Blahorečenie nenarodeného dieťaťa Józefa a Wiktorie Ulmovcov bude precedensom v dejinách katolíckej cirkvi. Mučeník za vieru zabitý v matkinom lone sa môže stať patrónom detí, ktoré zomreli pred narodením.
Pápež František 17. decembra schválil dekrét o mučeníctve rodiny Józefa a Wiktorie Ulmových z Markowej a ich siedmich detí. Zavraždili ich nemeckí žandári za to, že počas druhej svetovej vojny vo svojom dome ukrývali osem Židov. Františkovo rozhodnutie znamená, že môžu byť blahorečení.
História rodiny Ulmovcov je jedinečná. Niet pochýb, že veľkú lásku prejavili naplnením Kristových slov: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Ján 15,13). Ich výnimočnosť spočíva aj v tom, že sedem ich detí, vrátane jedného nenarodeného, pre svoju vieru podstúpilo mučenícku smrť.
História rodiny Ulmovcov je dobre zdokumentovaná a pomerne široko známa. Nie je však dostatočne známy náboženský rozmer ich činu, čo sa skúmalo počas beatifikačného procesu, ktorý sa začal v roku 2003 v Arcidiecéze Przemyśl, kde sa nachádza obec Markowa, kde žila a zomrela rodina Ulmovcov. Bol súčasťou procesu s 88 mučeníkmi druhej svetovej vojny. V roku 2017 však Kongregácia pre kauzy svätých povolila jeho odlúčenie a začal sa nový proces. Ba čo viac, súhlasila, že do nej zaradí aj nenarodené dieťa. Historická komisia Kongregácie v roku 2021 kladne posúdila positio, teda dokument, ktory má dokázať, že rodina Ulmovcov zomrela pre vieru v Krista.
Mučeníctvo
V katolíckej cirkvi je mučeníctvo definované ako dobrovoľná smrť spôsobená z nenávisti ku Kristovi. Počas procesu blahorečenia sa skúmajú tri rozmery takéhoto mučeníctva. Prvá sa týka spôsobu, akým zomiera kandidát na svätosť. V prípade mučeníctva musí byť smrť spôsobená násilne, veľmi brutálne, bez možnosti obrany. Presne tak to bolo aj v prípade rodiny Ulmovcov – zdôrazňuje v rozhovore postulátor v ich beatifikačnom procese o. doktor Witold Burda. Jednotku mučiteľov tvorili štyria nemeckí žandári – príslušníci popravnej čaty – a štyria policajti „námorníckej modrej“. 24. marca 1944 žandári na úsvite vtrhli do domu Ulmovcov a okamžite začali strieľať do stropu, pričom zabili troch z ôsmich Židov, ktorí sa dva roky skrývali v podkroví. Potom odvliekli ostatných aj s Ulmovcami z chaty na dvor a hneď vykonali popravy. Najprv zastrelili Židov, potom Wiktoriu a Józefa pred ich deťmi.
Nenávisť voči viere
Druhým aspektom skúmaným počas konania je určiť, čo motivovalo prenasledovateľa, aby pripravil o život obeť. O mučeníctve hovoríme vtedy, keď je mučiteľ vedený nenávisťou k viere – odium fidei, alebo k nejakej cnosti vyplývajúcej z tejto viery. Otec Dr. Burda zdôrazňuje, že v tomto prípade bol vykonaný dôkladný výskum rôznych materiálov, predovšetkým ideologického formovania nemeckých žandárov, ktorí vyvraždili rodinu Ulmovcov. Podľa svedectva jedného z mučiteľov sa všetci títo dôstojníci počas vojny raz za mesiac zúčastňovali celodenných ideologických školení založených na nacistickej doktríne. Jedným z princípov tejto doktríny bol hlboký antisemitizmus, teda formovanie nenávisti k Židom. Nacistická ideológia, ktorá im boli vštepená, je svojou podstatou nepriateľská aj voči Bohu, kresťanstvu a človeku. Priamo zodpovedný za vraždu v Markowe – poručík Dieken v roku 1941 prešiel dôkladným ideologickým výcvikom a následne bol povýšený na veliteľa žandárstva v Łańcut. V tom istom roku vystúpil z evanjelickej cirkvi, čo dokazuje, že protikresťanské školenie v duchu národnosocialistickej ideológie prinieslo želané výsledky. Bol to Dieken, kto sa rozhodol zabiť aj deti. Podľa výpovedí svedkov jeden z vrahov pri zabíjaní Ulmovcov kričal: „Pozrite sa, ako umierajú poľské svine, ktoré ukrývajú Židov“, a osobne zabil tri alebo štyri deti. Pre nemeckých okupantov bolo zrejmé, že Poliak bol katolík a rodina bola v Markowe známa svojou oddanosťou katolíckej viere a tradíciám. To všetko svedčí o výnimočnej nenávisti nemeckých žandárskych dôstojníkov k rodine ako k veriacim, a to bol dôvod ich mučeníctva – zdôrazňuje o. Dr. Burd.
