Je povedané: ,Nezabiješ.’ Ku ktorej z dvoch skupín prikázaní patrí toto?
,K druhej,’ poviete?
Ste si istí? Spýtam sa vás ešte: Je to hriech, ktorý uráža Boha, alebo toho, koho udreli?
Vravíte: ,Udretého’?
Aj v tom ste si istí? Ešte sa vás spýtam: Je to iba hriech vraždy? Zabitím sa dopúšťate iba tohto jediného hriechu? ,Iba tohto,’ hovoríte? Nik o tom nepochybuje? Odpovedzte nahlas. Nech hovorí jeden za všetkých. Počkám.“
Ježiš sa skloní pohladkať dievčatko, ktoré podišlo k nemu a hľadí naňho vo vytržení, pričom zabudne, že v rúčke má chutné jabĺčko, čo mu dala matka, aby bolo pokojné.
Vstane istý dôstojný starec a vraví: „Počúvaj, Učiteľ. Oddávna som predstavený synagógy a povedali mi, aby som hovoril za všetkých. Tak hovorím. Myslím si, a všetci si myslíme, že sme odpovedali podľa spravodlivosti a podľa toho, ako nás učili. Svoju istotu opieram o zákon o vražde a odvete. Ty však vieš, prečo sme prišli – aby si nás poučil, lebo v tebe uznávame múdrosť a pravdu. Ak sa teda mýlim, osvieť moju temnotu, aby starý služobník išiel k svojmu Kráľovi odetý svetlom. A tak ako so mnou urob to aj s týmito, ktorí sú z môjho stáda a prišli so svojím pastierom napiť sa z prameňov života.“ A ukloní sa s najväčšou úctou.
„Kto si, otče?“
„Kleopas, z Emáuz, tvoj služobník.“
„Nie môj. Toho, kto ma poslal, lebo Otcovi treba vždy dávať prednosť a lásku v nebi, na zemi a v srdciach. A prvý, kto mu preukazuje túto česť, je jeho Slovo, ktoré na bezchybnom stole berie a podáva srdcia dobrých, ako to robí kňaz s obetovaným chlebom. Počúvaj teda, Kleopas, aby si podľa svojej svätej túžby išiel k Bohu úplne osvietený.
Pri posúdení nejakej viny treba myslieť na okolnosti, ktoré jej predchádzali, pripravovali ju, ospravedlňujú a vysvetľujú ju. ,Koho som udrel? Čo som udrel? Kde som udrel? Akými prostriedkami som udrel? Prečo som udrel? Ako som udrel? Kedy som udrel?‘ – to sa má pýtať ten, čo zabil, skôr než sa postaví pred Boha, aby ho požiadal o odpustenie.
Koho som udrel? Ja vravím: Človeka. Neuvažujem a neberiem do úvahy, či je bohatý alebo chudobný, či je slobodný alebo otrok. Pre mňa nejestvujú otroci alebo mocní. Jestvujú len ľudia stvorení Jediným, a preto sú všetci rovní. Veď pred Božím majestátom je prachom aj najmocnejší vládca na zemi.
V jeho a v mojich očiach jestvuje len jedno otroctvo – otroctvo hriechu, a teda otroctvo pod vládou Satana. Starý Zákon rozlišuje medzi slobodnými a otrokmi a ide do detailov medzi zabitím jednou ranou a zabitím, keď človek zostane nažive deň či dva.
Taktiež či tehotná žena pod úderom zomrie, alebo či sa zabije len jej plod. To však bolo povedané, keď svetlo dokonalosti bolo ešte ďaleko. Teraz je ono medzi vami a hovorí: ,Každý, kto smrteľne udrie svojho blížneho, hreší.‘ A nehreší len voči človeku, ale aj voči Bohu.
Čo je človek? Človek je zvrchované stvorenie, ktoré stvoril Boh, aby bolo kráľom stvorenstva. Stvoril ho na svoj obraz a podobu tak, že mu dal podobu podľa ducha a obraz, dokonalý obraz, ktorý prevzal zo svojho dokonalého myslenia.
Pozrite sa na vzduch, na zem a na vodu. Vidíte azda jediné zviera alebo rastlinu, ktoré by sa rovnali človeku, hoci sú aj krásne? Zviera beží, žerie, pije, spí, plodí, pracuje, spieva, lieta, plazí sa a šplhá sa. Ale nemá reč.
