Benedikt XVI. – hrdina viery a pápež, ktorý videl, že prichádzajú ťažké časy

Dnes, na Starý rok, prišla z Ríma správa o smrti pápeža Benedikta XVI. V istom zmysle som rád, že jeho telesné utrpenie sa skončilo. Ale aká strata to pre nás je!

Benedikt XVI. bol velikánom modernej katolíckej cirkvi. Bol však v tieni pápeža, ktorému verne slúžil – Jána Pavla II. Bol však aj veľkým teológom. Ako prefekt Kongregácie pre náuku viery udržiaval stabilitu katolíckej cirkvi po celé desaťročia. Mal som ho rád a teraz, keď zomrel, je mi to úprimne ľúto.

Mnohí z mojich tradicionalistických katolíckych priateľov majú ambivalentný postoj voči Josephovi Ratzingerovi – vzhľadom na to, že z postu pápeža v roku 2013 odstúpil, a tým otvoril dvere tristnej vláde pápeža Františka.

Do určitej miery s nimi musím sympatizovať. Ak by som bol stále katolíkom, možno by som bol jedným z nich. Ale ak mám byť úprimný, neviem, aká tajomná prozreteľnosť pôsobila pri tomto veľkom odmietnutí.

Raz mi jeden kňaz, ktorý Benedikta poznal, povedal, že odstúpil, keď si uvedomil, že napriek jeho oficiálnej moci ako absolútneho monarchu katolíckej cirkvi je jeho faktická moc oveľa menšia a určite nestačí na vyčistenie korupcie v rímskej kúrii.

Podľa tohto zdroja starý a nevládny Benedikt odstúpil v nádeji, že Duch Svätý pošle zaňho mladého energického nástupcu, ktorý to zvládne. Novinár Peter Seewald sa na to Benedikta prednedávnom opýtal a ten povedal, že to nie je pravda.

Pre mňa to však nič nerieši. Stále si myslím, že na tom niečo je. Môžem sa však mýliť. Ale teraz je to už jedno.

Diskusiu o zmysle Benediktovho života a práce pre katolícku cirkev nechám na teológov a cirkevných historikov. Správa o jeho smrti prišla dnes a toto sú moje prvé myšlienky.

Charizmatický Ján Pavol II. bol rockovou hviezdou, no pre mňa bol skalou plachý Benedikt. Čítali ste ho niekedy? Na rozdiel od JP2 bol jednoznačne pochopiteľným autorom. Nemusíte byť katolíkom, aby ste z jeho diela načerpali. Vyplýva z neho najmä to, že Joseph Ratzinger miloval Ježiša Krista.

Osobne som vrchol svojej spisovateľskej kariéry zažil 11. septembra 2018 v Ríme. Bol som tam predstaviť taliansky preklad knihy The Benedict Option (Benediktova voľba). Môj vydavateľ zorganizoval verejné podujatie v priestoroch talianskeho Senátu. Arcibiskup Georg Gänswein, Benediktov osobný tajomník, súhlasil, že prednesie príhovor k mojej knihe.

Pred podujatím mi moji talianski priatelia-novinári povedali, že čokoľvek Gänswein povie, môžem si byť istý, že každú slabiku schválil samotný Benedikt. Mal som hrču v hrdle – pre moju hlbokú úctu k Benediktovi XVI. (v Benediktovej voľbe som ho vždy nazýval druhým Benediktom). Ak sa ukáže prostredníctvom Mons. Gänsweina, že Benediktovi sa moja kniha nepáči, tak by som to mal prijať – veď som už veľký. Avšak… tu je text Gänsweinovho príhovoru:

Ďakujem veľmi pekne za pozvanie do tohto váženého Senátu, ktoré som s radosťou prijal, aby som predstavil túto knihu amerického autora Roda Drehera, o ktorej som už toľko počul. Oslovil ma mních z Nursie, od ktorého sa odvíja názov tejto knihy. Zapôsobil na mňa však aj dátum, v ktorý sa tu v Ríme stretávame s týmto odvážnym autorom.

