Katolíci nemusia súhlasiť so všetkými politickými alebo teologickými názormi Charlieho Kirka, aby ocenili jeho zjavné cnosti a dobré morálne návyky, ktoré naša spoločnosť veľmi naliehavo potrebuje.
Charlie Kirk bol postavou, pri ktorej ste si museli ujasniť svoje názory, tak ako pri mnohých v dnešnej polarizovanej kultúre.
Od jeho atentátu 10. septembra v areáli Utah Valley University sa s ním tí, ktorí ho nepoznali dobre alebo vôbec, zoznámili prostredníctvom pozornosti, ktorú si jeho vražda právom získala v televízii, rozhlase, podcastoch a na sociálnych sieťach. Všetci mali možnosť sledovať videá z jeho univerzitných debát, počúvať rozhovory v jeho podcaste a pozorovať, ako sa správal k svojim mnohým priateľom aj k tým, ktorí sa považovali za jeho nepriateľov. Jeho päťhodinová spomienková bohoslužba v nedeľu bola niečím, čo nemá v nedávnej americkej histórii obdobu — zúčastnili sa jej davy väčšie než na ktoromkoľvek americkom pohrebe za desaťročia a svojou účasťou naživo aj online sa vyrovnali nedávnemu pohrebu pápeža Františka v Ríme.
Každému, kto sa pozerá nezaujatými očami, je jasné, že Charlie Kirk bol dobrý a cnostný človek, ktorý mal vo svojich 31 rokoch obrovský vplyv na životy iných, a to nielen na politické voľby. Jeho atentát nedal jeho slovám len väčší dôraz, ale zdôraznil aj inšpiratívnu kvalitu jeho života pre mladých aj starých.
Či už človek vo všeobecnosti súhlasil alebo nesúhlasil s jeho politickými názormi či kandidátmi a vecami, ktoré podporoval, nemalo by byť sporu o jeho zjavné cnosti a o to, ako veľmi naša spoločnosť potrebuje, aby sa nimi viac riadila.
Po prvé, bol úprimným kresťanom.
„Najdôležitejšia vec,“ povedal v jednom rozhovore, „v mojom živote je moja viera.“ Jeho kresťanstvo bolo dôležitejšie než jeho politické názory či podpora, dokonca dôležitejšie než jeho manželstvo a rodina.
Po druhé, svoju vieru žil a zdieľal verejne.
Neprivatizoval ju a nehanbil sa za ňu. Namiesto toho, aby svetlo Kristovo ukryl pod posteľ alebo pod nádobu, veselým spôsobom chcel, aby žiarilo a osvetľovalo iných. Ako moderný apoštol svojej doby chodil, diskutoval a svedčil o tom, ako Kristus pozitívne ovplyvňoval jeho život každý deň.
Po tretie, bol vynikajúcim priateľom.
Napriek cestovnému harmonogramu, každodennému podcastu, povinnostiam doma aj na čele národných organizácií si vždy našiel čas na priateľov, posielal desiatkam z nich denne biblické verše, telefonoval, písal SMS a emaily, gratuloval im k úspechom alebo sa pýtal, ako im môže pomôcť v ich utrpení. Jeho priateľskosť sa rovnako vzťahovala aj na tých, s ktorými nesúhlasil. Ako prezident Abraham Lincoln vedel, že najlepší spôsob, ako zničiť nepriateľa, je urobiť z neho priateľa.
Po štvrté, bol milujúcim manželom, otcom a apoštolom manželstva a rodiny.
Pravidelne nabádal mladých ľudí na univerzitách, aby uprednostnili skoré manželstvo a založenie dobrej rodiny. Namiesto predĺženej adolescencii a nezodpovednosti, ktoré prevládajú od sexuálnej revolúcie, poukazoval na manželstvo ako na školu lásky a zodpovednosti, a teda ako na cestu k šťastiu.
Svedectvo jeho manželky Eriky o niektorých jeho zvykoch ako manžela a otca je skutočným vzorom pre všetkých manželov, napríklad ako jej písal listy, v ktorých opisoval najšťastnejšie chvíle svojho týždňa a pýtal sa, ako jej môže lepšie slúžiť.
Po piate, bol odvážny.
Uprostred „cancel culture“, ktorá zastrašila mnohých k ustráchanému podriadeniu sa a k plnému mlčaniu, sa pravidelne vydával do levích brlohov univerzitných kampusov, aby zdvorilo, srdečne a slušne debatoval s tými, ktorí s ním nesúhlasili.
Mnohí sa boja mať jediný konfliktný rozhovor v súkromí; on bol ochotný viesť desiatky takýchto rozhovorov za sebou na verejnosti na čo najširšiu škálu tém. Pokračoval v tom, aj keď mu začali chodiť vyhrážky smrťou.
Odvaha, ako vieme, neznamená úplnú neprítomnosť strachu, ale robiť to, o čom veríme, že nás k tomu Boh volá, napriek strachu. Charlie raz povedal: „Chcem aby si ma pamätali pre moju odvahu vo viere.“ A tak to aj bude. Bola to jeho viera v Krista, ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, čo ho robilo takým odvážnym.
Po šieste, bol tým, ktorý hľadal pravdu a hovoril o nej.
Keď jeho partner v diskusii povedal dobrý argument, rýchlo s ním súhlasil. Nešlo mu až tak o vyhrávanie konkrétnych sporov, ale o hľadanie pravdy v rozhovore. Mal veľkú dôveru v to, čo vedel a v čo veril, a to bolo jeho východiskom, ale neustále sa snažil učiť a deliť sa o to s inými. Preto absolvoval množstvo online kurzov, stále čítal a študoval a neustále kládol otázky, aby zistil, čo sa môže naučiť od iných.