Aj človek vie bežať a skákať; a v skoku je taký šikovný, že napodobňuje vtákov. Vie plávať, a v plávaní je taký rýchly ako ryby. Vie sa plaziť a vyrovná sa plazom. Vie sa šplhať a vyrovná sa opiciam. Vie spievať a vyrovná sa vtákom. Vie plodiť a rozmnožovať sa. Ale okrem toho vie hovoriť. A nehovorte: ,Každé zviera má svoj jazyk.‘ Áno. Niektoré bučí, iné bľačí, iné híka, iné šteboce a iné trilkuje, ale všetky voly, od prvého po posledného, budú mať vždy to isté a jedinečné bučanie. Tak i ovce budú bľačať až do konca sveta a somár bude híkať, ako híkal prvý somár. Vrabec bude vždy kratučko čvirikať, kým škovránok a slávik budú spievať ten istý hymnus, prvý slnku a druhý hviezdnej noci, tak ako pozdravili prvé vychádzajúce slnko a prvú noc, aj keď nastane na zemi posledný deň.
No človek, pretože nemá len jazyk a reč, ale celý komplex nervov sústredených v mozgu, sídle rozumu, vie zachytiť nové javy, premýšľať o nich a pomenovať ich.
Adam nazval svojho priateľa psom a levom toho, čo sa mu zdal hustou zježenou hrivou najpodobnejší bradatej tvári. Ovcou nazval jahňa, ktoré ho krotko zdravilo, a vtákom ten operený kvietok, ktorý lietal ako motýľ, ale vedel krásne spievať, čo motýľ nevie.
V priebehu storočí Adamove deti vytvárali stále nové mená tak, ako postupne ,poznávali‘ Božie diela vo stvoreniach. Alebo skrze božskú iskru, ktorá je v človeku, neplodili len deti, ale tvorili aj užitočné alebo škodlivé veci pre tieto svoje deti podľa toho, či boli za Boha alebo proti Bohu.
Za Boha sú tí, ktorí tvoria a konajú dobré veci. Proti Bohu sú tí, ktorí tvoria zlé veci škodiace blížnemu. Boh sa pomstí za svojich synov, ktorí sú mučení zlým ľudským duchom. Človek je teda Bohom milovaný tvor. Aj keď je teraz vinný, je stále Bohu najdrahší. Svedčí o tom to, že Boh poslal svoje vlastné Slovo, nie anjela ani archanjela, nie cherubína ani serafína, ale svoje Slovo, ktoré odel do ľudského tela, aby spasil človeka.Nepovažoval za nehodný tento odev, ktorý umožní trpieť a odčiňovať tomu, ktorý by ináč nemohol trpieť a odčiniť vinu človeka, pretože je ako on najčistejší Duch.
Otec mi povedal: ,Budeš človek – Človek. Stvoril som jedného. Dokonalého ako všetko to, čo robím. Bol mu určený sladký život, veľmi nežný spánok, blažené prebudenie, najblaženejší večný pobyt v mojom nebeskom raji. No ty vieš, že do tohto raja nemôže vojsť nič nečisté, lebo v ňom máme trón Ja – My, jediný a trojjediný Boh. A pred ním môže stáť len svätosť.
Ja som Ten, ktorý som. Moju božskú prirodzenosť, našu tajomnú podstatu môžu poznať iba tí, ktorí sú bez poškvrny. Teraz je človek, v Adamovi a pre Adama, špinavý. Choď. Očisti ho. Chcem to. Ty budeš odteraz Človek. Prvorodený.
Lebo prvý vstúpiš tu so smrteľným telom bez hriechu, s dušou bez dedičného hriechu. Tí, ktorí ťa predišli na zemi, a tí, ktorí ťa budú nasledovať, budú mať život skrze tvoju smrť Vykupiteľa.‘ Môže zomrieť iba ten, kto sa narodil. Ja som sa narodil a ja zomriem.
Človek je Bohom milovaný tvor. Teraz mi povedzte: Ak má otec veľa synov, no jeden je jeho milovaný a toho zabijú, netrpí ten otec viac, ako keby zabili iného syna? Nemalo by to tak byť, lebo otec by mal byť spravodlivý ku všetkým svojim synom. Ale stáva sa to, lebo človek nie je dokonalý. Boh to môže spravodlivo urobiť, lebo človek je jediný tvor medzi stvorenstvom, ktorý má tak ako Otec Stvoriteľ duchovnú dušu, nepopierateľný znak božského otcovstva.
Keď otcovi zabijú syna, ublížia iba synovi? Nie. Aj otcovi. Synovi na tele, otcovi v srdci. Zranení sú však obaja. Ak zabijú človeka, ublížia len človeku? Nie. Aj Bohu. Človeku na tele, Bohu v jeho práve. Lebo život a smrť môže dať a vziať iba on. Zabiť znamená urobiť násilie Bohu a človeku. Zabiť znamená preniknúť do Božej vlády. Zabiť znamená porušiť zákon lásky. Nemiluje Boha ten, kto zabije, lebo zničí jedno jeho dielo – jedného človeka. Nemiluje blížneho ten, kto zabije, lebo berie blížnemu to, čo zabíjajúci chce pre seba – život. Týmto som zodpovedal na prvé dve otázky.