Je 11. september, ktorý sa v Amerike od jesene 2001 označuje len ako „11. september“ v súvislosti s katastrofou, pri ktorej členovia teroristickej organizácie al-Káida zaútočili na Spojené štáty americké. Sledoval to celý svet: plne obsadené lietadlá, ktoré sa v New Yorku a Washingtone stali útočnými raketami.

Čím viac času som strávil čítaním knihy Roda Drehera uprostred prívalu správ v posledných týždňoch, tým viac som chápal naše dnešné stretnutie ako čin prozreteľnosti – predovšetkým po zverejnení správy veľkej poroty Pennsylvánie. Katolícka cirkev na ňu musí hľadieť so zdesením. Je to jej 11. september, aj keď táto katastrofa sa, žiaľ, nestala len v jeden deň, ale počas mnohých dní a rokov a postihla nespočetné množstvo obetí.

Prosím, nechápte ma zle. Neporovnávam obete ani počty prípadov zneužívania v katolíckej cirkvi s tými 2996 nevinnými ľuďmi, ktorí prišli o život pri teroristických útokoch na Svetové obchodné centrum a Pentagón 11. septembra 2001.

Na Kristovu cirkev zatiaľ nikto nezaútočil osobným lietadlom. Bazilika svätého Petra stále stojí, rovnako ako katedrály vo Francúzsku, Nemecku či Taliansku, ktoré sú dodnes dominantou mnohých miest západného sveta – od Florencie po Chartres, od Kolína po Mníchov. A predsa, nedávne správy z Ameriky, kde kňazi katolíckej cirkvi smrteľne zranili toľko duší, sú horšie než keby sa zrútili budovy kostolov v Pensylvánii alebo Národnej svätyne Nepoškvrneného počatia vo Washingtone.

Akoby to bolo len včera, čo som 16. apríla 2008 sprevádzal pápeža Benedikta XVI. do tejto národnej svätyne katolíckej cirkvi v Spojených štátoch amerických, kde sa tak dojímavo pokúšal vyburcovať biskupov tejto krajiny opisujúc im „hlbokú hanbu“ spôsobenú sexuálnym zneužívaním neplnoletých kňazmi a „obrovskú bolesť, ktorú vaše cirkevné spoločenstvá trpeli, keďže duchovenstvo týmto nemorálnym správaním sa zradilo svoje kňazské povinnosti a zodpovednosť“.

Smútok Svätého Otca však nedokázal zastaviť toto zlo a ani postoje prázdnych gest veľkej časti hierarchie.

A teraz je tu s nami Rod Dreher, ktorého kniha sa začína slovami: „Nikto nevidel, že prichádza veľká potopa.“ V poďakovaní venuje svoju knihu istým spôsobom pápežovi Benediktovi XVI. A zdá sa mi, že to z veľkej časti napísal v akomsi tichom dialógu s tichým emeritným pápežom, poukazujúc na jeho analytické a prorocké schopnosti, keď píše: „V roku 2012 vtedajší pápež povedal, že súčasná duchovná kríza Západu je najvážnejšou od pádu Rímskej ríše na konci piateho storočia. Svetlo kresťanstva hasne po celom Západe.“

Preto by som, ak môžem, rád doplnil prezentáciu „Benediktovej voľby“ od Roda Drehera niekoľkými pamätnými slovami z úst Benedikta XVI. počas jeho služby; slová, ktoré sa mi vybavili pri čítaní knihy – napríklad z 11. mája 2010, keď novinárom, ktorí ho sprevádzali na lete do Fatimy, povedal:

„Pán nám povedal, že cirkev bude neustále všelijako trpieť až do konca sveta… Čo sa týka nových vecí, ktoré dnes môžeme nájsť v tomto posolstve (tretie fatimské tajomstvo), je tu aj skutočnosť, že útoky na pápeža a cirkev neprichádzajú len zvonka, ale utrpenie cirkvi pochádza práve z jej vnútra, z hriechu v cirkvi“.