Smrť pre vieru
Tretím aspektom skúmaným počas procesu je určiť, čo motivovalo obeť, aby ochotne prijala smrť, ktorú jej spôsobil prenasledovateľ. V našom prípade išlo o odpoveď na otázku, čo motivovalo Ulmovcov k tomu, aby si vzali do domu osem Židov, hoci vedeli, že za to môžu zomrieť.
Józef a Wiktoria pôsobili vo farských kruhoch. Boli známi aj svojou srdečnosťou k ľuďom, najmä k prenasledovaným Židom, ktorým nezištne pomáhali. Józef bol inteligentný, sčítaný človek, doma mal knižnicu s 250 knihami, z ktorých niektoré sa týkali poľnohospodárstva. Odoberal aj časopisy na túto tému. Vo svojom osobnom výtlačku Biblie červenou farbou podčiarkol vety: „láska k Bohu a láska k blížnemu“ a „milosrdný Samaritán“. Wiktoria sa starala o výchovu detí, viedla dom a angažovala sa aj v rôznych farských spoločenstvách. Súd ukázal, že motiváciou pre pomoc Židom bola ich láska k ľuďom, ktorá pochádza z viery – vysvetľuje o. Dr. Burd
Vynára sa však otázka, či sedem detí Ulmovcov žilo s rovnakými hodnotami, z ktorých najstaršie malo osem rokov. Prof. Zdzisław Kijas OFM z Dikastéria pre záležitosti kanonizácie, ktorý bol relátorom v procese blahorečenia rodiny Ulmovcov, v tejto veci nepochybuje ani vo vzťahu k dieťaťu, ktoré zomrelo vo Viktóriinom lone. Deti sa mučeníctva zúčastnili spolu s rodičmi, pretože spolu s rodičmi týchto Židov skrývali a túto skutočnosť nikomu neprezradili. Podieľali sa na tajomstve svojich rodičov, teda tvorili s nimi akési duchovné spoločenstvo, podieľali sa na dobre vykonanom ich rodičmi, takto sa im podobali a išli spolu na smrt.
Tajomstvá nenarodených
Pozdvihnúť na oltár dieťa, ktoré zomrelo pred narodením, bude jedinečnou udalosťou v dejinách Cirkvi. Toto bude prvý prípad blahorečenia nenarodeného dieťaťa – zdôrazňuje P. prof. Kijas. Toto je úplný precedens, o takejto udalosti som ešte nepočul – hovorí nám postulátor v procese kanonizácie Jána Pavla II., o. Dr Slawomir Oder. Podľa jeho názoru, ak by už takáto situácia existovala, určite by sa o tom nahlas hovorilo, ale nie je.
Nenarodené bábätko Ulmovcov nebolo pokrstené, a ako povedal sám Kristus (porov. Jn 3, 5), krst je nevyhnutný na spásu. Katechizmus Katolíckej cirkvi však uvádza, že „kto zomiera pre vieru bez toho, aby bol pokrstený, je pokrstený svojou smrťou pre Krista“. Ide o tzv. krst krvi, ktorý „prináša ovocie krstu bez toho, aby bol sviatosťou“. Počas procesu sa zistilo, že najmladšie dieťa bolo práve pokrstené krvou.