Kde som udrel? Možno udrieť na ceste, v dome napadnutého alebo pritiahnuť obeť do svojho domu. Možno udrieť ten či onen orgán a privodiť ťažšie utrpenie, ba možno vykonať aj dve vraždy naraz, ak ide o tehotnú ženu s plodom v lone.
Možno udrieť na ceste i neúmyselne. Zviera, ktoré sa nám vytrhne z ruky, môže zabiť okoloidúceho. Vtedy však nemáme úmysel. Keď sa však niekto vyzbrojený dýkou pokrytecky ukrytou pod jemnými šatami vyberie do domu nepriateľa – a často je nepriateľ ten, kto klame, že je najlepší priateľ – alebo ho pozve do svojho domu s prejavmi úcty, a potom ho zabije a hodí do cisterny, vtedy je to úmyselné a hriech je naplnený zlobou, ukrutnosťou a násilím.
Ak zabijem matku s plodom, potom Boh bude odo mňa vyžadovať počet za smrť dvoch ľudí. Lebo život, ktorí plodí nového človeka podľa Božieho prikázania, je svätý a svätý je aj malý život, ktorý v ňom dozrieva a ktorému Boh dal dušu.
Akými prostriedkami som udrel? Zbytočne niekto povie: ,Nechcel som udrieť,‘ keď išiel vyzbrojený s pripravenou zbraňou. V hneve sa i ruky stávajú zbraňou a zbraňou je i kameň zodvihnutý zo zeme alebo konár odlomený zo stromu. Ale kto chladne kontroluje dýku alebo sekeru a ak sa mu zdajú málo ostré, naostrí ich a potom si ich upevní na telo tak, aby ich nebolo vidieť, ale môže ich ľahko vytasiť a takto pripravený ide k protivníkovi, ten určite nemôže povedať: ,Nemal som úmysel udrieť.‚
Kto pripravuje jed zbierajúc byliny a jedovaté ovocie, robí z nich prášok či nápoj a potom ho ponúkne obeti ako pochutinu alebo ako sičeru, určite nemôže povedať: ,Nechcel som zabiť.‘
A teraz počúvajte, vy, ženy, mĺkve a nepotrestané vrahyne toľkých životov. Zabitím je aj zničenie plodu, ktorý rastie v lone, lebo pochádza buď z hriešneho semena, alebo je to nechcený zárodok, neužitočná záťaž pre vaše boky a pre váš blahobyt. Je tu len jediný spôsob nemať takúto záťaž – zostaňte čisté. Nepripájajte vraždu k zmyselnosti, násilie k neposlušnosti a nemyslite si, že Boh to nevidí, keď to nevidí človek. Boh všetko vidí a všetko si pamätá. Pamätajte si to aj vy.
Prečo som udrel? Ó, pre koľké prečo! Od náhleho rozrušenia, ktoré vo vás vyvolá pocit násilia, keď nájdete zneuctené manželské lôžko alebo zlodeja v dome, alebo špinavca, ktorý chce znásilniť vašu dcérku, až po chladnú a premyslenú vypočítavosť zbaviť sa nebezpečného svedka, niekoho, kto nám križuje cestu, niekoho, na ktorého miesto alebo plat si robíme zálusk – to sú niektoré z mnohých prečo. A ak ešte Boh môže odpustiť tomu, kto sa v nepríčetnosti bolesti stane vrahom, neodpustí tomu, kto sa ním stane zo žiadostivosti po moci alebo po úcte medzi ľuďmi. Konajte vždy dobre a nebudete sa báť pohľadu ani rečí nikoho. Uspokojte sa so svojím a nebudete bažiť po majetku druhých tak, že sa stanete vrahmi, aby ste mali to, čo patrí vášmu blížnemu.
Ako som udrel? Zúriac aj naďalej po prvom náhlom vzplanutí? Niekedy sa človek nemôže udržať. Lebo Satan ho vrhne do zla, ako keď z praku vyletí kameň.