V tom čase bol už päť rokov pápežom. Päť rokov predtým, 25. marca 2005, vyriekol kardinál Ratzinger na deviatej stanici veľkopiatkovej krížovej cesty v Koloseu – pred tvárou zomierajúceho Jána Pavla II. – tieto slová:

„Nemali by sme myslieť aj na to, ako veľmi Kristus trpí vo svojej vlastnej cirkvi? Ako často sa zneužíva Najsvätejšia Sviatosť, ako často musí vstupovať do prázdnych a zlých sŕdc? Ako často oslavujeme iba seba, bez toho, aby sme si uvedomili, že tam je! Ako často je jeho Slovo prekrúcané a zneužívané! Aká malá viera sa skrýva za toľkými teóriami, toľkými prázdnymi slovami! Koľko špiny je v cirkvi a dokonca aj medzi tými, ktorí by mu v kňazstve mali úplne patriť! Koľko pýchy, koľko sebauspokojenia! Ako málo úcty vzdávame sviatosti zmierenia, kde na nás čaká, pripravený nás pozdvihnúť, kedykoľvek padneme! Toto všetko je prítomné v jeho umučení. Jeho zrada učeníkmi, ich nedôstojné prijatie jeho Tela a Krvi je určite najväčším utrpením nášho Vykupiteľa; prebodáva mu to srdce. Môžeme mu len z hĺbky srdca volať: Kyrie eleison – Pane, zmiluj sa.“

Už predtým sme od svätého Jána Pavla II. počuli, že v našej dobe je skutočným a dokonalým ekumenizmom ekumenizmus mučeníkov. A tak sme sa v núdzi utiekali k svätej Edite Steinovej či Dietrichovi Bonhoefferovi. Ale ako už teraz vieme, existuje aj ekumenizmus potreby a sekularizácie a ekumenizmus nevery a úteku od Boha a cirkvi naprieč všetkými denomináciami. A ekumenizmus „zatmenia“ Boha. Až teraz sme svedkami epochálnej zmeny, ktorú Dreher prorokoval v USA už pred rokom. Videl prichádzať veľkú potopu!

Poznamenáva však tiež, že zatmenie Boha neznamená, že Boh už neexistuje. Znamená to skôr, že mnohí už neuznávajú Boha, pretože pred Pánom padli tiene. Dnes sú to tiene hriechov a priestupkov a zločinov zvnútra cirkvi, ktoré pre mnohých zatemňujú Jeho oslnivú prítomnosť.

V procese tohto súmraku sa fenomén toho, čo sa v nemčine nazýva Volkskirche – „ľudová cirkev“, ku ktorej všetci patrili, niečo, do čoho sme sa narodili, ale v Amerike nikdy neexistovalo tak ako v Európe – už zomrelo. Znie to príliš dramaticky?

Dramatický je počet ľudí, ktorí sa obracajú cirkvi chrbtom. Ešte dramatickejšia je však iná štatistika: podľa najnovších prieskumov sa z katolíkov, ktorí ešte neopustili cirkev v Nemecku, len 9,8 percenta stále schádza v nedeľu na bohoslužbách, aby spoločne slávili Najsvätejšiu Eucharistiu.

Pripomína to úplne prvú cestu pápeža Benedikta po jeho zvolení. Na brehu Jadranského mora 29. mája 2005 pripomenul prevažne mládežníckemu publiku, že nedeľa je „týždenným sviatkom Veľkej noci“, čím vyjadril identitu kresťanského spoločenstva a centrum jeho života a poslania. Téma eucharistického kongresu („Nemôžeme žiť bez nedele“) však siaha až do roku 304, keď cisár Dioklecián zakázal kresťanom pod trestom smrti vlastniť Sväté písmo a stretávať sa v nedeľu na slávení Eucharistie.

„V Abitene, malej dedine v dnešnom Tunisku, raz v nedeľu našli 49 kresťanov pri slávení Eucharistie v dome Octavia Felixa, čím porušili cisárske nariadenia. Boli zadržaní a odvedení do Kartága, aby ich vypočul prokonzul Anulinus.

Významná je okrem iného odpoveď, ktorú dal istý starec prokonzulovi, keď sa ho opýtal, prečo neposlúchli cisárove prísne nariadenia. Odpovedal: „Sine dominico non possumus“. Nemôžeme žiť bez nedeľného slávenia Eucharistie. Chýbala by nám sila čeliť každodenným problémom a nepodľahnúť.

