroj: https://www.postoj.sk/4663/byvaly-slobodomurar-a-potratar-myslel-som-ze-sluzim-zenam