Po siedme, bol vynikajúcim poslucháčom.
Uprostred rozvášnených davov, dával mikrofón iným, trpezlivo počúval ich argumenty, pýtal sa na objasnenie a potom sa snažil reagovať.
Jedným z dôvodov, prečo sa toľko ľudí cítilo byť ním vypočutých bolo, že k nim bol skutočne pozorný v dobe, keď mnohí iba predstierajú počúvanie, zatiaľ čo si formulujú svoju odpoveď. Toto počúvanie nepochybne plynulo nielen z dobrého návyku v univerzitných rozhovoroch, ale aj zo spôsobu, akým sa snažil počúvať Božie slovo v modlitbe.
Po ôsme, bol vlastencom.
Vlastenectvo je kresťanská cnosť. Mali by sme milovať svoju vlasť, ďakovať Bohu za ňu, modliť sa za ňu a nezištne jej slúžiť. Už od 18 rokov sa zaviazal snažiť sa urobiť krajinu lepšou.
V čase, keď mnohí Američania pravidelne hovoria o tom, čo nenávidia na svojej krajine, keď len 7% rodín má príbuzného, ktorý slúži v armáde, Charlie zasvätil svoj profesionálny život nielen snahe robiť to, čo podľa neho krajinu posilní, ale aj mobilizácii iných, aby sa k nemu pridali. Bol lepší a cnostnejší než mnohí politickí kandidáti, ktorých podporoval.
Po deviate, bol budovateľom hnutia.
Otvorene hovoril, že Turning Point USA nebolo v podstate o krátkodobých volebných víťazstvách, ale o vytvorení hnutia, ktoré by mohlo premeniť americký život. Znepokojovala ho podľa neho toxická kultúra na mnohých univerzitných kampusoch a jej vplyv nielen na životy mladých, ale aj na krajinu.
S dlhodobou víziou sa snažil priniesť, ako správny kresťan soľ, svetlo — a politické idey, ktoré podľa neho z viery vyplývali — na univerzity. Nevybudoval len dve organizácie, ale ako všetci videli po jeho smrti, obrovské hnutie. Jeho smrť toto hnutie nezastavila, ale už dramaticky rozšírila.
Po desiate, vyzýval najmä mladých mužov, aby dospeli a prevzali zodpovednosť.
Po desaťročiach, počas ktorých boli mužské cnosti v populárnej kultúre a akadémii znevažované ako dôsledok radikálneho feminizmu, ktorý chcel rozbiť patriarchát a oslavoval zženštilých a slabých mužov, Charlie vyzýval — a ukazoval na vlastnom príklade — mladých mužov, aby nepremárnili svoj život hraním videohier, drogami, pornografiou a inými oslabujúcimi návykmi, ale aby sa zasvätili cnosti, tvrdej práci, cti, štúdiu, službe, mužnej láske, zodpovednosti, manželstvu, rodine a dokonca hrdinstvu. Milióny mladých mužov sa vďaka tomu pridali k jeho hnutiu.
Ako počas jeho spomienkovej bohoslužby povedala jeho manželka Erika, Charlie obetoval svoj život, aby pomohol ľuďom, ako bol stratený Tyler Robinson, ktorý ho zavraždil. Táto naliehavá a dôležitá práca pokračuje.
Jedným z dôvodov, prečo niektorí, najmä sebou označení progresívci, chcú z neho robiť démona namiesto toho, aby uznali jeho cnosti je to, že majú veľké ťažkosti odlišovať človeka od jeho ideí. Čiastočne to filozoficky vyplýva z Descartovho „Myslím, teda som“ a z toho, že myslenie sa zamieňa nielen so životom, ale s existenciou samotnou. Zreteľne to posilnili ľudia v LGBT hnutí, ktorí veria, že oni — ich celá identita — sú tým, čo si myslia o tom, kým si myslia, že sú. Preto, keď mnohí progresívci nálepkujú niekoho, kto je proti ich myšlienkam, najmä ak si myslia, že tie myšlienky sú „nenávistné“ alebo „násilné“, nemôžu inak, než byť existenčne proti „násilnému nenávistníkovi“ samotnému. Tak ako je pre nich ťažké odlišovať nacistov od ich antisemitizmu, či členov Ku Klux Klanu od ich rasizmu, tak veria, že Charlieho odpor voči niektorým ich ideám je osobnou antipatiou. Preto cítia niektorí, ako Tyler Robinson, potrebu reagovať na to „násilie“ odstránením jeho zdroja.
Ale obyčajní ľudia nesmú padnúť do tej istej pasce zamieňania ideí a identity. Musíme uznať, tak ako to robil Charlie, že názory ľudí sa môžu meniť, tak ako sa jeho názory vyvíjali v priebehu času a ako videl, že sa rôzne názory menia na univerzitách. Katolíci preto nemusia súhlasiť so všetkými politickými či dokonca teologickými názormi Charlieho Kirka, aby ocenili jeho zjavné cnosti, dobré morálne návyky, ktoré naša spoločnosť veľmi a naliehavo potrebuje. Modlime sa, aby nám jeho smrť a postoje v jeho živote pomohli napodobňovať tieto cnosti.
V dnešnej dobe a kultúrnej vojne má každý možnosť postaviť sa za Božie princípy alebo ich poprieť. Pamätajme na to, že každý z nás sa raz bude za svoj výber zodpovedať pred Božou tvárou.
Zdroj: 10 Lessons We Can All Learn From Charlie Kirk| National Catholic Register
Preložila: Natália Senderáková
Zdroj obrázku: Shutterstock