Po krutom mučení bolo zabitých týchto 49 mučeníkov z Abitene. Svoju vieru tak potvrdili preliatím krvi. Zomreli, ale zvíťazili: dnes si ich pripomíname v sláve vzkrieseného Krista.
Inými slovami, to, čo sme ako deti takzvanej „ľudovej cirkvi“ spoznali ako „nedeľnú povinnosť“, je v skutočnosti vzácna, jedinečná vlastnosť kresťanov. A je oveľa staršia ako ľudová cirkev. Ide teda naozaj o eschatologickú krízu, v ktorej sa katolícka cirkev nachádza už dlho, presne tak, ako si moja mama a otec mysleli, že ju videli vo svojej dobe – s „hrôzami spustošenia na svätých miestach“.

Nakoniec som sa však niekoľko dní cítil akoby v časoch svojho detstva – naspäť v otcovej kováčskej dielni v Čiernom lese, kde kladivo bez prestania udieralo do nákovy, ale neurobilo to bez môjho otca, ktorého rukám som dôveroval ako rukám Božím.

Očividne v tom nie som sám. V máji arcibiskup holandského Utrechtu, kardinál Willem Jacobus Eijk, priznal, že súčasná kríza mu pripomína „poslednú skúšku“ cirkvi pred Kristovým druhým príchodom, ktorá „otrasie vierou mnohých veriacich“, ako ju opisuje Katechizmus katolíckej cirkvi v paragrafe 675. Katechizmus pokračuje: „Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie na zemi, odhalí ‚tajomstvo neprávosti‘.

Asi tak nejak ako exorcista, aj Rod Dreher pozná ono „mysterium iniquitatis“. Ukázal to v článkoch z posledných mesiacov, v ktorých ako možno žiaden iný novinár vrhol svetlo na škandály bývalého arcibiskupa z Newarku a Washingtonu. Nie je však investigatívnym reportérom. Nie je ani fantasta, ale rozvážny analytik, ktorý dlhodobo pozorne a kriticky sleduje stav cirkvi a sveta, no napriek tomu si zachováva takmer detský, láskyplný pohľad na svet.

Dreher preto neprináša apokalyptický román podobný slávnemu „Pánovi sveta“, ktorým britský duchovný Robert Hugh Benson v roku 1906 otriasol anglosaským svetom. Dreherova kniha skôr pripomína príručku, ako postaviť archu, pretože vie, že žiadna priehrada nedokáže zastaviť túto veľkú potopu, ktorá už dlho zaplavuje starý kresťanský Západ.

Z toho vyplýva aj trojaký rozdiel medzi Dreherom a Bensonom: Dreher je typický Američan – praktickejší než trochu výstredný Brit z Cambridgea spred prvej svetovej vojny. Po druhé, Dreher ako občan Louisiany má skúsenosti s hurikánmi. A po tretie, nie je to duchovný, ale laik, ktorý nehovorí v mene iných, ale z vlastnej vôle a horlivosti pre Božie kráľovstvo, ktoré nám ohlasoval Ježiš Kristus. V tomto zmysle je to človek, ktorý je úplne po chuti pápeža Františka, ktorý vie ako nikto iný v Ríme, že kríza Cirkvi je vo svojom jadre krízou duchovenstva. A že teraz nastala hodina suverénnych laikov, najmä v nových a nezávislých katolíckych médiách, ktoré takmer až stelesnil Rod Dreher.

Ľahkosť jeho stvárnenia pravdepodobne súvisí s ušľachtilými rozprávačskými tradíciami južných štátov Ameriky, ktorým Mark Twain kedysi pomohol dosiahnuť svetové uznanie. A keď som predtým povedal, že som sa naposledy znova a znova videl ako dieťa vo vyhni, sledujúc údery otcovho kladiva na nákovu, musím priznať, že nekomplikované čítanie tejto ťažkej knihy ma znova a znova priviedlo do dobrodružného sveta môjho detstva, keď som sníval o Tomovi Sawyerovi a jeho priateľovi Huckovi Finnovi.