Niekoľko dní po tom, čo boli Ulmovci pochovaní v jame vedľa ich chatrče, sa niekoľko obyvateľov Markowy vrátilo na toto miesto pod rúškom noci, aby telá uložili do štyroch drevených rakiev. Museli sa skrývať, pretože Nemci vydali prísny zákaz premiestňovania hrobov. Napriek nebezpečenstvu telá vykopali a uložili do rakiev, potom ich opäť pochovali. Jeden z účastníkov znovupochovania, Franciszek Szyler, napísal svedectvo z tejto udalosti, v ktorom okrem iného čítame slová o Wiktorii: „Uvedomil som si, že je v pokročilom tehotenstve, pretože dieťatku trčala z jej lona hlavička a prsia.“
Znamená táto skutočnosť, že pôrod sa začal počas popravy? Lekári o tejto možnosti pochybujú. Svedkovia popravy a pochovania tela Wiktorie Ulmovej by videli, že došlo k pôrodu a nikto sa o tom nezmieňuje. Scenár by mohol byť taký, že dieťa zomrelo hneď po smrti matky a v dôsledku posmrtných kontrakcií nastalo čiastočné vypudenie z jej lona – vysvetľuje gynekológ prof. Bogdan Chazan. Genetik Prof. Ireneusz Sołtyczewski upozorňuje na ďalšiu možnosť. „Počas hnilobných procesov je plod vytlačený von a nemá to nič spoločné s prirodzeným pôrodom, ale je výsledkom posmrtných zmien,“ vysvetľuje.
Rovnako nie je známe, v ktorom mesiaci života nenarodeného dieťaťa sa mučeníctvo odohralo. Svedkovia hovoria o Viktóriinom pokročilom tehotenstve, dnes ho niektorí interpretujú ako deviaty mesiac a iní ako siedmy. Samozrejme, nie je známe ani pohlavie bábätka.
Odpovede na tieto otázky budú snáď známe po exhumácii telesných pozostatkov budúcich mučeníkov a kanonickom uznaní ich tiel, ktoré sa čoskoro uskutoční na miestnom cintoríne, kam boli pozostatky rodiny prevezené v zime 1945.
„Kostný materiál takéhoto dieťaťa sú škvrny, prirodzené procesy rozkladu, kosti museli zničiť. Ak by však nejaký kostný materiál prežil, bolo by možné určiť pohlavie, ale nie vek. Ak by z tohto bábätka niečo zostalo, bol by to zázrak, hoci život poskytuje veľa prekvapivých situácií – hovorí prof. Ireneusz Sołtyczewski z genetického laboratória Katedry súdneho lekárstva Lekárskej univerzity vo Varšave. Otec doktor Burda na to upozorňuje.
Keď už hovoríme o exhumácii Ulmovcov, treba dodať, že pozostatky Židov boli v roku 1947 exhumované z dvora a premiestnené do nekropoly v osade Jagiełła-Niechciałki pri Przeworsku, kde odpočívajú dodnes.
Spoločenstvo svätých
Józef a Wiktoria Ulmovci a ich deti Stanisława, Barbara, Władysław, Franciszek, Antoni, Maria a nenarodené dieťa nesú titul ctihodní Boží služobníci. Ich povýšenie na oltár bude oficiálnym potvrdením ich svätosti a toho, že sú spasení. Otec prof. Jacek Salij vysvetľuje, že kult svätých znamená oveľa viac, než len poskytnúť príklad, ktorý treba nasledovať. Svätí, ktorí už dosiahli spásu a sú úplne zjednotení s Bohom a zároveň sú špeciálne vyvolenými členmi nášho Božieho spoločenstva, orodujú za nás o to viac, že sú už neskutočne blízko Bohu a doslova naplnení Kristom – vysvetľuje . Blahorečenie Ulmovcov rozšíri okruh svätých, na ktorých sa budeme môcť obrátiť s prosbou o príhovor. Rodičia a príbuzní detí majú zvláštne nádeje súvisiace s príhovorom najmladšieho dieťatka, ktoré zomrelo pred narodením. Tí z nich, ktorí boli milovaní a očakávaní, sú najčastejšie stále nejako prítomní v živote svojich rodín. Na tých, ktorí boli zabití v dôsledku potratu sa nezabúda, pretože sa za nich Cirkev modlí a často žijú v povedomí matiek, ktoré prežívajú veľkú bolesť a výčitky svedomia. Títo rodičia po blahorečení nenarodeného bábätka Ulmovcov získajú v nebi príhovorcu, na ktorého príhovor budú môcť prosiť Boha o milosti pre svoje nenarodené deti.
Je tiež veľmi pravdepodobné, že kult nenarodeného bábätka Ulmovcov sa rozvinie natoľko, že bude vyhlásený za patróna nenarodených detí. Povýšením najmladšieho dieťaťa Ulmovcov na oltár Cirkvi zároveň zdôrazní, že nenarodený človek je ľudská bytosť, ktorá si zaslúži dôstojnosť a všetky práva z nej vyplývajúce.
Autor: Ivanka Paúrová