Marcel Callo sa narodil 6. decembra 1921 v Rennes vo Francúzsku ako jedno z deviatich detí. Bolo to šťastné dieťa, o ktorom sa vedelo, že je vodca a perfekcionista. Pomáhal s domácimi prácami a pomáhal sa starať o svojich mladších súrodencov. Po ukončení základného štúdia sa okolo veku 13 rokov stal učňom v tlačiarni.Vstúpil do Hnutia mladých kresťanských robotníkov a bol zvolený za prezidenta tohto hnutia. 

Marcel bol oddaný Najsvätejšej Matke a vykonal púť do Lúrd. Utrápený vulgárnymi rozhovormi svojich spolupracovníkov sa v modlitbe obrátil na Presvätú Matku: „Matka, pamätaj, že som tvoj. Zachovaj ma a chráň ma ako svoj majetok a vlastníctvo.“

Marcel bol prirodzený vodca a na svoje okolie zapôsobil svojou oddanosťou katolíckej viere a životom v cnosti. Napísal: „Často sme zlými nástrojmi v Božích rukách, pretože máme zlé návyky, zlé sklony. Stávame sa dobrými nástrojmi, keď sústreďujeme svoj život okolo Krista. … Každým dňom sa musím kúsok po kúsku viac podobať Kristovi.“

Najsvätejšia Eucharistia bola ústredným prvkom Marcelovho života. Jeden priateľ si všimol, že Hostia pre neho nebola „niečo“, ale „Niekto“, Ježiš Kristus. Bol oddaný Najsvätejšiemu Srdcu, ktorého obraz mal zavesený nad posteľou.

Keď mal Marcel 20 rokov, zamiloval sa do Marguerite Derniaux. Neponižoval ženy ako jeho vulgárni kolegovia, ale mal k nim hlboký rešpekt, o čom svedčia jeho slová: „Nie som z tých, ktorí sa zabávajú so srdcom dámy, pretože moja láska je čistá a ušľachtilá. Ak som na lásku čakal do 20 rokov, bolo to preto, lebo som vedel, že som chcel nájsť skutočnú lásku. Človek musí ovládnuť svoje srdce, aby ho mohol dať tomu, ktorého pre neho vyvolil Kristus.“ Trvalo mu asi rok, kým vyznal lásku Marguerite, a ďalšie štyri mesiace, kým sa prvýkrát pobozkali. Po zasnúbení zaviedli do svojho života prísne duchovné pravidlá života, ktoré zahŕňali modliť sa rovnaké modlitby, chodiť na svätú omšu a prijímať Eucharistiu tak často, ako len mohli.

8. marca 1943 zachvátila ich mesto Rennes druhá svetová vojna. V ten deň bola jeho sestra Madeleine usmrtená pri bombovom útoku. Keď Nemci neskôr obsadili Francúzsko, Marcel bol deportovaný do Zella-Mehlis v Nemecku do STO, Service du Travail Obligatoire (Služba povinnej práce). Keby by nevyhovel, jeho rodinu by zatkli.

Keď tam bol, pracoval v továrni na výrobu bômb, ktoré sa mohli použiť aj proti jeho vlastným krajanom. Asi po troch mesiacoch odlúčenia od rodiny a vynechávania omše (v tom meste nebol katolícky kostol) Marcel upadol do vážnej depresie. Neskôr našiel miestnosť, kde sa v nedeľu slúžila omša. To pomohlo zmeniť jeho dispozíciu. Povedal, že: „Kristus nakoniec zareagoval. Prinútil ma pochopiť, že depresia nie je dobrá. Musel som byť zaneprázdnený svojimi priateľmi a potom sa mi vrátila radosť a úľava.“

S obnovenou morálkou a nádejou sa Marcel staral o svojich deportovaných priateľov. Zorganizoval skupinu kresťanských pracovníkov, ktorí sa spoločne venovali aktivitám, ako sú športy alebo karty. Organizoval aj divadelný krúžok. Hoci ho trápili bolestivé vriedky, bolesti hlavy a infikované zuby, vždy si na spoločnosť našiel čas. Pre svojich francúzskych priateľov usporiadal svätú omšu v ich rodnom jazyku. Nakoniec jeho náboženské aktivity vyvolali nechcenú pozornosť nemeckých predstaviteľov. Nemci zatkli Marcela 19. apríla 1944 s tým, že „Monsieur je príliš veľký katolík.“

Nemci Marcela vypočúvali. Priznal svoje katolícke aktivity a bol uväznený v Gothe. Vo väzení tajne prijal Eucharistiu a naďalej sa modlil a pomáhal svojim spoločníkom. Nemci ho považovali za nebezpečného, preto ho premiestnili do iného väzenia v Mathausene. Tam trpel rôznymi chorobami, ako je bronchitída, podvýživa, úplavica, horúčka, opuchy a celková slabosť. Nikdy sa nesťažoval. Napriek svojmu utrpeniu povzbudzoval svojich spoločníkov slovami: „Práve v modlitbe nachádzame svoju silu.“

Zomrel na sviatok svätého Jozefa, 19. marca 1945 na úplavicu. Dátum bol presne dva roky odo dňa, keď odišiel z domu. Zomrel tam na úplavicu v roku 1945, len niekoľko týždňov predtým, ako spojenci prišli oslobodiť tábor.

Vo svojom poslednom liste domov napísanom v roku 1944 napísal: Našťastie je tu priateľ, ktorý ma neopustí ani na chvíľu a ktorý vie, ako ma podporiť v bolestivých a zdrvujúcich hodinách. S Ním môže človek vydržať čokoľvek. Ako ďakujem Kristovi za to, že vytýčil cestu, po ktorej práve teraz kráčam. Aké skvelé dni Mu ponúkam!

Pápež Ján Pavol II. blahorečil Marcela Calla 4. októbra 1987 spolu s dvoma talianskymi mučeníkmi, Antoniom Mesinom a Pierinou Morosini. Marcel Callo je patrónom tých, ktorí trpia depresiou, väzňov, mládeže a pracovníkov s mládežou.

ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2023/07/blahoslaveny-marcel-callo-bojoval-s.html