Rod Dreher, na druhej strane, nepredkladá sny, ale fakty a analýzy, ktoré zhusťuje do viet, ako sú tieto: „Človek psychologický presvedčivo zvíťazil a teraz vlastní kultúru – vrátane väčšiny kostolov – takisto ako Ostrogóti, Vizigóti, Vandali a iné dobyvateľské národy vlastnili pozostatky Západorímskej ríše.“

Alebo toto: „Naši vedci, naši sudcovia, naše kniežatá, naši učenci a naši zákonníci – pracujú na ničení viery, rodiny, pohlaví, dokonca aj na tom, čo znamená byť človekom. Naši barbari vymenili zvieracie kožušiny a oštepy minulosti za značkové obleky a smartfóny.“

Tretia kapitola jeho knihy sa začína slovami: „Nemôžeš sa vrátiť do minulosti, ale môžeš ísť do Nursie.“ Krátko nato pokračuje – prorocky k téme, ale nijako škodoradostne – takto: „Legenda hovorí, že Napoleon v hádke s kardinálom poukázal na to, že má moc zničiť cirkev.“

„Vaše veličenstvo,“ odpovedal kardinál, „my, duchovenstvo, sme za posledných 1800 rokov urobili všetko, čo bolo v našich silách, aby sme zničili cirkev. Nepodarilo sa nám to – a neuspejete ani vy.“

„Štyri roky po tom, čo Napoleon vykázal benediktínov z ich takmer tisícročného domova, bola jeho ríša v troskách a on v exile. Dnes je v rodnom meste tohto svätca (Benedikta) opäť počuť gregoriánske chorály…“

V tej istej Nursii sa však nedávno ozval hukot zemetrasenia. V auguste 2016 v priebehu niekoľkých sekúnd zničilo Baziliku svätého Benedikta, až po prednú fasádu. Približne v rovnakom čase zaplavili prietrže mračien aj rodné mesto Roda Drehera na hornom toku Mississippi. Tieto dve kľúčové dramatické scény stoja na začiatku a na konci jeho knihy, akoby boli založené na božskom scenári – a akoby ilustrovali tézu, ktorú Dreher sformuloval v prvej kapitole: „Naša realita je skutočne alarmujúca, ale nemôžeme si dovoliť podľahnúť hystérii zo skazy. V tejto kríze je skryté požehnanie, ak naozaj otvoríme oči… Prichádzajúca búrka môže byť prostriedkom, cez ktorý nás Boh vyslobodí.“

V ostatnom čase sa termín zemetrasenie často používa na opis úpadku cirkvi, o ktorom teraz hovorím, že bol pre ňu 11. septembrom.

Rod Dreher opisuje reakciu mníchov z Nursie na katastrofu, ktorá zničila ich opátstvo v rodisku svätého Benedikta, len niekoľkými slovami, ktoré vám musím prečítať, pretože sú veľmi presné:

„Benediktínski mnísi z Nursie sa stali znamením pre svet spôsobom, ktorý som nepredpokladal, keď som začal písať túto knihu. V auguste 2016 zasiahlo ich región ničivé zemetrasenie. Prišlo v noci a mnísi sa práve modlili matutinum. Z kláštora utiekli do bezpečia na otvorené námestie.

Otec Kasián neskôr poznamenal, že toto zemetrasenie bolo symbolom rozpadu kresťanskej kultúry Západu. Ale v tú noc sa objavil aj iný symbol – nádeje. „Druhým symbolom bolo zhromaždenie ľudí okolo sochy svätého Benedikta na námestí, aby sa tam pomodlili,“ napísal. ‚To je jediný spôsob obnovy‘.“

Vzhľadom na svedectvo otca Kasiána by som vám chcel povedať, že Benedikt XVI. sa od svojej rezignácie považoval za starého mnícha, ktorý sa po 28. februári 2013 bude predovšetkým modliť za matku cirkev, svojho nástupcu pápeža Františka a svätopeterskú službu, ktorú založil sám Kristus.