Čo by ste však povedali o kameni, ktorý by sa po dosiahnutí cieľa sám od seba vrátil do praku, aby ho znova vystrelili a aby znova udrel? Povedali by ste: Je posadnutý čarovnou a pekelnou silou. Taký je i človek, ktorý po prvom údere dal i druhý, tretí, desiaty a jeho ukrutnosť neustúpi. Lebo hnev opadne hneď po prvom podnete a nastupuje rozum, ak je to podnet z ešte ospravedlniteľného dôvodu. No ukrutnosť stúpa – čím väčšmi je obeť zasiahnutá – u skutočného vraha, čiže u satana, ktorý nemá, nemôže mať zľutovanie nad bratom, lebo keďže je satan, je nenávisť.
Kedy som udrel? Pri prvom podnete? Potom, čo tento podnet doznel? Predstierajúc odpustenie, hoci hnev vo mne stále viac kvasil? Vyčkával som azda roky s úderom, aby som spôsobil dvojnásobnú bolesť, keď zabijem otca skrze synov? Vidíte, že človek zabitím prestupuje prvú i druhú skupinu prikázaní. Lebo si uzurpujete Božie právo a utláčate blížneho. Je to teda hriech proti Bohu i proti blížnemu. Nedopúšťate sa len hriechu vraždy. Ale i hriechu hnevu, násilia, pýchy, neposlušnosti, svätokrádeže, a vtedy, ak zabijete, aby ste ukradli postavenie alebo peňaženku, dopúšťate sa aj žiadostivosti. Teraz vám to len spomeniem, no vysvetlím vám to lepšie inokedy. Človek nevraždí len zbraňou a jedom. Ale i ohováraním. Uvažujte o tom.
A ešte vám poviem: Pán, ktorý bije otroka tak prefíkane, aby mu nezomrel pod rukami, je dvojnásobne vinný. Človek – otrok nie je majetkom pána – je dušou jeho Boha. A nech je zlorečený naveky ten, kto s ním zaobchádza horšie ako s volom.“
Ježiš sa rozohní a zaburáca. Všetci naň hľadia prekvapene, pretože prv hovoril pokojne.
„Nech je zlorečený. Nový zákon ruší túto tvrdosť, ktorá bola ešte spravodlivosťou, kým v izraelskom národe neboli pokrytci, ktorí predstierajú svätosť a svoj dôvtip zameriavajú len na to, aby zneužili a obišli Boží zákon. Ale teraz, keď Izrael prekypuje takýmto hadím plemenom, ktoré si dovoľuje rozmar len preto, že oni sú oni, mizerní mocnári, na ktorých Boh hľadí s hnevom a opovrhnutím, ja hovorím: Už to neplatí.
Otroci padajú na brázdy a na žarnovy. Padajú so zlomenými kosťami a so svalmi obnaženými bičmi. Obviňujú ich z klamných skutkov, aby ich mohli udrieť, a tak ospravedlniť svoj satanský sadizmus. Dokonca i Boží zázrak používajú ako obvinenie, aby mali právo ich udrieť. Ani Božia moc ani svätosť otroka neobráti ich úlisnú dušu.
Ich duša sa nemôže obrátiť. Dobro nevstupuje tam, kde je presýtenosť zlom. Boh však vidí a vraví: ,Dosť!‘
Je veľa Kainov, ktorí zabíjajú Ábelov. A čo si myslíte – nečisté hroby s obieleným vonkajškom, pokryté slovami Zákona, a s vnútrom, kde sa prechádza kráľ Satan, z ktorého prúdi najprefíkanejší satanizmus -, čo si myslíte? Že iba Ábel bol Adamovým synom a že Pán hľadí dobrotivo iba na tých, ktorí nie sú otrokmi človeka, a odvrhuje od seba jedinú obetu, ktorú môže poskytnúť otrok – obetu jeho poctivosti ochutenej plačom? Nie, veru, hovorím vám, že každý spravodlivý je Ábelom, aj keď ho držia v okovách, aj keď umiera na hrude zeme alebo krváca z vášho bičovania.
A že Kainom sú všetci nespravodliví, ktorí dávajú Bohu z pýchy, nie z ozajstnej úcty, ktorí dávajú to, čo je znečistené ich hriechmi a poškvrnené krvou.
Zneucťovatelia zázraku! Zneucťovatelia človeka, vrahovia, svätokrádežníci! Von! Preč spred mojej tváre! Dosť! Hovorím: Dosť! A môžem to povedať, lebo som Božie Slovo, ktoré tlmočí Božie myslenie. Preč!“ Ježiš, vzpriamený na jednoduchom pódiu, naháňa svojou prísnosťou strach. Ukazuje na dvere pravou rukou a očami, ktoré žiaria sťa dve belasé ohniská, akoby metal blesky na prítomných hriešnikov.
Autor: Masima
ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2020/01/jezisove-poucenia-7-nezabijes.html