Z Kláštora Mater Ecclesiae za Bazilikou sv. Petra by tento starý mních, vzhľadom na Dreherovo dielo, pravdepodobne poukázal na prejav, ktorý predniesol ako úradujúci pápež 12. septembra 2008 na Collège des Bernardins v Paríži pred duchovnou elitou Francúzska.

„Počas veľkých kultúrnych otrasov v období sťahovania národov a vzniku nových štátnych štruktúr boli kláštory miestom, kde prežili poklady starej kultúry a zároveň sa nimi pomaly formovala nová kultúra, povedal Benedikt XVI. a spýtal sa: „Ale ako sa to stalo? Čo motivovalo mužov, aby sa tu stretli? Čo chceli? Ako žili?

V prvom rade treba priznať, že ich zámerom nebolo vytvoriť kultúru a dokonca ani zachovať kultúru z minulosti. Ich motivácia bola oveľa jednoduchšia. Ich cieľom bolo: Quaerere Deum. Uprostred zmätku doby, v ktorej sa nič nezdalo trvalé, chceli urobiť to podstatné – pokúsiť sa nájsť to, čo je trvalé, život sám. Hľadali Boha. Chceli ísť od nepodstatného k podstatnému, k jedinej skutočne dôležitej a spoľahlivej veci, ktorá existuje… Hľadali definitívne za dočasným…

Quaerere Deum – hľadať Boha a nechať sa ním nájsť, to je dnes nemenej potrebné ako v minulosti. Čisto pozitivistická kultúra, ktorá by sa snažila zahnať otázku Boha do subjektívnej sféry ako nevedeckú, by bola kapituláciou rozumu, zrieknutím sa jeho najvyšších možností, a teda katastrofou pre ľudstvo s veľmi vážnymi následkami. To, čo dalo základ európskej kultúre – hľadanie Boha a ochota načúvať mu – zostáva dnes základom každej skutočnej kultúry.“

Toto boli slová pápeža Benedikta XVI. z 12. septembra 2008 o skutočnej „voľbe“ svätého Benedikta z Nursie. Potom mi ostáva o Dreherovej knihe povedať len toto: Neobsahuje hotovú odpoveď. Neexistuje žiadny všeliek, žiadny univerzálny kľúč na otvorenie brán, ktoré boli pre nás dlho otvorené a teraz sú opäť zatvorené. Táto kniha však skrýva autentický príklad toho, čo pred desiatimi rokmi povedal pápež Benedikt o benediktínskom duchu počiatku. Je to skutočné „Quaerere Deum“. Je to hľadanie pravého Boha Izáka a Jakuba, ktorý ukázal svoju ľudskú tvár v Ježišovi Nazaretskom.

Z tohto dôvodu mi napadá veta z kapitoly 4, 21 Reguly svätého Benedikta, ktorá tiež preniká a oživuje celú Dreherovu knihu ako Cantus Firmus. Toto je to legendárne: „Nihil amori Christi praeponere“. To znamená v preklade: Nič nepredchádza Kristovu lásku. Je to kľúč k celému zázraku západného mníšstva.

Benedikt z Nursie bol majákom pri sťahovaní národov. V nepokojných časoch zachránil cirkev a v určitom zmysle tak znovu založil európsku civilizáciu.

Teraz však nielen v Európe, ale na celom svete už desaťročia zažívame migráciu národov, ktorá sa už nikdy neskončí, čo jasne uznal aj pápež František a naliehavo o tom prehovára do nášho svedomia.

Ak Cirkev nevie, ako sa s Božou pomocou znova obnoviť, potom je opäť v stávke celý projekt našej civilizácie. Pre mnohých to vyzerá, akoby sa cirkev Ježiša Krista nikdy nedokázala spamätať z katastrofy svojho hriechu – takmer sa zdá, že ju zožiera.

A to je presne tá hodina, v ktorej Rod Dreher z Baton-Rouge v Louisiane predstavuje svoju knihu – tu, pri hroboch apoštolov. A počas desivého zatmenia Boha predstupuje pred nás a hovorí: „Cirkev nie je mŕtva, iba spí a odpočíva“.

A nielen to. Cirkev je „mladá“, akoby hovoril. A hovorí to radostne a slobodne, ako povedal Benedikt XVI., keď 24. apríla 2005 prevzal úrad svätého Petra a pripomenul utrpenie a smrť svätého Jána Pavla, s ktorým dlhé roky spolupracoval. Volal na nás všetkých na Námestí svätého Petra:

„Počas tých smutných dní, keď bol pápež chorý a zomrel, sa nám vyjavilo, že cirkev žije. A cirkev je mladá. Ukrýva v sebe budúcnosť sveta, a preto každému z nás ukazuje cestu k budúcnosti. Cirkev je živá a my to vidíme: prežívame radosť, ktorú Zmŕtvychvstalý Pán prisľúbil svojim nasledovníkom. Cirkev je živá – je živá, pretože Kristus je živý, pretože skutočne vstal z mŕtvych. V utrpení, ktoré sme v tých veľkonočných dňoch videli na tvári Svätého Otca, sme kontemplovali tajomstvo Kristovho umučenia a dotýkali sme sa jeho rán. Ale počas týchto dní sme sa tiež mohli v hlbokom zmysle dotknúť Vzkrieseného. Po krátkom období temnoty sme mohli zažiť radosť, ktorú sľúbil ako ovocie svojho vzkriesenia.

Ani satanský 11. september univerzálnej katolíckej cirkvi nemôže oslabiť alebo zničiť túto pravdu, pretože jej pôvodcom je Vzkriesený Pán a Víťaz.

Musím sa preto úprimne priznať, že tento čas veľkej krízy, ktorý dnes už pred nikým neostáva skrytý, vnímam predovšetkým ako čas milosti, pretože nás napokon nevyslobodí nijaké zvláštne úsilie, ale len „Pravda“, ako nás Pán uistil. V tejto nádeji hľadím na slová Roda Drehera o „očisťovaní pamäti“, ktoré nám zveril Ján Pavol II., a tak som vďačne čítal aj jeho „Benediktovu voľbu“ ako úžasnú inšpiráciu, a to v mnohých ohľadoch. V posledných týždňoch mi máločo poskytlo toľko útechy.

Ďakujem za pozornosť.

Sedel som tam ako obarený. Jeden taliansky novinár z publika mi napísal esemesku:

„Uisťujem ťa, že mnohí v Ríme a v celom katolíckom svete sú týmito slovami úplne ohromení. Pretože to jednoznačne znamená, že (Benediktovu voľbu) schválil sám Benedikt XVI.“

Myšlienka, že Benedikt XVI., jeden z mojich hrdinov viery, schválil Benediktovu voľbu – hoci ju napísal človek, ktorý stratil katolícku vieru?! Pane, zmiluj sa! Zvyšok dňa som strávil akoby kráčajúc v oblakoch. Starý mních Joseph Ratzinger ani nevedel, aký dar mi v ten deň dal. Vybehol som von a kúpil si svoju vlastnú knihu. Chcel som mať nejakú pamiatku na tento požehnaný deň.

Bol som taký vďačný, že Benedikt XVI. z mojej knihy porozumel niečo, čo iní nie: že to nie je výzva na útek do hôr a úplný ústup zo sveta, ale skôr výzva na posilnenie seba samých, na úrovni jednotlivcov i kolektívu, a to vo viere, aby sme boli schopní obstáť v nadchádzajúcich skúškach. Toto by malo byť jasné každému, kto sa obťažoval si tú knihu prečítať. Mnohí, ktorí nečítali viac než obálku, si myslia, že hovorím o úniku zo sveta.

Chcem poukázať na túto pasáž z prejavu Mons. Gänsweina:

„Očividne v tom nie som sám. V máji arcibiskup holandského Utrechtu, kardinál Willem Jacobus Eijk, priznal, že súčasná kríza mu pripomína „poslednú skúšku“ cirkvi pred Kristovým návratom, ktorá „otrasie vierou mnohých veriacich“, ako ju opisuje Katechizmus katolíckej cirkvi v paragrafe 675. Katechizmus pokračuje: „Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie na zemi, odhalí ‚tajomstvo neprávosti‘.“

Pripomínam, že Benedikt XVI. schválil každé slovo tohto príhovoru. Emeritný pápež nám poslal vážne posolstvo o tom, že čas pokročil. Dnes ráno som si písal so svojím tradičným katolíckym priateľom o smrti tohto vzácneho muža. Môj priateľ si myslí, že Benedikt pred svojou rezignáciou niečo vedel, čo si tento jeho krok vynútilo – to „niečo“ bolo mystické a eschatologické.

Sú to len špekulácie, ale myslím si, že na tom niečo je. Myslím si, že Benedikt mal veľmi silný pocit, že kresťanov zastihne nejaká strašná skúška a že on nebol dosť silný, aby na ňu cirkev pripravil. Zrejme dúfal, že jeho nástupcom bude niekto, kto túto úlohu namiesto neho – starého a slabého – zvládne. Avšak otvoril dvere katastrofe.

Tento rok som na svojich cestách po Európe stretol jedného verného katolíka, ktorý v roku 2015 dostal osobný list od Benedikta XVI. Ten muž mi povedal, pri akej príležitosti tento list dostal a čo sa v ňom uvádzalo. Spadla mi sánka. Povedal, že list zverejní po Benediktovej smrti. Tak teraz nastal ten čas – a poviem vám, keď toto vyjde, dostane sa to na titulky svetových novín. Dáva to prejav Mons Gänsweina o Benediktovej voľbe do určitého svetla a pomáha mi pochopiť, prečo pápež Benedikt v podstate podporil moju knihu. Len počkajte. Mám taký pocit, že Joseph Ratzinger bol medzi nami akýmsi katechónom, ktorý v istom mystickom zmysle zadržiaval to najhoršie, a teraz, keď odišiel k Bohu, budeme čeliť potope. Dúfam, že sa mýlim. Avšak myslím, že nie.

Nech príde čokoľvek, ďakujem Bohu za život a službu Josepha Aloisa Ratzingera, pápeža Benedikta XVI. A ďakujem aj za veľkého orodovníka. Verím, že my všetci, aj my nekatolíci, sme v nebi získali prosebníka. Ak ste nikdy nečítali jeho knihy, je dobré začať Úvodom do kresťanstva. Opäť, nemusíte byť katolíkom, aby ste sa z toho poučili. Oveľa kratším dielom je reflexia súčasnej krízy Bez koreňov: Západ, relativizmus, kresťanstvo, islam. Samozrejme, je tu aj dvojdielna biografia od Benediktovho amanuensis Petra Seewalda, ktorú som si práve kúpil.

Skončím týmto úryvkom z listu, ktorý Benedikt XVI. poslal v januári tohto roku novozvolenému predstavenému tradicionalistického katolíckeho kláštora vo Francúzsku, ktorý mal vtedy iba 35 rokov. Je z rozhovoru s novým priorom Domom Louisom Blancom vo francúzskom katolíckom časopise La Nef. Z listu Benedikta XVI. vyplýva dobrá rada pre nás všetkých:

V súčasnom zmätku je dôležité, aby sme neobhajovali hocijaké teórie, ale aby sme jednoducho žili vo viere cirkvi, podľa tradície vyjadrenej v jej vyznaní viery a v Regule svätého Benedikta. Takýto zásadný postoj dáva hybnosť v maličkostiach a pevnosť v podstatných veciach.

„Hybnosť v maličkostiach a pevnosť v podstatných veciach.“ V tejto jednoduchej vete bola a je pokora a ľudskosť tohto veľkého pápeža Benedikta XVI.

Večná pamiatka!

Text pôvodne vyšiel na stránke American Conservative.

Zdroj: Hrdina viery a pápež, ktorý videl, že prichádzajú ťažké časy (standard.sk)

Páčia sa Vám naše príspevky? Podporte nás!

Ďakujeme!

Facebook
Twitter
LinkedIn
Pinterest

Organizujeme pre Vás:

Prihlásiť sa

Odber noviniek

Prihláste sa na odber noviniek

Podporte nás!

Vďaka vašim darom a príspevkom napredujeme.

SK36 0200 0000 0043 3785 0551

Podporte nás
Podporte nás